Pilotný audit piatich veľkých štátnych nemocníc ukázal, že slovenské zdravotníctvo naráža na vážne systémové problémy, ktoré sa nedajú vyriešiť len vyššími rozpočtami. Vyzerá to tak, že hoci do sektora tečie viac peňazí, efekt v podobe vyššieho počtu ošetrených pacientov či výkonov sa často nedostavuje.
Veľmi ma to mrzí ako človeka ,ktorý je dlhé roky v kontakte s našim zdravotníctvom, v akom stave sa nachádza. Aj bez auditu každý súdny človek vidí pri vstupe do štátneho zariadenia, totálnu katastrofu. Ozdravné plány mali byť už dávno realizované.
Stretol som sa však aj s názorom lekárky, podľa ktorej závery auditu pracujú s číslami bez potrebného kontextu. Tvrdia, že počet hospitalizácií nerastie úmerne nákladom, no už menej hovoria o tom, že medicína sa mení – rastie podiel jednodňových výkonov, ambulantnej starostlivosti a najmä komplexnosť pacientov. Rovnako zjednodušujú tvrdenia o „nadbytku lekárov“, bez toho, aby reflektovali kritický nedostatok sestier, ktorý reálne limituje chod oddelení aj operačných programov.
Nie je pravda, že lekári nepracujú alebo že systém neprodukuje výkony. Pravda je, že zdravotníctvo funguje na hrane svojich kapacít a často len vďaka tomu, že zdravotníci suplujú jeho nedostatky vlastným časom a energiou.
V praxi zdravotníctvo stojí na nadčasoch, službách a improvizácii. Vyššie príjmy lekárov nie sú prejavom štedrosti systému, ale dôkazom, že bez tejto „nadstavby“ by sa jednoducho rozpadol. Je to, akoby sme riešili, prečo most drží vďaka provizórnym podperám, namiesto toho, aby sme ho opravili.
Namiesto riešenia skutočných problémov – nedostatku personálu, neefektívneho riadenia a absencie stratégie – sa vytvára obraz, že problémom sú samotní lekári. To je pohodlné, ale nepravdivé.
Ak sa bude pokračovať v rovnakom trende riadenia, hrozí, že aj v existujúcich či nových nemocniciach nebude mať kto pracovať. Lekári a zdravotné sestry neodchádzajú preto, že by chceli, ale preto, že ich k tomu systém postupne tlačí.
Myslím si, že by bolo vhodné riešiť aj to prečo lekári a sestry sa neučia povinne manažment a to len za účelom svojej pozície lekára a sestry, keďže obsluhujú na oddelení viacero ľudí, do toho operácie a ďalšie. Už vôbec nehovorím o absurdnostiach, že lekári bez manažmentu riadia nemocnice s tisíckami zamestnancov.
K téme situácie v zdravotníctve sa vraciam pravidelne. Zrejme aj preto, že rokmi neprichádzajú žiadne príznaky zlepšenia. Písal som už aj o tom, že sa nedočkáme lepšieho zdravotníctva v kapitalizme. Proste nejde to a niektorí slovenskí oligarchovia neurobili vôbec nič, aby som musel zmeniť názor.
Vlastníci kapitálu sa starajú len o svoj biznis a o ľudí sa zaujímajú len do tej miery, aby boli ich zákazníkmi (v súvislosti so zdravotníctvom – aby boli chorí a potrebovali sa liečiť) a aby im prinášali tržby. Pokúsili sa nás oklamať mantrami „štát je zlý vlastník“ a „čím slabší bude štát, tým sa budeme mať lepšie“. Možno ešte nie je príliš neskoro…
Chorí ľudia sú ľudia, ktorí žiadajú, aby boli liečení a cítili sa opatrovaní, a preto je dôležité pristupovať k nim s ľudskosťou a empatiou.
Hlavne v zdravotníctve je potrebné hľadieť na etické hodnoty ako na „nepostrádateľnú referenciu“ pre svoje povolanie. „Ak sú dobre osvojené a spojené s vedeckými znalosťami a potrebnými zručnosťami,“ tak potom „etické hodnoty im umožnia čo najlepšie sprevádzať chorých a núdznych ľudí.“
Dušan Piršel
Riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím
