Andrej Hlinka v časoch prenasledovania a potrestania zo strany štátu a Cirkvi v roku 1906 –

Radomír Tomeček

21. novembra 2024  

Cirkev História Politika

Andrej Hlinka (1864 – 1938), slovenský rímskokatolícky kňaz a neskorší vodca národného hnutia, sa stal farárom v Ružomberku v roku 1905. Svoju kňazskú činnosť vnímal ako nerozlučne spojenú so životom slovenského národa, ohrozeného revolučnými liberálnymi silami a maďarizáciou. Proti týmto nepriateľom slovenského katolíka, likvidujúcim jeho duchovnú, mravnú a národnú identitu, sa postavil s veľkou rozhodnosťou.

Podobne ako dnes, aj v jeho dobe tento statočný katolícky postoj priniesol jeho nositeľom mnoho nepriateľských útokov. A podobne ako dnes, aj v jeho dobe tieto útoky pochádzali nielen z nepriateľského politického prostredia. Taktiež mnohí vtedajší predstavitelia Cirkvi nepriali zápasu slovenského národa za svoje práva, suverenitu a štátnosť.

Tento zápas vyžadoval od Andreja Hlinku neustále kráčanie proti prúdu, ktoré je veľmi aktuálne aj pre súčasných slovenských katolíkov a vlastencov. Slováci nemusia tak neustále poukazovať na katolícke vzory v ďalekej cudzine, akoby nemali svoje vlastné. Vykročme preto po jeho stopách a nechajme sa ním inšpirovať. Všetko skutočne katolícke a slovenské je vyzvané do stále rovnakého boja aj dnes. Je to boj o prežitie.

Andrej Hlinka ako farár v Ružomberku

Ružomberskí katolíci prijali správu o zvolení nového farára Andreja Hlinku v marci 1905 s veľkou radosťou. Katolíci z Troch Sliačov sprevádzali A. Hlinku na jeho ceste do Ružomberka na koňoch a vozoch. Boli hrdí na svojho farára, ale tiež smutní z toho, že sa s ním musia lúčiť. Bolo počuť aj plač. Avšak nie každý bol rovnako nadšený z jeho príchodu na ružomberskú faru.

Štefan Rakovský, poslanec Uhorského snemu v Rakúsko-uhorskej monarchii, bol podpredsedom Zičiho ľudovej strany, ktorá odmietla spoluprácu s A. Hlinkom v roku 1901. Augustín Kekát, farár z Ludrovej, bol predsedom Zičiho ľudovej strany v ružomberskom okrese a vo voľbách ružomberského farára v roku 1905 bol porazený A. Hlinkom.

„Katolícky kruh v Ružomberku“ bol v tom čase ovládaný prívržencami Zičiho ľudovej strany, teda Š. Rakovským, ako jeho predsedom, a A. Kekátom, podpredsedom. Jeho zástupcovia, vrátane prítomných ružomberských kaplánov sa rozhodli, že nepôjdu nového ružomberského farára ani privítať, na rozdiel od vtedajších zástupcov štátnych a samosprávnych úradov.

A. Hlinka ako známy zakladateľ hospodárskych spolkov nemal rád nezodpovedné nakladanie s peniazmi. Musel si všimnúť aj zadlžovanie mesta Ružomberok a osoby, ktoré ho spôsobovali. Veľmi chcel prispieť aj k náprave týchto zlých pomerov, avšak bol predovšetkým katolíckym kňazom. A navyše, jeho postavenie farára mu neuľahčili ani ružomberskí kapláni, ktorí si na jeho mieste želali A. Kekáta.

Napriek týmto nevľúdnym pomerom začal horlivo pracovať. V júli 1905 nechal vydať veľkú modlitebnú knižku s názvom „Nábožný kresťan“, obsahujúcu modlitby a nápevy. Taktiež žiadal mesto Ružomberok o výstavbu novej rímskokatolíckej ľudovej školy. Stal sa virilným, teda nevoleným členom mestského zastupiteľského zboru, a bojoval aj z tejto pozície za vznik uvedenej školy. Zastupiteľský zbor súhlasil s týmto návrhom.

