Arcibiskup Marcel Lefebvre vo svojej kázni počas vysviacky štyroch biskupov Spoločnosti svätého Pia X. (SSPX) v roku 1988 hovoril o svojom chápaní katolíckej tradície a úlohe biskupa pri jej odovzdávaní:
Nechcem sa ustanoviť za pápeža! Som jednoducho biskup Katolíckej cirkvi, ktorý pokračuje v odovzdávaní katolíckej náuky. Myslím si, a to určite nebude príliš ďaleko, že na môj náhrobný kameň budete môcť vyryť tieto slová svätého Pavla: ‘Tradidi quod et accepi – odovzdal som vám to, čo som dostal, ’ nič iné. Som len poštár, ktorý vám prináša list. Ja som nenapísal list, posolstvo, toto Božie slovo. Napísal ho sám Boh, dal nám ho sám náš Pán Ježiš Kristus. Čo sa týka nás, my sme ho len odovzdali, prostredníctvom týchto drahých kňazov, ktorí sú tu prítomní, a prostredníctvom všetkých tých, ktorí sa rozhodli vzdorovať tejto vlne apostázy v Cirkvi tým, že zachovávajú večnú vieru a odovzdávajú ju veriacim. My sme len nositeľmi tejto dobrej zvesti, tohto evanjelia, ktoré nám dal náš Pán Ježiš Kristus, ako aj prostriedkov posvätenia: svätej omše, pravej svätej omše, pravých sviatostí, ktoré skutočne dávajú duchovný život.
Jeho myšlienka bola veľmi jednoduchá: Náš Pán zveril svojej Cirkvi úlohu verne odovzdávať katolícku vieru, takže práve o to by sa mal biskup snažiť. Ako povedal arcibiskup Lefebvre, svoju úlohu vnímal podobne ako poštár, ktorý prináša list:
Tú istú základnú myšlienku vyjadril aj svätý Pavol v liste Galaťanom:
Ale keby sme vám my alebo anjel z neba hlásali iné evanjelium okrem toho, ktoré sme vám hlásali, nech je anatémou. Ako sme už predtým povedali, tak teraz hovorím znova: Ak by vám niekto hlásal iné evanjelium okrem toho, ktoré ste prijali, nech je anathemovaný. (Gal 1, 8-9)
Očividne svätý Pavol nemal na mysli, že pravdy viery musia byť vyjadrené presne rovnakými frázami pre každého poslucháča bez ohľadu na kontext — veď aj samotné štyri evanjeliá vyjadrujú to isté učenie nášho Pána rôznymi spôsobmi. Namiesto toho zdravý zmysel jeho slov spočíva v tom, že pravdy viery sa v podstate nemenia, aj keď môžu byť legitímne vyjadrené rôznymi spôsobmi.
Aj keď sa arcibiskup Lefebvre’chápanie katolíckej tradície zhodovalo s chápaním svätého Pavla, mnohí zástancovia zmien po Druhom vatikánskom koncile tvrdili, že sa mýlil vo svojom odhodlaní verne odovzdávať vieru, ktorú prijal. Vo svojom Otvorenom liste zmäteným katolíkom vyvrátil bežnú kritiku svojho postoja:
Ale, niekto namietne, dogma, ktorá robí z Márie Božiu Matku, pochádza až z roku 431, transsubstanciácia z roku 1215, pápežská neomylnosť z roku 1870 atď. Neprebehla tu evolúcia? Nie, vôbec nie. Dogmy, ktoré boli definované v priebehu vekov, boli obsiahnuté v Zjavení; Cirkev ich len explicitne vyjadrila. Keď pápež Pius XII. v roku 1950 definoval dogmu o Nanebovzatí Panny Márie, výslovne povedal, že táto pravda o vzatí Panny Márie do neba s telom i dušou je obsiahnutá v depozite Zjavenia a existovala už v textoch, ktoré nám boli zjavené pred smrťou posledného apoštola. Do tejto oblasti nemôžeme vniesť nič nové, nemôžeme pridať ani jednu dogmu, ale len vyjadriť tie, ktoré existujú, stále jasnejšie, krajšie a vznešenejšie.
Jeho posledná veta určuje spôsob, akým sa môže rozvíjať katolícka tradícia. Takto arcibiskup Lefebvre’vnímal spôsob, akým je tradícia “živá” napriek tomu, že Zjavenie sa skončilo smrťou posledného apoštola.
