kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-9684
Osobné stretnutie Saburova s Nálepkom v byte Sadoľského, Remezy, koniec decembra 1942
Partizánska rozviedka i velenie sa pokúšali zistiť, čo má vlastne slovenský kapitán za lubom. Ján Nálepka sa v tom čase usiloval dostať sa do priameho styku s niekým z velenia partizánskeho zväzku, preto požiadal miestneho učiteľa F. N. Sadoľského, aby pozval k sebe do Remezy niekoho, s kým by mohol hovoriť o podmienkach spolupráce. Ešte stále nebolo v Saburovovom štábe jasné, aký je Nálepkov úmysel. Ešte stále nemali istotu, či skutočne nejde len o provokáciu. Napriek všetkému sa Saburov rozhodol, že na stretnutie pôjde. Nechcel prísť o príležitosť spolupracovať so Slovákmi, lebo – o to vlastne malo ísť… S rizikom, že sa dostane do rúk fašistom, šiel spolu s K. P. Petrušenkom na prvé stretnutie s neznámym a záhadným slovenským kapitánom. Mal to byť Nálepka, no pri predstavovaní sa identifikoval ako Repkin. Konečne začalo byť Saburovovi jasnejšie aspoň v tom, že kapitán Nálepka a kapitán Repkin sú tá istá osoba.[1] Tu chceme upozorniť na niektoré nezrovnalosti, ktoré sa týkajú prvého osobného kontaktu Jána Nálepku s gen. Saburovom. Kým zaužívaný naratív uvádza, že k prvému stretnutiu došlo až pri prechode 15. mája 1943, A. N. Saburov vo svojich memoároch udáva, že sa s Jánom Nálepkom tajne stretol u Sadoľského ešte pred Selizovkou, t. j. na samom konci roku 1942.
Gen. Saburov prvé dojmy z tohto stretnutia opisuje nasledovne: ,,Pozriem opatrne do okna. V osvetlenom kruhu pri pohovke stojí dôstojník v dlhom koženom kabáte. Má ostro rezanú tvár s neveľkou špicatou briadkou, striešku brigadírky nad oči, veľké okuliare v tmavom ráme. Dôstojník pomaly zoblieka plášť, ako keby ešte uvažoval. Je nevysoký, no strojný, s dobrým držaním tela. Popravil si husté, vlnité tmavé vlasy a pokročil k rozohriatej piecke. Potom postavil nohu na stoličku, oprel sa lakťom o koleno a zádumčivo hľadel do plameňov…“[2] Ako spomína Saburov, keď sa mu Ján Nálepka v ruskom jazyku mocným čistým hlasom predstavil ako Repkin, akoby do neho udrel hrom a bez toho, aby to dal na sebe poznať, rýchlo sa snažil spamätať z toho, že Repkin a Nálepka sú jedna a tá istá osoba.[3]
Ján Nálepka pozdravil partizánskeho veliteľa silným stiskom ruky: ,,Veľmi sa teším tomuto stretnutiu. Už dávno som sa chcel dostať do spojenia s partizánmi. Považoval som dokonca za veľmi potrebné stretnúť sa s partizánskym veliteľom práve teraz a oznámiť mu, že Nemci chystajú proti vám veľkú akciu 31. decembra.“[4]
Keď prišla reč na otázku straníckosti, Saburov spomína, ako Nálepkovi prebehol po tvári tieň, a nedalo sa rozoznať, či to boli rozpaky alebo nespokojnosť, pokiaľ s iróniou nevysvetlil, že komunistom nie je: ,,V našich jednotkách niet komunistov. Uráža ma, že hneď na začiatku našej známosti nastalo sklamanie len pre otázku mojej straníckosti…“[5] Od Saburova sa možno dozvedieť, aké prekvapenie mu spôsobila táto odpoveď, na čo prirodzene zareagoval s otázkou, či nálepkovci vlastne vedia, za čo bojujú. Ján Nálepka sa vyrovnal a strohým rozhodným hlasom mu odvetil: ,,Áno, no nechcem ešte viacej zamotávať celý boj, aj tak je už dosť zložitý. Máme takých dôstojníkov, ktorým netreba ukazovať, kto je ich nepriateľ. Oni len jednoducho nevedia, kade ísť. Netreba sa im vyhrážať smrťou. Človeku je aj tak ťažko v tom politickom pralese, keď z neho nevidí východisko. Ja vidím východisko, ale chcem poznať vašu argumentáciu.