A. Hlinka začal prejavovať svoje postoje aj vo vzťahu k celoštátnej politike. Katolícke noviny, ktorých vydavateľom a šéfredaktorom bol slovenský rímskokatolícky kňaz a vlastenec Martin Kollár (1853 – 1919), vychádzali v období od 30. decembra 1904 v Skalici. V tom čase do nich prispieval aj A. Hlinka, ktorý podpisoval svoje články ako „ružomberský farár“. Slovenskí katolíci a vlastenci začali vnímať, že ružomberská fara je pevnosťou, na ktorú sa možno spoľahnúť v ťažkých časoch, a z ktorej možno čerpať sebavedomie a silu.

Vznik Slovenskej ľudovej strany a proroctvo Andreja Hlinku

František Skyčák (1870 – 1953) bol slovenský bankový úradník a poslanec Uhorského snemu za Zičiho ľudovú stranu. Podobne ako A. Hlinka v roku 1901, aj on sa rozišiel s touto politickou stranou v roku 1905, keďže ho nútila zanechať vzťahy so slovenskými národovcami.

Katolícke noviny z 5. decembra 1905 zverejnili článok F. Skyčáka, ktorým vyjadril potrebu založenia novej politickej strany, ktorá bude presadzovať záujmy slovenského národa. Tento deň je považovaný za deň oficiálneho proklamovania Slovenskej ľudovej strany (ďalej len SĽS).

SĽS nebola v tom čase zriadená úradne a nemala zvolené orgány. Katolícke noviny v článku s názvom Nech žije Slovenská ľudová strana! (15. decembra 1905) sa vyhlásili za úradný orgán SĽS.

A. Hlinka napísal vianočný úvodník do Katolíckych novín (22. decembra 1905), v ktorom privítal konanie F. Skyčáka v súvislosti so zámerom vytvorenia SĽS. Jeho slová obsahovali nielen kritiku slovenských sociálnych pomerov, ale v určitom zmysle aj prorocké videnie budúcich trápení slovenských katolíkov a vlastencov. Autor tohto vianočného úvodníka píše:

„Ešte nám nenastali blažené Vianoce. Vtedy nám nastanú Vianoce, keď ľud nadobudne majetku, blahobytu a tým úctu a vážnosť u nepriateľov. Vtedy, keď ľud nebude nútený bývať v podopretých stajniach a nebude za 14 grajciarov dennej mzdy robiť svojim otročiteľom. A k tomu je ešte hodne ďaleko.“

A vidiac obraz budúceho prenasledovania bojovníkov za slovenskú národnú suverenitu, autor pokračuje:

„Ešte sme netrpeli. Pokiaľ nám nevytvoria ešte niekoľko Skyčákov zo strán, nepozatvárajú našich vodcov, (…) ľud sa neprebudí. Potom, až potom to pôjde. Dotiaľ ale treba nám rozpaľovať svetlá, rozžíhať pochodne, vzdelávať ľud. A toto nám je veľmi potrebné.“

V predmetnom čísle Katolíckych novín A. Hlinka ako farár v Ružomberku vypísal aj súbeh na stavbu rímskokatolíckeho kostola v Černovej, ktorá v súčasnosti predstavuje mestskú časť mesta Ružomberok. Posviacka tohto nového kostola a udalosti, ku ktorým pri nej došlo, boli znamením pravdivosti slov A. Hlinku. Sloboda slovenského národa a jeho cesta k suverénnej štátnosti bude musieť byť vykúpená aj za cenu prenasledovania a utrpenia.

Vystúpenie z „Katolíckeho kruhu v Ružomberku“

A. Hlinka sa zúčastnil na ľudovom zhromaždení v Ružomberku, konanom dňa 1. októbra 1905. Maďarónska klika ho preto chcela ponížiť a uraziť a začala proti nemu organizovať útok. Príležitosť sa naskytla, keď A. Kekát ako farár sa vzdal funkcie podpredsedu „Katolíckeho kruhu v Ružomberku“.

Prirodzená slušnosť kázala, aby do funkcie predsedu, alebo aspoň podpredsedu tejto organizácie, bol vybraný farár vo farnosti, v ktorej sa tento katolícky spolok nachádza. Avšak v prípade ružomberského farára A. Hlinku sa tak nemalo stať. Valné zhromaždenie „Katolíckeho kruhu v Ružomberku“, konané dňa 21. januára 1906, vybralo za predsedu jednohlasne poslanca Š. Rakovského a za podpredsedu Štefana Horánskeho, slúžneho, ktorý ako protikandidát A. Hlinku získal veľkú väčšinu hlasov. Ružomberskí maďaróni jasali.

Je prirodzené, že A. Hlinka musel vnímať takéto konanie zo strany prívržencov Zičiho ľudovej strany ako celkom neprimerané dištancovanie sa od neho ako človeka, ale aj od jeho pôsobenia ako farára. Svoje sklamanie formuloval v Katolíckych novinách zo dňa 2. februára 1906 týmito slovami:

„Poneváč nado mnou súdili nepovolaní ľudia a poneváč okolití oltárni bratia stále chodia štvať pokojných mešťanov: dnešného dňa z Kruhu vystupujem. Vystupujem ako katolícky ružomberský farár z ružomberského Katolíckeho kruhu.“

Ružomberský ľud však neopustil A. Hlinku, keďže si všimol aj to, že ružomberský farár sa razantne pustil aj do čistenia neporiadkov v mestskej samospráve. V obecných voľbách zo dňa 20. februára 1906 Hlinkova kandidátka porazila ružomberských maďarónov. Zástupy ľudu po voľbách sa zastavili pred „Katolíckym kruhom“, a volali slúžnemu Š. Horánskemu na hanbu. A. Hlinka dokázal, že svoje náboženské a politické aktivity dokáže vykonávať aj bez „Katolíckeho kruhu“.

Maďarizačné tendencie v znamení tulipánov

V Ružomberku bol založený „Országos magyar szövetség“ (Krajinský maďarský spolok) v roku 1906, resp. jeho pobočka. Gejza Chudovský, predseda Krajského súdu (sedrie) v Ružomberku, a Ignác Sárffy, riaditeľ piaristického gymnázia v Ružomberku, stáli na čele tejto organizácie.

Zmienená pobočka začala vydávať vlastný maďarský týždenník s názvom Rózsahegy és vidéke (Ružomberok a jeho okolie). Vyššie zmienený Š. Horánsky, ako ružomberský slúžny a podpredseda „Katolíckeho kruhu v Ružomberku“, stal sa redaktorom tohto časopisu.

Títo traja mocní ružomberskí predstavitelia, reprezentujúci štátnu, administratívnu a kultúrnu moc, podporovali maďarizačné tendencie. Maďarčina sa začala vtĺkať do hláv slovenských detí veľmi dôsledne.

Symbolom maďarizácie v Ružomberku boli okrem maďarčiny v uliciach aj tulipány, ktoré demonštratívne nosili na verejnosti všetci prívrženci pomaďarčovania. „Krajinské tulipánové hnutie“ pôsobilo aj v tomto slovenskom meste. Všetky podobné prejavy boli súčasne nepriateľsky namierené proti A. Hlinkovi.

Voľby v roku 1906 a úspech siedmich Slovákov

Politická situácia v Uhorsku pre slovenských katolíkov nebola taktiež radostná. Sándor Wekerle (1848 – 1921), predseda vlády Uhorského kráľovstva, bol liberál a autor proticirkevných zákonov. V apríli 1906 vytvoril koaličnú vládu po voľbách do Uhorského snemu.

F. Skyčák ponúkol v týchto voľbách kandidatúru A. Hlinkovi za SĽS v ružomberskom okrese. A. Hlinka to odmietol s odôvodnením, že v tom čase bolo dôležitejšie mať ružomberskú faru, než ju stratiť, alebo zameniť za poslanecký mandát.

A. Hlinka podporoval ružomberského lekára Vavra Šrobára (1867 – 1950) ako svojho kandidáta za SĽS, ktorému aj krstil deti a ktorý ho preto oslovoval kmotor. V. Šrobár neuspel v týchto voľbách. Edmund Beniczky (1878 – 1931), kandidujúci za Zičiho ľudovú stranu, porazil V. Šrobára, a stal ružomberským poslancom v Uhorskom sneme.

Zičiho ľudová strana sa postavila proti slovenským katolíckym vlastencom združeným v SĽS. Dôkazom toho bolo aj jej spojenectvo s liberálmi a Židmi proti F. Skyčákovi, kandidátovi za SĽS. Slovenskí katolíci museli znášať aj obvinenia Zičiho ľudovej strany, ktorá na nich žalovala predstaviteľom cirkevnej vrchnosti, že sa spájajú s evanjelikmi.

