kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-9684
Rozvíjajúce sa kontakty Saburova s Nálepkom
Z rozprávania gen. Saburova sa dozvedáme o tom, ako na pochode z Brjanských lesov k Žitomíru prvýkrát zachytil meno Ján Nálepka od miestnej ženy, ktorá s jeho pomocou ušla z Ovruči hodinu pred vlastnou smrťou. V tom čase sa už o Slovákoch medzi partizánmi aj miestnym obyvateľstvom šuškalo, že slovenskí vojaci majú sovietskym ľuďom ,,neubližujú, niekedy pomôžu, dušou sú za ruský národ, ale oficieri im nepovolia, hoci aj medzi nimi sa nájdu súci, ako sa patrí…“[1]
Zo slov, ktoré miestna žena rozpovedala partizánskemu veliteľovi vieme, že udalosť sa stala v čase bojoch o Moskvu (ktoré prebiehali vo viacerých fázach od októbra 1941 do januára 1942) a úspešného protiútoku Červenej armády, keď bol zastavený útok Wehrmachtu a Sovieti zahnali nepriateľa 150 – 300 km na západ: ,,Stalo sa to minulého decembra. Nesiem si ulicou otep chrastia. Zastala som, že naberiem dychu. Odrazu len hľadím – oficier. Obrovský šilt na čapici, výložky na pleci, na nose okuliare. Jedným slovom, cudzí oficier v riadnej uniforme. Mladý, ale zamračený. A ide rovno ku mne. Poobzeral sa… naokolo nevidel nikoho… a vraví mi, po rusky mi vraví: ‒ Premrzla si, mamička? Poď, zohrej sa… — Čože si tu počnem: stojím ako soľný stĺp. Vtedy on takto prísne spustil: ‒ Poď, poď. — Nuž som išla, ale dušu som mala na krajíčku.
Voviedol ma do izby. ‒ Sadni si, čajíka si vypi. — Sám mi nalial za pohár čaju, riadne tuhého a plnú cukorničku predo mňa postavil… a veď my sme, synak, od tých čias, ako Červená armáda odišla, ani čaj, ani cukor nevideli. Oficier podišiel do kúta, pomotal sa tam, a von ho z izby! Sedím, oči nedvíham, dýchať sa bojím. Potom odrazu ktosi prehovoril. Prehovoril tak hlasno, až ma myklo. I ukázalo sa, že to rádio hovorí. Ľudia moji! Moskva vysiela správy. Ale aké! Pod Moskvou rozdrvili fašistov! Zajatcov sú celé čierňavy. A u nás v Ovruči len nedávno predtým fašisti vypustili chýr: Moskva vraj už padla, Červenú armádu za Ural zahnali. Isto chápeš, čože mne tam bolo po čaji, bojím sa, bojím sa, aby som ani slovko nestratila…
Vysielanie sa skončilo, začala hrať hudba. Vtedy vošiel zase ten istý oficier. ‒ No zohriala si sa, teraz choď domov. — A keď so mnou vyšiel do predsiene, opýtal sa ma: ‒ A čože sa ty, mamička, v deň sviatočný s drevom naťahuješ? — Mne to hneď neprišlo, preto som povedala: ‒ Akýže sviatok? Veď je dnes všedný deň. — Usmial sa, potom ma trocha tľapol po pleci a vraví: ‒ No, dobre sa maj. Napeč pirohov s hríbmi, a keď budeš hostí hostiť, povedz im, nech držia jazyk za zubami. — Dodnes neviem, ako som sa stade dostala. Iba k večeru bol u nás v Ovruči naozajstný sviatok. Z domu do domu letelo, že fašistov pod Moskvou bijú… Potom neskôr sa medzi žandármi začalo povrávať, že sa u nás v Ovruči zjavil tajomník okresného výboru, že začali pátrať, odkiaľ vyšla vtedy tá správa. Rozumiete, keby boli prišli až po mňa, čože im do toho, kto som ja, tak by ma boli obesili. Prešlo asi päť dní, a raz večer mi ktosi zabúchal na dvere. Otvorila som a stŕpla: ich vojak tam stál. ‒ Posielajú ti pozdrav odtiaľ, kde si, mamička, čaj pila. A povedali mi, aby som ti odkázal: Hľadajú tajomníka strany a môžu sa dostať až k tebe. Odíď čím prv. — S tým aj on odišiel… Dobrý človek je to. Oni ho, Slováci, volajú Ján, to je po našom Ivan…“[2]
O Nálepkovi saburovovcom od prebehnutých vojakov
Bližšie, i keď veľmi skromné informácie o Jánovi Nálepkovi priniesli do saburovovho oddielu prebehnutí slovenskí vojaci – Juraj Puchký a Karol Tomaščík, obaja zo 101. pluku. Hoci Puchký skoro vôbec nerozumel po rusky, Tomaščík ovládal ruštinu celkom dobre a z jeho slov sa gen. Saburov dozvedel, že obaja slúžia pod J. Čambalíkom, ktorý nazýva vojakov kolesami a hoci je antifašista, káže, že tam, kam vedie oje, tam musia aj kolesá, hoci, keď sa krútia – škrípu. O Jánovi Nálepkovi povedali obaja nasledovné: ,,Nevieme o ňom veľa. Povráva sa, že hoci je Slovák, veľmi miluje Čechov a Rusov. A navyše nám vysvetlil, že vojak by nemal vŕzgať, ale bojovať s rozumom.“[3]
Kto je Repkin? A kto je Nálepka?
Gen. Saburov často spomínal na obdobie, keď si kládol otázku: Kto je Repkin? A kto je Nálepka? Sú dvaja, alebo je to ten istý človek? O záhadnom Repkinovi sa medzi Slovákmi hovorilo veľa. Saburovova spojka, ktorá pracovala v 101. pešom pluku (dievčina Gaľa) prinášala zaujímavé informácie ohľadom Jána Nálepku, ale tiež spočiatku netušila, kto je v skutočnosti Repkin. Jedného dňa priniesla partizánskemu veliteľovi informáciu, ktorá poodhalila Nálepkovo tajomstvo. Išlo o telefonát, ktorý sa stal v jej prítomnosti. Ján Nálepka v Galinej spoločnosti, ktorá mu práve priniesla kávu, bez okolkov telefonoval v ruskom jazyku, že má pri sebe Repkinov zadržaný list, v ktorom sa písalo, že nejakí partizáni zabili slovenských vojakov a v liste Repkin apeloval na to, aby Slováci tomu neverili, že je to fašistická provokácia a partizáni nechcú prelievať krv svojich bratov.[4] Potom pokračoval, akoby dievčiny v miestnosti ani nebolo, že fašisti pripravujú veľký útok, že prišiel generál z Berlína, má prísť divízia poľných žandárov a divízia SS z Juhoslávie.
Keď chcela dievčina z kancelárie nenápadne odísť, Nálepka ju gestom ruky zdržal, a pred ňou pokračoval pokojne do telefónu o trasách, ktorými fašisti majú ísť. Pred jej očami ležala vojenská mapa, na ktorej bolo zaznačené všetko, čo s tým súviselo, a keď telefonoval, s prstom na mape behal po vyznačených trasách. Saburovovi bolo jasné, že Ján Nálepka chcel takto fingovane čosi oznámiť partizánom. Gaľa totiž zistila, že v čase, keď telefonoval, telefón nefungoval. U Saburova mali na vysvetlenie dve verzie: Buď im Nálepka chce naozaj pomôcť a považuje ich spojku za rozviedku, alebo ich láka do pasce, dievčinu chce nachytať a ich odhaliť.[5]
Gen. Saburov spomína aj na udalosti, kedy špión zakonšpirovaný ako tlmočník pod prezývkou Morský kocúr ponúkol o ZD informácie, podľa ktorého bol v slovenskej divízii rozsiahly typ anglickej rozviedky. V ich hľadáčiku bol aj Repkin, ktorého Nemci aj Angličania považovali ,,za komunistu, nemá vraj veľkú organizáciu, no jeho činnosť je veľmi škodlivá.“ Vedeli, že ,,Repkin je dôstojník, má prístup k štábnym dokumentom, podáva správy bieloruským partizánom“ a na zozname podozrivých pod týmto krycím menom bol červenou farbou podčiarknutý Ján Nálepka, a vedľa neho ešte figuroval Jozef Čambalík. Špión ďalej pokračoval: ,,Naozaj si myslíte, že (*slovenský tyl) sú vaši verní spojenci? Ubezpečujem vás, že nie sú. Tyl, ktorý vytvoril Londýn v slovenských útvaroch, vôbec nevyvíja činnosť vo vašom záujme a platí sa za ňu americkými dolármi. Anglická rozviedka chce zabiť dve muchy jednou ranou: predbehnúť vás svojou činnosťou v Európe a gentlemansky pomôcť európskym krajinám v oslobodzovacom boji, aby sa potom dostali do ich poručníctva a v nijakom prípade nie do vášho komunistického.“[6]
Aby sa gen. Saburov dopátral k pravde o tom, kto je Repkin a skutočných úmysloch zakonšpirovanej slovenskej bunky, napísal najprv list veliteľovi slovenského práporu J. Čambalíkovi a dal mu nasledovné ultimátum: ,,Fašistické vojská na východnom fronte trpia ťažkými stratami na ľudskej sile a vybavení. Nemci sa skrývajú za vojskami Maďarska, Rumunska, Československa a v tyle ich využívajú aj na boj proti partizánom… Vy, ako veliteľ zodpovedný za osud svojich vojakov a ich rodín, musíte pochopiť, že sa budete musieť zodpovedať svojmu ľudu za každého zabitého a zmrzačeného vojaka. Pokračovať v pomoci fašistickému Nemecku je nielen bezcieľne, ale aj zločinné. My, partizáni, navrhujeme, aby ste urobili konečné rozhodnutie. Buď budete pokračovať v boji v záujme Hitlera až do posledného Nemca a svojho vojaka, alebo pôjdete na obranu ľudu svojej vlasti. Náš postoj k vám, k vašim vojakom, bude závisieť od vášho rozhodnutia, s ktorým sa musíte ponáhľať. Je žiaduce, aby sme dostali odpoveď na osobnom stretnutí…“[7] Čambalík Saburovovu výzvu, odoslanú po zbehlom slovenskom vojakovi Rudolfovi Mečincovi, odmietol so slovami, že ,,nepotrebuje žiadnych učiteľov a vie najlepšie, čo má robiť[8]“ a namiesto písomnej odpovede navštívil nečakane gen. Saburova v jeho stane. a to dosť dosť okázalým spôsobom (hnedákmi na saniach za cengotu hrkálok).
Tu prišla reč aj na kpt. Jána Nálepku: ,,Chcete vedieť, čo a zač je Nálepka? Nálepka je najdôležitejší človek v našom pluku. Môžete sa ma opýtať: a čo veliteľ pluku? Náš plukovník Čani je zaujímavý exemplár. Naši oficieri o ňom vravia: Komu sa nechce, ten sa ľahko vyzuje zo zodpovednosti. Zato sľubmi velenia nešetrí. Nálepka hovorí: ‒ Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú, a život starého Čániho tečie pokojne: je ohraničený obrúčkou na ružovom pršteku jeho mladej manželky. — Starký (*Čáni) sa pridŕža neutrality, no keby nás vzalo Gestapo, ani jeho nenechajú na pokoji. Váš list ste nemali posielať mne, ale Nálepkovi. On, a nie ja, nesie zodpovednosť za životy Slovákov… A pýtate sa, za čo nás môže Gestapo zatknúť? Za to, že nenávidíme Hitlera, nemecký fašizmus, nepriateľov slovenského národa. Za to, že sme oddaní nášmu prezidentovi Benešovi. Za to, že čakáme, kedy vkročia na slovenskú zem spojenecké vojská… Veríte v druhý front? Nálepka sa so mnou stále háda, vraví, že na Slovensko príde Červená armáda a druhý front je nonsens, čiže hlúposť, nezmysel.“[9]
Pri tomto rozhovore J. Čambalík odkrýva karty ohľadom vysokej stratégie Washingtonu a Londýna. Podľa jeho slov ,,by bolo dnes pre spojencov nevýhodné otvoriť druhý front: cesta do Berlína je zatiaľ oveľa bližšie od prielivu La Manche ako od Stalingradu. Ak by spojenci vkročili teraz do Európy a došli by až do hlavného mesta Nemecka, ktovie či by Hitler neuzavrel separátny mier s Ruskom a nehodil svoje divízie z východného frontu na západný. V takom prípade by víťazstvo vykĺzlo spojencom z rúk. alebo by ich prinajmenej stálo veľa krvi. A opačne – kým sovietska armáda prejde do protiútoku a príde napr. po Dneper, bude vysilená, oslabená. Vtedy spojenci vtrhnú do Francúzska, a víťazstvo je isté: alebo dobyjú Berlín a strednú Európu, alebo prinútia Hitlera, aby s nimi uzavrel zmluvu, pre nich výhodnú. Spojenci budú v takom prípade diktovať podmienky. To sú presné a prosté počty. Aritmetika. Dvakrát dva sú štyri a iba štyri. Ale náš dedinský učiteľ Nálepka vraví: päť, a pritom verí v slovenskú revolúciu.“[10]
