11. novembra 2026
Zdvíhanie a rozprestieranie rúk počas modlitby Otčenáš, gesto, ktoré sa stalo už takým bežným v mnohých farnostiach sveta, neprislúcha veriacim laikom. Upozornil na to verejne Liturgický úrad Arcidiecézy Portland v americkom štáte Oregon, ktorý zároveň vyzýva laikov aj diakonov, aby počas modlitby Pána pri svätej omši nezdvíhali ani nerozprestierali ruky a aby sa ani navzájom nedržali za ruky.
zdroj: snímka obrazovky, youtube.com
Toto usmernenie sa nachádza v novembrovom vydaní liturgického spravodajcu arcidiecézy (Divine Worship Newsletter) z roku 2026, zverejnenom na jej internetovej stránke 6. novembra. Je súčasťou kapitoly venovanej postoju, pri ktorom kňaz počas liturgického slávenia rozprestiera ruky pri modlitbe. Dokument vychádza z konštatovania, že v posledných desaťročiach „vznikli určité nejasnosti v otázke, či majú veriaci laici počas modlitby Otčenáš pri svätej omši rozprestierať alebo zdvíhať ruky (či sa dokonca držať za ruky s ostatnými), podobne ako to robí kňaz“.
Postoj vyhradený kňazovi
Arcidiecéza uznáva, že Všeobecné smernice Rímskeho misála (VSRM) „výslovne nezakazujú veriacim laikom používať postoj orans počas modlitby Otčenáš“. Zároveň však zdôrazňuje, že obsahujú dostatočné ustanovenia na to, aby laici tento postoj nezaujímali. Vždy, keď Všeobecné smernice Rímskeho misála hovoria o rozprestieraní rúk, vzťahujú tento úkon len na kňaza, či už ide o hlavného celebranta, alebo koncelebrantov.
„Ani diakonom asistujúcim pri svätej omši, ani veriacim laikom sa nikde neukladá, aby používali tento postoj. Ide o liturgický postoj vlastný kňazovi. Keď kňaz zaujíma tento postoj, modlí sa v mene ľudu,“ uvádza sa v spravodajcovi. Argumentácia sa opiera o koncilovú konštitúciu Sacrosanctum concilium, ktorá stanovuje, že „nikto iný, ani kňaz, nesmie nič v liturgii svojvoľne pridávať, vynechávať alebo meniť“. (SC 22,3)
Arcidiecéza preto dospieva k nasledujúcemu záveru: „Keďže Všeobecné smernice Rímskeho misála výslovne stanovujú, že kňaz má počas modlitby Otčenáš rozprestierať ruky (VSRM 152), rozprestieranie rúk zo strany diakonov alebo laikov by znamenalo pridávanie niečoho do liturgie. Preto sa veriaci laici majú zdržať rozprestierania rúk (alebo vzájomného držania sa za ruky) počas modlitby Otčenáš.“
Kódex kánonického práva a Ecclesiae de mysterio
Dokument sa odvoláva aj na kánon 907 Kódexu kánonického práva, podľa ktorého „pri eucharistickom slávení diakonom a laikom nie je dovolené prednášať modlitby, najmä eucharistickú modlitbu alebo vykonávať úkony, ktoré sú vlastné celebrujúcemu kňazovi“.
Inštrukcia Ecclesiae de mysterio z roku 1997 tento kánon potvrdzuje a dodáva, že „vážnym zneužitím je, keď ktorýkoľvek nevysvätený veriaci vykonáva akési „predsedníctvo“ pri svätej omši, pričom kňazovi ponecháva iba minimálnu účasť potrebnú na zabezpečenie jej platnosti“.
„Keďže zo Všeobecných smerníc Rímskeho misála (VSRM) jasne vyplýva, že tento postoj počas modlitby Otčenáš je určený výlučne kňazovi, diakoni a veriaci laici, ktorí rozprestierajú ruky, by vykonávali úkony vlastné celebrujúcemu kňazovi, a preto sa ich majú zdržať,“ uzatvára Liturgický úrad arcidiecézy.
Arcidiecéza pripomína, že podľa VSRM 94 patrí medzi úlohy diakona aj usmerňovanie veriacich v otázkach liturgických postojov a gest. Keďže Všeobecné smernice Rímskeho misála diakonovi nikde neukladajú používanie postoja orans, diakon ho nemá používať a laici by mali nasledovať jeho príklad. VSRM 43 navyše stanovujú, že veriaci sa majú riadiť pokynmi, ktoré im kňaz a diakon dávajú v súlade s ustanoveniami misála. „Kňaz ani diakon nikdy nemajú vyzývať veriacich laikov, aby počas svätej omše zaujímali postoj orans,“ uvádza dokument.
Návrat k liturgickej tradícii
V závere spravodajca pripomína historickú liturgickú tradíciu. Pred zavedením Rímskeho misála z roku 1970 sa Otčenáš v rámci liturgie modlil iba kňaz, ktorý ho prednášal s rozprestretými rukami v mene zhromaždeného ľudu.
„Nič v Rímskom misáli z roku 1970 ani v dokumentoch II. vatikánskeho koncilu nenaznačovalo, žeby malo dôjsť k zmene liturgického postoja počas modlitby Otčenáš,“ konštatuje arcidiecéza. Z tohto dôvodu vyzýva, aby „sa veriacim laikom poskytlo náležité poučenie v tejto otázke, aby liturgické postoje vlastné kňazovi zostali aj naďalej vyhradené výlučne kňazovi“.