Slováci napriek tomu zaznamenali úspech vo voľbách do Uhorského snemu v roku 1906. Siedmi Slováci boli zvolení za poslancov parlamentu, z toho za SĽS traja rímskokatolícki kňazi: vydavateľ a šéfredaktor Katolíckych novín Martin Kollár (1853 – 1919), František Jehlička (1879 – 1939) a Ferdinand Juriga (1874 – 1950). Ďalšími slovenskými katolíckymi poslancami za SĽS sa stali Pavel Blaho (1867 – 1927) a F. Skyčák. Za poslancov boli zvolení aj dvaja slovenskí evanjelici, Milan Hodža (1878 – 1944) a Matej Metod Bella (1869 – 1946), a to za Slovenskú národnú stranu.

V tejto vláde bol ministrom aj Aladár Ziči (1864 – 1937), syn zakladateľa Zičiho ľudovej strany grófa Ferdinanda Zičiho (1829 – 1911), Albert Apponyi (1846 – 1933), minister školstva, smutne známy svojimi maďarizačnými školskými zákonmi, a Gejza Polónyi (1848 – 1920), prekrstený Žid a minister spravodlivosti, šíriteľ cenzúry a likvidátor politicky nežiaducich časopisov.

Maďarónska klika žaluje na Andreja Hlinku

A. Hlinka ako farár v Ružomberku sa vzhľadom na svoje aktivity pre slovenský ľud nestretával vždy s pochopením ani v prostredí svojej fary. Ludvik Illecsko, jeden z kaplánov, bol zjavne proti nemu a A. Hlinka obmedzil jeho práva na fare, keďže podľa neho vystupoval tak, akoby bol farárom. Na druhej strane, František Slavkovský, ďalší z ružomberských kaplánov, začal vnímať pôsobenie A. Hlinku s pochopením, a snažil sa s ním spolupracovať. 

Národnie noviny, ako oficiálny tlačový orgán Slovenskej národnej strany, reagovali na vtedajšie politické volebné udalosti a na A. Hlinku v článku zo dňa 5. mája 1906, v ktorom je uvedené:

„V ružomberskom okrese boli by sme docielili rozhodne ďaleko menej, keby sme neboli mali vodcu v našom Hlinkovi. On sprevádzal nášho kandidáta po mnohých obciach. (…) Protivníci šli sa zbesniť, keď ho len zďaleka zazreli. (…) On neodpovedal, nechcel sa zapodievať s háveďou, nezasluhujúcou, aby si jej slušný človek povšimnul, trpel vďačne za tú našu slovenčinu. Druhého dňa na ružomberskej fare boli vybité obloky, akiste chceli vybiť Hlinkovi, no, zmýlili sa: vybili svojmu kortešovi, kaplánovi Ilečkovi.“

G. Chudovský, predseda Krajského súdu (sedrie) v Ružomberku, a súčasne vedúci predstaviteľ ružomberskej pobočky organizácie „Országos magyar szövetség“ (Krajinský maďarský spolok), nechal predvolať A. Hlinku na súdne vypočúvanie. Dôvodom malo byť údajné „štvanie a poburovanie proti maďarskej národnosti“.

Maďarský týždenník „Rózsahegy és vidéke“ (Ružomberok a jeho okolie) vo svojom vydaní z 22. apríla 1906 uvádza:

„Podľa ústavnej listiny je len maďarský národ. Kto zo slovenskej národnosti robí slovenský národ, stavia sa proti ústavnej listine, je proti maďarskej národnej jednote. Tomu je potrebné väzenie alebo blázinec.“

Nepriatelia A. Hlinku súčasne zbierali dokumenty a údaje, z ktorých chceli vytvoriť konštrukciu, že A. Hlinka sa dostal k ružomberskej fare prostredníctvom simónie, teda za peniaze. A. Hlinka žiadal vyšetrovanie. Dvaja predstavitelia Cirkvi zo Spiša však neprišli na ružomberskú faru a ani nepredvolali a nevypočuli A. Hlinku. Počas vyšetrovania sa zdržiavali v budove „Katolíckeho kruhu v Ružomberku“, čo vyvolalo rozhorčenie takmer 3000 zhromaždených Ružomberčanov. Žandári vytláčali dav z ulíc, a po verejnom vyhlásení jedného z vyšetrovateľov, že A. Hlinkovi sa nič nestane, sa zástupy ľudu začali rozchádzať.

Spišský biskup a potrestanie Andreja Hlinku

Spišský biskup Dr. Alexander Párvy (1848 – 1919) zaslal telegraficky správu z českých Karlových Varov, kde sa liečil. V tejto správe oznámil A. Hlinkovi zákaz agitovať za V. Šrobára. Súčasne zbavil A. Hlinku dozorného práva nad miestnym gymnáziom. Spišský biskup následne poveril dozorom A. Kekáta, farára z Ludrovej, predsedu Zičiho ľudovej strany v ružomberskom okrese, ktorého vo voľbách ružomberského farára porazil práve A. Hlinka.

A. Hlinka odpovedal na telegram spišskému biskupovi a prosil ho, aby nepočúval slová udavačov. Súčasne vyjadril, že nemôže rezignovať na svoju občiansku povinnosť. Avšak jeho slová neboli prijaté s pochopením.

Spišský biskup Párvy následne zbavil A. Hlinku spovedania mníšok a riaditeľstva všetkých rímskokatolíckych škôl v Ružomberku. A to nebolo všetko. Tento biskup dňom 4. mája 1906 suspendoval A. Hlinku „ab officio“, teda od farského úradu, a to „pre neúctivosť k biskupovi a miešanie sa do vedenia diecézy“. Ružomberský kaplán F. Slavkovský, ktorý odmietol agitovať za E. Beniczkého, kandidáta Zičiho ľudovej strany, bol preložený do Levoče. Ďalší ružomberský kaplán, L. Illecsko, získal späť svoje práva na ružomberskej fare.

A. Hlinka reagoval na „suspenziu ab officio“ listom, adresovaným spišskému biskupovi Párvymu, zo dňa 11. mája 1906, v ktorom uviedol:

„Najdôstojnejší pán biskup!

Smutný dekrét, pozbavujúci mňa úradu farského, s úctivou dôstojnosťou som prijal. Nie som si vedomý viny. Istý Ludvik Illecsko všetko chápe, čo sa mu hodí. Najúctivejšie žiadam Vašu Osvietenosť, aby ho preložila, aby ma ďalej nemučil a nepriviedol predčasne do hrobu. Ráčte uvážiť nenávisť tohto najnešťastlivejšieho človeka. Mňa nenávisťou prenasleduje a ja ho z vlastného popudu v dome trpieť nemôžem. Nadmieru mňa bolí, že Vaša Osvietenosť mojimi nepriateľmi vovedená do omylu, mňa ani nevyslyšiac, ani neobviniac, ani neodsúdiac, najťažším trestom postihla. O spôsobe pokračovania mojich nepriateľov hovorím s mučeníkom, svätým Ignácom: „Som zrnom Krista, zomletý zubami divej zveri, aby som sa stal Kristovým chlebom.“ O spôsobe postupovania Vašej Osvietenosti v duchu úradnej dôstojnosti proti nej ku Svätej Kongregácii inkvizície podávam poníženú apeláciu. Poslušný v Kristu, Andrej Hlinka, farár.“

Ružomberský kaplán F. Slavkovský z rozkazu spišského biskupa opúšťal Ružomberok. Bolo to v piatok, 11. mája 1906. Vyše tisíc ľudí ho prišlo odprevadiť na stanicu. Večer stáli zástupy ľudu aj pred ružomberskou farou a spievali, plakali a modlili sa. A. Hlinka vo svojej izbe na prvom poschodí fary kľačal a modlil sa za svoj ľud. Akoby tušil, že nepriateľské útoky voči nemu ešte neskončili.

Ďalšie tresty pre Andreja Hlinku a slovenských vlastencov

Spišský biskup Párvy zjavne nestratil záujem pokračovať v trestaní A. Hlinku. 18. júna 1906 suspendoval A. Hlinku „ab officio et ordine“. Tento mimoriadne krutý trest pre každého katolíckeho kňaza znamenal, že A. Hlinka nesmel slúžiť svätú omšu, spovedať, pochovávať, kázať a dokonca ani poberať farské dôchodky. Stal sa človekom zbaveným kňazského povolania a fary, zamestnania, práce a chleba.