Vojak Rudolf Mečinec prebehol v roku 1942 zo 101. pešieho pluku k partizánom gen. Saburova, pričom na obhajobu väčšiny slovenských vojakov uviedol nasledovné: ,,Slováci nestrieľajú do Rusov! Neženú do táborov svojich bratov! Nikoho! Sme hrdí na to, že prekážane druhým, aby to robili. Plačeme, keď nám za to ruské mamičky ďakujú. Nemôžeme za to, že nás násilím obsadili. Ani naše väzenia nie sú prázdne. Sedí v nich veľa našich blízkych vedno s komunistami. Slovenský vojak nemá sily urobiť všetko, čo by chcelo urobiť jeho srdce. Nad vojakom stojí dôstojník. Nad dôstojníkom je Gestapo…“[11] Neskôr Mečinca zajali Nemci a odovzdali Slovákom – 101. pluku. Snaha oslobodiť R. Mečinca a vrátiť ho partizánom skončila neúspechom. Zomrel za záhadných okolností. Saburov spomína, že na deň, keď sa partizánska spojka Gaľa vrátila od 101. pluku a informovala štáb, že J. Čambalík zastrelil R. Mečinca a vychvaľoval sa, že vytrhol Rudolfa z rúk gestapa a zachránil Repkina. Vojaci, ktorí sa vtedy nachádzali v susednej miestnosti, počuli Mečinca vykríknuť iba: ,,To je zrada!“ a potom zazneli výstrely.[12]
Jozef Nálepka, ktorý po dlhých rokoch cestoval spolu s gen. Saburovom do Stupavy, zastavili sa v Žiline, kde ich čakala matka R. Mečinca. Saburov ju vybozkával a chválil, že vychovala zo syna smelého partizána, pochopiteľne jej však nepovedal podrobnosti o jeho smrti. Týmto gestom gen. Saburov dokázal, že R. Mečinca nikdy nepokladal za zradcu tak, ako ho v jeho očiach v auguste roku 1945 chcel na svoju obhajobu vykresliť samotný Čambalík, ktorý mu v Banskej Bystrici povedal nasledovné: ,,Pri výsluchu v mojej kancelárii sa mi vojak vyhrážal, že keď ho neoslobodím, tak prezradí nás všetkých, vrátane Jána, Nemcom, že sme v spojení s partizánmi. Tak sme ho museli zlikvidovať.“[13]
Celú záhadu okolo J. Čambalíka a dôveryhodnosť slov Himmlerovho špióna o pravých úmysloch anglickej rozviedky dokresľuje ďalšie Čambalíkovo pôsobenie, keď po roku 1948 emigroval do USA, kde vstúpil do vojenských spravodajských služieb. Neskôr sa o ňom dopočul aj Jozef Nálepka, keď ho ako vedúceho útvaru vyslali do Viedne, kde mal na starosti Československo a jeho známym údajne povedal, že ,,Čechoslováci majú šťastie, že on (*Čambalík) zastáva toto miesto, inak by sa mali horšie.“ Z tlače sa potom bolo možné dočítať, že ,,na starosť ohromne pribral na váhe keď raz sadol na stoličku, tak sa vraj rozlámala“, dopĺňa Jozef Nálepka. J. Čambalík zomrel a je pochovaný v USA.[14]
[1] SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 20.
[2] SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 20 – 22.
[3] САБУРОВ, А. Н. 1975. У друзей одни дороги. Воспоминания. Москва: Воениздат, с. 61. Preklad z ruského originálu: autorka.
[4] SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 54.
[5] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 39.
[6] SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 95 – 96.
[7] САБУРОВ, А. Н. 1975. У друзей одни дороги. Воспоминания. Москва: Воениздат, с. 72. Preklad z ruského originálu: autorka.
[8] SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 101.
[9] Tamže, s. 118 – 125.
[10] SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 125 – 126.
[11] Tamže, s. 31 – 32.
[12] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 143.
[13] Tamže, s. 142.
[14] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 143.