Pohľad katolíckej tradície
V súčasnej záplave synodálneho sprevádzania, načúvania, rozlišovania a nekonečného dialógu, pri ktorom sa občas zdá, že sa načúva všetkému a všetkým, len nie hlasu dvetisícročnej katolíckej tradície, zaznel z amerického Portlandu prekvapivo príjemný a osviežujúci hlas. Arcidiecéza pripomenula niečo, čo by ešte pred niekoľkými desaťročiami sotva vyžadovalo osobitné vysvetľovanie: liturgia nie je priestorom na svojvoľnú tvorivosť veriacich ani na predvádzanie osobných predstáv o tom, ako by mala vyzerať bohoslužba. Má svoje pravidlá, svoju hierarchiu, svoje gestá a svoju posvätnú dôstojnosť.
Na celej záležitosti je osobitne sympatické, že portlandský arcibiskup Alexander King Sample patrí medzi hierarchov, ktorí sa neboja verejne prejaviť úctu k tradičnej rímskej liturgii. Jeho arcidiecéza sa nestala miestom plošného vyháňania tradičnej svätej omše do liturgického podzemia. Naopak, arcibiskup Sample opakovane prejavil pochopenie pre veriacich, ktorí nachádzajú duchovný domov v stáročnej liturgickej tradícii Cirkvi. A teraz jeho liturgický úrad pripomína, že ani pokoncilová liturgia nemá byť ihriskom pre rozličných farských experimentátorov, ktorí si z kostola občas robia javisko a z liturgických gest súčasť vlastného predstavenia.
Katolícka tradícia pritom nikdy nespochybňovala dôstojnosť laikov ani ich účasť na svätej omši. Vždy však rozlišovala medzi všeobecným kňazstvom veriacich a sviatostným kňazstvom vysväteného služobníka. Kňaz nestojí pred oltárom ako moderátor náboženského zhromaždenia, ktorého úlohou je zabezpečiť, aby sa všetci prítomní cítili dostatočne zapojení. Koná in persona Christi, v osobe Krista, a jeho liturgické úkony majú význam, ktorý nemožno ľubovoľne prenášať na ostatných účastníkov bohoslužby.
Práve tu sa ukazuje jeden z neblahých dôsledkov liturgického liberalizmu posledných desaťročí. To, čo sa pôvodne objavovalo ako miestny experiment, sa postupne stávalo zvykom, zvyk sa začal vydávať za normu a napokon sa na toho, kto sa odmietol prispôsobiť, hľadelo takmer ako na narušiteľa farskej jednoty. Rozprestieranie rúk počas Otčenáša je iba drobným príkladom širšieho problému. Ak sa totiž liturgia začne chápať ako spoločné dielo náboženskej tvorivosti, hranica medzi posvätným obradom a improvizovaným predstavením sa začne nebezpečne stierať. A tam, kde sa stráca úcta k liturgickému poriadku, sa spravidla skôr či neskôr oslabuje aj vedomie posvätnosti samotnej Eucharistie.
Sacrosanctum concilium dáva za pravdu konzervatívcom
Portlandské usmernenie má navyše jednu pôvabnú vlastnosť. Jeho autori nepotrebovali vyťahovať z archívu nejaké zabudnuté predkoncilové dokumenty, aby usmernili modernistických liturgických velikánov. Úplne im postačili súčasné liturgické predpisy, Kódex kánonického práva a samotná konštitúcia II. vatikánskeho koncilu Sacrosanctum concilium. Ukazuje sa tak, že aj dokumenty, na ktoré sa mnohí nadšení zástancovia pokoncilových novôt tak radi odvolávajú, dokážu pri dôslednom čítaní nepríjemne prekážať ich vlastnej zvrátenej tvorivosti. Človek by takmer nadobudol dojem, že niektorí horliví reformátori majú najradšej tie cirkevné dokumenty, ktoré nemusia príliš pozorne čítať.
Samozrejme, samotný zákaz rozprestierania rúk počas Otčenáša nevyrieši hlbokú liturgickú krízu, ktorá zasiahla značnú časť západného katolicizmu. Je však malým, ale povzbudivým znamením, že v Cirkvi stále pôsobia biskupi a kňazi, ktorí chápu svoju úlohu nielen ako sprevádzanie, načúvanie a organizovanie ďalších diskusií, ale aj ako ochranu posvätného poriadku, odovzdanej náuky a liturgickej disciplíny. Pastier totiž nemá iba načúvať stádu. Má ho aj viesť, a keď treba, zabrániť tomu, aby sa rozbehlo nesprávnym smerom.
Nech je teda takýchto pastierov čoraz viac. Katolícka Cirkev nepotrebuje ďalšie generácie liturgických zabávačov, ktorí sa usilujú zaujať svet tým, že sa mu budú stále viac podobať. Potrebuje mužov, ktorí sa neboja pripomenúť, že sloboda v Cirkvi neznamená svojvôľu a že poslušnosť liturgickým predpisom nie je prejavom spiatočníctva, ale úcty k Bohu. Liturgický liberalizmus treba opäť podriadiť disciplíne, nie disciplínu rozmarom liturgických liberálov.
A pokiaľ pri tom niekoľkým nadšeným priaznivcom nekonečného synodálneho experimentovania poklesne nálada, prípadne sa ich zmocní nervozita, nedôjde k žiadnej veľkej tragédii. Iba dostali príležitosť precvičiť si obľúbenú čnosť bergogliánskeho načúvania. Tentoraz však nie vlastným predstavám, ale hlasu Cirkvi, jej tradície a jej liturgických predpisov.
Branislav Krasnovský
Zdroj: infocatolica.com, titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