A. Hlinka sa nenechal zlomiť. V Katolíckych novinách z 22. júna 1906 píše:

„Obvinenie zo simónie značí pre mňa novú Golgothu a pre môj ľud novú krížovú cestu. Mňa sa to už tak veľmi nedotkne, poneváč na utrhačstvá som hodne navykol. Mám kožu od bičov spálenú. (…) Oni si myslia: keď ho z fary vyhodíme, mesto zas zaspí. Chudoba bude pekne platiť, robotovať a čušať. Ale dnes ľud ide aj pred bajonety, nedajú sa odstrašiť žandárom. Vy mňa z Ružomberka nikdy nevysúdite, veď je to moja kolíska, moja mladosť, minulosť, a tu chcem aj zomierať.“

Aj štátna vrchnosť bola horlivá v zámere likvidovať akékoľvek aktivity slovenských vlastencov. V júni 1906 boli zatvorení do väzenia: Štefan Nádenník, Ferdinand Olejník, Štefan Jesenský, Štefan Zvada, Juraj Greguš, Peter Cheben, Ondrej Janček a V. Šrobár. Dôvodom bolo údajné poburovanie pokojného ľudu a jeho vedenie procesiami na bohoslužby do iných obcí.

A. Hlinka ako suspendovaný farár navštívil svojho priateľa Jozefa Bonka v Dolnej Lipnici na Orave, ktorý slávil svoje 25. kňazské jubileum. 27. júna 1906 sa vracal späť, avšak na stanici v Ružomberku ho čakali žandári a pod bajonetmi ho odviedli do ružomberského väzenia.

Kráľovská súdna tabuľa v Bratislave dňa 21. augusta 1906 rozhodla o prepustení niektorých ružomberských väzňov na slobodu. Avšak A. Hlinka, J. Greguš, P. Cheben a O. Janček zostali vo väzení. Väzni smeli čítať všetko, s výnimkou slovenských novín. Vo vlhkých celách bez čerstvého vzduchu musela horieť zapáchajúca olejová lampa po celú noc, aby väzni boli neustále pod kontrolou dozorcov.

Súdny proces v Ružomberku začal pojednávaním dňa 26. novembra 1906. G. Chudovský, predseda Krajského súdu (sedrie) v Ružomberku, bol predsedom senátu. Július Belopotocký bol verejným žalobcom. Ižo Biheler bol advokátom a obhajcom A. Hlinku, ktorý bol spolu so svojimi druhmi obžalovaný z poburovania. Rozsudok bol vynesený dňa 6. decembra 1906. A. Hlinka bol odsúdený na 2 roky štátneho väzenia a na zaplatenie 1500 korún pokuty a 680 korún súdnych trov.

Zmienený rozsudok vymeral trest 11 Slovákom, ktorý znamenal celkovo 5 rokov a 6 mesiacov väzenia a 4680 korún pokuty. Medzi odsúdenými stál rímskokatolícky kňaz, príslušník inteligencie, obchodník, remeselník, robotník a roľník. Boli príslušníkmi slovenského národa a domáhali sa len práv pre tento národ.

Katolícke noviny sa menia na Ľudové noviny a ďalšie rany

F. Jehlička a F. Juriga navštívili A. Hlinku v Ružomberku ešte pred jeho uväznením. Ako redaktori Katolíckych novín ho informovali, že svetská a cirkevná vrchnosť pritlačila na tieto noviny a že začína prenasledovať aj oboch redaktorov. Cirkevná vrchnosť žiadala nepoužívať názov Katolícke noviny. Tento názov existoval už 58 rokov.

Katolícke noviny dostali od júna 1906 názov Ľudové noviny, s podtitulom Pokračovanie Katolíckych novín. A. Hlinka formuloval v týchto novinách zo dňa 20. júna 1906 svoje stručné stanovisko:

„Milí rodáci! Život je boj a my tento boj hrdinsky prevádzať musíme. Boj proti krivde, boj proti liberálnym bandám, boj až do krvi a úmoru. Viedli sme tento boj v Katolíckych novinách, povedieme ho v nich ešte ostrejšie teraz, keď ich menujeme Ľudovými novinami. Čítajte tieto naše Ľudové noviny dňom a nocou. Naše sú, nás zastávajú, nedajme si ich, zastaňme sa za ne!“

Je potrebné pripomenúť, že Katolícke noviny zohrali významnú úlohu pri propagácii SĽS a jej kandidátov vo voľbách do Uhorského snemu v roku 1906. Cirkevná vrchnosť však zjavne nepriala novinám, ktoré chceli slobodne formovať slovenských katolíkov a slovenských vlastencov bez maďarizačného nátlaku.