“[6] Potom Nálepka vytiahol z náprsníka ultimatívny list odoslaný J. Čambalíkovi a položil ho na stôl: ,,Prečo ste sa rozhodli, že zničíte slovenské posádky a vnesiete rozladenie medzi slovenských vojakov a dôstojníkov v našich oddieloch? Vojaci sa veľmi nevyznajú v politickej situácii, no aj tak sú v opozícii proti dôstojníkom. Zvyšujete nenávisť vojakov voči dôstojníkom, ich snahu dostať sa z útlaku do neorganizovaného chaosu. Slováci nie sú okupanti. Slováci nestrieľajú do partizánov.“[7]
Podľa Saburova táto úvodná časť rozhovoru bola veľmi nepríjemná, pričom pochopil, že Čambalík sa vedome postavil medzi sovietskych partizánov a Repkina, z dôvodu, ktorý poznal len on, keď dal do hry tento list. Repkinovi by totiž saburovovci také ultimátum nikdy neposlali. Situáciu rýchlo zachránil až rozviedčik Petrušenko, ktorý Saburova sprevádzal, keď rýchlo spomenul stanicu Avramovskaja: ,,My sme vlastne starí známi, kapitán. Spomeňte si, ako ste mi telefonovali z Vasilieviči na stanicu Avramovskú o príchode fašistického pluku.“ Od tohto momentu sa ľady prelomili, Ján Nálepka sa slovami Saburova odrazu úplne zmenil, zhodil ostražitú masku a odvtedy zostali vernými priateľmi.[8]
Saburov rozpovedal Nálepkovi príbeh o tom, kedy sa o ňom prvý krát dozvedel z úst starenky počas pochodu z Brjanských lesov k Žitomíru,, ktorú Ján Nálepka pohostil čajom v čase úspešnej protiofenzívy v boji o Moskvu. Hoci si spočiatku Nálepka nevedel spomenúť, napokon sa predsa len srdečne rozosmial: ,,Bolo to trochu naivné, ale ja som mal v srdci sviatok. Veľmi som si vtedy želal, aby mali sviatok všetci ľudia v Ovruči. Je to dobre. No je to aj zle. Dobre je vtedy, keď to vie rozumný a čestný človek. A zlé je v tom, že sa to môže dozvedieť Gestapo. Na vojne sa však bez rizika nezaobídeš. Nadmerná opatrnosť kazí ľudský charakter.“[9]
Na adresu Himmlera a jeho špionáže v jednotkách ZD v love na Repkina, Nálepka so smiechom dodal: ,,živého ma nedostanú“ a začal odhaľovať svoj systém konšpirácie. Ako píše Saburov ,,odrazu zo všetkého vysvitá, že tento človek vôbec nie je taký prostý. Navonok, pred ľuďmi, je ku všetkému rovnako chladný a v plnej miere využíva svoju právomoc. Je ctižiadostivý, chce spraviť kariéru. V štábe vládne vzorný poriadok. Najväčší dôraz kladie na disciplínu. Je puntičkár. S kým netreba, s tým sa o politike nerozpráva…“[10]
Ján Nálepka svoj prepracovaný plán opísal nasledovne: ,,Sú to veľmi jednoduché počty. Ak ma chytia nacisti ako Nálepku, bude to náhodilé a nepresvedčivé. Ani na um im nepríde, aby pozatýkali tých, ku ktorým som bol prísny, o ktorých som dával zlé posudky. No a tých, s ktorými som pil, zabával sa, karty hral, na ktorých som písal dobré charakteristiky, tých nech len spokojne zavrú. Proti tomu nemám námietok. Bude to celkom spravodlivé… Ak ma zatknú ako Repkina, viem, že v tom prípade sa dvere väzenia tuho uzavrú, no svedkovia mojich činov budú nemí. A ilegalita bude aj naďalej žiť… Snažím sa všade, kde sa dá, robiť ľuďom len akože náhodou dobre, a nacistom – škodu. To aj preto, aby nás tu ľudia nepovažovali za nejakú prísadu nemeckého fašizmu. Chcem veriť v politiku boľševickej strany, v budúcnosť československého ľudu. Ale nie som komunista a partizáni nechcú so mnou hovoriť o vysokej politike, už vyše roka si ma podávajú z ruky do ruky ako surové drevo, ktoré ani nehorí, ani sa netopí. Tak to bolo v Bielorusku, a tak je to aj tu…“[11]
Na otázku Saburova, či si myslí, že boj s nacistami možno viesť bez politiky, Ján Nálepka odpovedal: ,,Prosím vás, aby ste brali do úvahy, že náš národ je malý. Nacizmus rozdelil náš národ na dve časti: jednu veľmi malú a druhú – veľkú. My slovenskí vojaci sa môžeme mýliť, no nezrádzame. Možno robíme menej ako komunisti, ale nerozchádzame sa s nimi, a ak sa so mnou azda rozchádzajú moji priatelia, podržím si aj naďalej moje presvedčenie. Myslím si, že moja činnosť je v súlade s politikou našej komunistickej strany. Teraz nikto nebojuje bez politiky… Čo myslíte – Amerika, Anglicko a náš prezident Beneš vstúpili do koalície so Sovietskym zväzom bez politiky? Ak vám poviem, že Anglicko podporuje partizánske hnutie len preto, aby bojovalo proti fašistom – uveríte mi? Nie, poviete, že je to politika. Boja sa, že ak sa do toho nezastarejú, bude partizánske hnutie všade komunistické. A to by teda nechceli…
Keď my Slováci vravíme, že z našej zeme urobili nacistickú bábku a nás že vyrvali z ľudu a poslali nie hocikam, ale proti Sovietskemu zväzu, myslíte, že v tom nevidíme politiku? Náš národ vliekol po celé stáročia na svojej šiji národnostný útlak Rakúsko-uhorskej ríše. Bol dokonca čas, keď nad nami videla hrozba, že stratíme svoju národnú reč, a materčinou sa hovorilo len v kuchyni. Nacistickí politici sa rozhodli, že nám dajú podmienečnú samostatnosť, že otrávia náš vzťah k Čechom a k sovietskemu ľudu. Slovenský fašizmus má katolícky charakter s náboženským fanatizmom, opiera sa o zradu hlinkovej ľudovej strany.
Bol som v jeseni na dovolenke. V mojej vlasti bije hlinkovská polícia Čecha preto, že sa od Slováka opovážil kúpiť alebo vymeniť niečo za zemiaky. A Slováka bijú, že tie zemiaky Čechovi predal. Za toto bude náš národ hrozne pykať, ak sa ustanoví buržoázne Československo. Buržoázia narobí z nás otrokov. Zaoceánska buržoázia nás bude podporovať len v tom prípade, ak budeme zavíjať ako psi proti východu. Vidíte, k čomu by mohol priviesť Československo náš boj bez politiky. A keď si predstavím takúto budúcnosť svojej vlasti, nemôžem pekne rozprávať. Chcem, aby sa Slováci prichystali na boj vo vlastnej krajine. Preto nemôžem súhlasiť, aby od nás odchádzali vojaci a dôstojníci. K partizánom musí prejsť celý pluk. Kedykoľvek som sa doteraz stretol s partizánmi a pýtal som sa ich, čo máme robiť, nikto mi nedal odpoveď. Cítim, že mi nedôverujú, pretože nie som komunista.“[12]