Čo učila Cirkev?“
Očividne to nebol len osobný pohľad arcibiskupa Lefebvra’na vec. Okrem jasných slov sv. Pavla Galaťanom môžeme pridať aj nasledujúce autoritatívne výroky zodpovedajúce arcibiskupovi Lefebvrovi’chápaniu skutočnosti, že katolícka tradícia sa nemôže vyvíjať tak, aby sa stala niečím iným ako tým, čo náš Pán zveril svojim apoštolom:
Ako vieme, tieto vyhlásenia neboli urobené zbytočne — Cirkev musela na tejto veci trvať, aby sa postavila proti nepriateľom ortodoxie, ktorí sa snažili zaviesť omyly tvrdením, že katolícka pravda by sa mala vyvíjať, aby držala krok s meniacimi sa časmi.
Problém so živou tradíciou
V bežnej praxi sa problém s “živou tradíciou” prejavuje predovšetkým vtedy, keď sa navrhuje nejaká myšlienka, ktorá sa líši od toho, čo Cirkev vždy učila. Môžeme to ilustrovať na dvoch príkladoch.
Ako vieme, arcibiskup Marcel Lefebvre sa ostro postavil proti medzináboženskému modlitbovému stretnutiu Jána Pavla II’v Assisi v roku 1986. Spolu s biskupom Antoniom de Castro Mayerom na túto udalosť reagovali vo svojom spoločnom vyhlásení z 2. decembra 1986:
Rím sa nás opýtal, či máme v úmysle pri príležitosti kongresu v Assisi vyhlásiť náš rozchod s Vatikánom. Myslíme si, že otázka by mala znieť skôr takto: Veríte a máte v úmysle vyhlásiť, že kongres v Assisi završuje rozchod rímskych autorít s Katolíckou cirkvou? To je totiž otázka, ktorá zamestnáva tých, ktorí ešte stále zostávajú katolíkmi. Je totiž jasné, že od Druhého vatikánskeho koncilu sa pápež a biskupi čoraz zreteľnejšie odkláňajú od svojich predchodcov. Všetko, čo Cirkev v minulých storočiach zaviedla na obranu viery, a všetko, čo robili misionári na jej šírenie, a to až po mučeníctvo, sa odteraz považuje za chybu, ktorú Cirkev musí vyznať a žiadať za ňu odpustenie… Tu by sme mohli pripomenúť naše vyhlásenie z 21. novembra 1974, ktoré je stále aktuálnejšie ako kedykoľvek predtým. Pre nás, ktorí zostávame neporušiteľne pripútaní ku katolíckej a rímskej Cirkvi všetkých čias, sme povinní vziať na vedomie, že toto modernistické a liberálne náboženstvo moderného a koncilového Ríma sa stále viac a viac vzďaľuje od nás, ktorí vyznávame katolícku vieru jedenástich pápežov, ktorí odsúdili toto falošné náboženstvo…
Ak by sa k nim vtedy pridali aj ďalší biskupi, možno by sa pohroma falošného ekumenizmu skončila skôr, ako by sa napáchali väčšie škody. Namiesto toho arcibiskup Lefebvre a biskup de Castro Mayer zostali osamotení. O dva roky neskôr sa stali predmetom apoštolského listu Jána Pavla II’, v ktorom oznámil ich exkomunikáciu za vysvätenie štyroch biskupov SSPX bez súhlasu Ríma’. Ján Pavol II. namiesto toho, aby jednoducho kritizoval vysviacky, odsúdil arcibiskupa Lefebvra’pohľad na “živú tradíciu”:
Koreň tohto schizmatického činu možno rozoznať v neúplnom a protirečivom poňatí Tradície. Neúplnom, pretože dostatočne nezohľadňuje živý charakter Tradície, ktorá, ako jasne učil Druhý vatikánsky koncil, ‘pochádza od apoštolov a v Cirkvi sa rozvíja s pomocou Ducha Svätého. Dochádza k rastu vhľadu do skutočností a slov, ktoré sa odovzdávajú ďalej. . . .’
S iróniou, ktorá bola určite neúmyselná, ale nesmierne objavná, Ján Pavol II. pokračoval žiadosťou, aby teológovia obnovili svoje odhodlanie hlbšie študovať, aby “odhalili”, ako je učenie Druhého vatikánskeho koncilu’v súlade s tradíciou:
Naviac by som chcel pripomenúť teológom a iným odborníkom v cirkevných vedách, že by sa mali cítiť povolaní odpovedať za súčasných okolností. Rozsah a hĺbka učenia Druhého vatikánskeho koncilu si totiž vyžadujú obnovené odhodlanie k hlbšiemu štúdiu, aby sa jasne odhalila kontinuita koncilu’s Tradíciou, najmä v bodoch náuky, ktoré možno preto, že sú nové, neboli doteraz niektorými časťami Cirkvi dobre pochopené.