Zbavenie novín tradičného a osvedčeného názvu bol len prvý z úderov. Cirkevná vrchnosť následne žiadala aj to, aby noviny prestali používať podtitul Pokračovanie Katolíckych novín. Najväčší úder pre Ľudové noviny mal však ešte len prísť.

Klaudius František Vaszary (1832 – 1915), uhorský prímas a kardinál, ostrihomský arcibiskup, v mene celého biskupského zboru, dal v novembri 1907 Ľudové noviny v okružnom liste na „Index zakázaných titulov“. To znamenalo, že katolíci nesmeli čítať tieto noviny a ani do nich prispievať.

Ľudové noviny“ vo svojom vydaní z dňa 22. novembra 1907 sa bránili proti tomuto cirkevnému trestu. Vysvetľovali čitateľom, že nikdy nepísali proti katolíckej viere a ani nepropagovali modernizmus. Články kritizujúce uhorských biskupov boli oprávnené z dôvodu, že títo biskupi nerešpektovali nariadenie pápeža Leva XIII., ktorý od roku 1896 žiadal od uhorských biskupov, aby podporili vyučovanie náboženstva v reči ľudu, a nie výlučne v nezrozumiteľnej maďarskej reči.

Maďarsky orientovaní kňazi čítali zo svojich kazateľníc okružný list, zameraný proti Ľudovým novinám, a zakazovali veriacim čítať tieto noviny. Nábožný slovenský ľud bol zmätený. A. Hlinka neprestal bojovať ani v týchto veľmi ťažkých časoch a informoval aj českých a moravských kňazov o maďarizačnom útlaku na Slovensku. Títo kňazi následne v Ľudových novinách vyzývali slovenský ľud, aby neprestával čítať tieto noviny, keďže sú to skutočne katolícke noviny.

Povzbudenie pre súčasných slovenských katolíkov a vlastencov

Rozhodný postoj A. Hlinku vo vzťahu k predstaviteľom štátnej a cirkevnej moci je veľmi podnetný aj pre súčasných slovenských katolíkov a vlastencov. Napriek presile politických a cirkevných predstaviteľov, ktorí nepriali zápasu slovenského národa za vyslobodenie spod maďarizačného útlaku, A. Hlinka sa nenechal zlomiť. Boh dopustil na neho a na jeho spolupracovníkov nespravodlivé prenasledovanie, a to nielen v politickej, ale aj v cirkevnej sfére života.

Aj v súčasnosti existujú politické subjekty na Slovensku, ktoré podobne ako Zičiho ľudová strana, len predstierajú pred Slovákmi vlastenecký a katolícky program. Aj v súčasnosti je slovenský národ znemravňovaný a rozkladaný riadeným procesom globalizácie, liberalizmom a šírením pohŕdania vlastnou kultúrou a jazykom. Aj v súčasnosti mnohí predstavitelia cirkevnej vrchnosti znevažujú činnosť katolíkov a vlastencov, ktorí poukazujú na prebiehajúcu revolúciu v spoločnosti a v Cirkvi, a ktorí našli stabilitu na pevných základoch tradičného katolicizmu.

Historické porovnania prinášajú niekedy aj smutné paradoxy a trpkú iróniu. Ľudové noviny vysvetľovali v roku 1907 čitateľom na svoju obhajobu, že sa držali výlučne katolíckej náuky a nepropagovali žiaden modernizmus. V prípade súčasných tradičných katolíckych médií je práve tento tradičný katolícky prístup odsudzovaný mnohými cirkevnými pastiermi. Aj slovenský národ a jeho dušu zasiahla revolúcia.

A. Hlinka, ako verný syn Cirkvi bojujúcej, povzbudzuje nás aj dnes:

„Milí rodáci! Život je boj a my tento boj hrdinsky prevádzať musíme. Boj proti krivde, boj proti liberálnym bandám, boj až do krvi a úmoru.“

PDF (formát pre tlač)