Je namieste sa pýtať, prečo bolo potrebné vykonať takéto skúmanie viac ako dvadsať rokov po ukončení koncilu — možno by bolo lepšie, keby konciloví otcovia preskúmali túto otázku ešte pred vyhlásením učenia? V každom prípade bol arcibiskup Lefebvre neprávom pokarhaný za to, že neochvejne trval na tom, že katolícka tradícia sa nemôže zmeniť tak, aby umožnila falošný ekumenizmus, ktorý bol v Assisi taký zjavný.
Druhý príklad, ktorý treba zvážiť, sa týka Františkovho odpoveď na Dubiu päť kardinálov “týkajúcich sa výkladu Božieho zjavenia, požehnania zväzkov osôb rovnakého pohlavia, synodality ako konštitutívneho rozmeru Cirkvi, kňazského svätenia žien a pokánia ako nevyhnutnej podmienky sviatostného rozhrešenia.”Tu je prvá otázka kardinálov a Františkova’odpoveď:
Otázka: ‘V nadväznosti na vyhlásenia niektorých biskupov, ktoré neboli ani opravené, ani odvolané, sa pýtame, či by sa Božie zjavenie malo v Cirkvi reinterpretovať podľa kultúrnych zmien našej doby, a novej antropologickej vízie, ktorú tieto zmeny podporujú. Alebo naopak, či je Božie Zjavenie navždy záväzné, nemenné, a preto sa mu nedá odporovať, v súlade s diktátom Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý hovorí, že ‘poslušnosť viery’ treba dať Bohu, ktorý zjavuje, (Dei Verbum 5); že to, čo je zjavené pre spásu všetkých národov, musí zostať ‘navždy celé a živé,’ a byť ‘odovzdané všetkým generáciám’, a že pokrok v chápaní neznamená žiadnu zmenu v pravde vecí a slov, pretože viera je ‘odovzdaná raz a navždy,’ a Magistérium Cirkvi’nie je nad Božím slovom, ale učí len to, čo bolo odovzdané.’
Odpoveď: ‘a) Odpoveď závisí od toho, aký význam priradíte slovu ‘reinterpretovať.’ Ak ho chápete ako ‘interpretovať lepšie,’ výraz je platný. V tomto zmysle Druhý vatikánsky koncil potvrdil, že je potrebné, aby s prácou exegétov – a ja by som dodal teológov – ‘súd Cirkvi mohol dozrieť’ (Druhý vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia Dei Verbum, 12). b) Preto, hoci je pravda, že Božie Zjavenie je nemenné a vždy záväzné, Cirkev musí byť pokorná a uznať, že nikdy nevyčerpá jeho nepochopiteľné bohatstvo a potrebuje rásť vo svojom chápaní. c) V dôsledku toho dozrieva aj v chápaní toho, čo sama potvrdila vo svojom Magistériu. ’
Odpoveď je bezostyšná sofistika: František a jeho spolupracovníci dokonale chápali, že kardináli mali pravdu, keď verili, že Božie Zjavenie je “navždy záväzné, nemenné, a preto sa mu nedá protirečiť”, ale tiež uznali, že pozíciu kardinálov’ podkopala skúsenosť s revolúciou II. vatikánskeho koncilu, ktorá nepravdivo naznačuje, že pravda môže “dozrieť” na rozpor s tým, čo Cirkev predtým učila. Ak pravda skutočne môže “dozrieť”, aby umožnila falošný ekumenizmus (ktorý je v rozpore s Božím zjavením), na akom základe by niekto mohol presvedčivo tvrdiť, že pravda nemôže “dozrieť”, aby umožnila reinterpretáciu Božieho zjavenia?“
Toto je problém “živej tradície”, ako tento pojem chápu zástancovia II. vatikánskej revolúcie. Keď sa raz upustí od názorov, ktoré vyjadril arcibiskup Lefebvre — a svätý Pius X., blahoslavený Pius IX, I. vatikánsky koncil, svätý Vincent z Lerins a svätý Pavol atď — aký je limitujúci princíp pre to, nakoľko sa môže meniť náuka? Alebo povedané matematicky, keď už raz necháte ľudí povedať, že 2+2 je 5, 6 a 7, na akom základe môžete presvedčivo tvrdiť, že to nemôže byť aj 8?“
Jedinou skutočnou odpoveďou je trvať na tom, čo Cirkev v tejto veci vždy učila. Pravda je pravda a nemôže sa zmeniť. Ako nám povedal svätý Pavol, tí, ktorí nesúhlasia, sú anatémou. Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, oroduj za nás!