Na tomto stretnutí ukázal Ján Nálepka partizánskemu veliteľovi fotografiu svojej matky, ktorú nosil vo vnútornom vrecku, a nežne povedal: ,,Moja mamička. Nemal som ani dvadsať, keď ma vyprevádzala za učiteľa hľadať pravdu na zemi. Môj otec chodil celý život po svete za robotou… Nevie, prečo sa mi vždy zdalo, že matka má mňa radšej ako ostatných. Doma som si napísal na pamiatku jej slová.“[13] Potom obrátil fotografiu a preložil matkine slová, ktoré ho sprevádzali životom: ,,V mojich očiach si stále dieťaťom. Matke sa vždy zdá, že sú jej deti ešte malé. Neboj sa. Choď a hľadaj pravdu. Nájdi ju. Pozorne počúvaj ľudí ranených biedou a chráň si ich dôveru. Jano, ty máš dobré srdce, naber síl, rozumu, ono samo ti našepká, čo máš robiť.“[14]
Ján Nálepka o svojich mladíckych ideáloch
Keď Saburov požiadal Nálepku, aby mu porozprával viac o svojom živote, Ján Nálepka mu opísal kľúčové momenty, ktoré prudko formovali jeho ranú dospelosť: ,,Nebolo mi ešte ani dvadsať rokov, keď ma mamička vyprevádzala za učiteľským povolaním. Dostal som sa vtedy do malej dedinky, Marikovej. Stála medzi vysokými vrchmi v širokej doline. Právom sme ju volali dolina hladu a tmy. Ľudia vyčerpaní, zodratí. Deti bledulinké, bosé, otrhané. Škola mala iba jednu triedu. Začali sme aj s kolegom učiť deti. Jeden v triede, druhý vonku, pokiaľ to počasie dovolilo. Keď bol mrcha čas, chodievali sme večer po domoch. Pochytila ma obrovská túžba stať sa naozajstným vychovávateľom malých aj veľkých. Mladícky ideál ma vynášal do akýchsi snových zámkov. Niekedy sme si zavolali starcov, do rána sme sa rozprávali. Vtedy nám ešte mútila hlavu masarykovská demokracia. Myslel som si, že stačí, aby bol ľud gramotný, a hneď zo seba zhodí krivdy, ktoré na ňom pášu egoisti. Ale tu sa na mňa ani hora navalila cirkev. Farári boli zvyknutí, že im učitelia slúžili a chodili po tabak. Vysvetľujem ľudu, píšem články proti poručníctvu cirkvi nad školami. Vtedy štátne orgány, ktorých spravodlivosť tiež kontroluje cirkev, vystúpili na ochranu farárov. Dali ma na súd. Rozhodol som sa, že sa obrátim na politické strany – na sociálnodemokratickú a agrárnu. Veril som, že ma podporia. Behám ako chlapčisko, volám o pomoc. A ukazuje sa, že členovia obidvoch strán sú otrokmi svojich vodcov a hriechy vodcov kryje cirkev… No ja aj naďalej verím v masarykovskú demokraciu. Píšem výzvu, aby sa školy poštátnili. Aby neboli v cirkevnom poručníctve. A aby sa inšpektori vzdelávali v demokracii. A aby sa deti prestali klaňať farárom… Moju výzvu nechcel nikto uverejniť. Báli sa ma ako diabla. Znova som sám. Vtedy som sa stretol s istým dievčaťom, učiteľkou. Kamarátili sme sa už od detstva. Povedala mi: ‒ Nechaj to tak, Jano, tých neprebiješ. Vezmime sa a budeme spokojne žiť… — No ja nepotrebujem ženu na to, aby mi nosila balíčky do väzenia. Vtedy som už totiž jasne videl, že ak tú pravdu budem hľadať, väzeniu sa nevyhnem.
A čo sa stalo s výzvou? Dozvedel sa o nej náš pokrokový školský dejateľ Zdeněk Nejedlý. Na jednom zhromaždení učiteľov mi povedal: ‒ Páčite sa mi, Nálepka, dajte mi tú výzvu, uverejníme ju v našich novinách. — A uverejnil. No vtedy sa na mňa nevrhla jedna cirkev, ani dve, ale všetky, koľko ich len na Slovensku bolo. A k tomu ešte aj štátny aparát. Vtedy sa mi v hlave rozjasnilo. Ukázalo sa, že masarykovská demokracia je vo vleku katolíckej cirkvi. A aké má u nás cirkev postavenie? Keď sa u nás rozparcelovala veľkostatkárska pôda, časť dobrej zeme ostala. A tieto pozostatky dostala cirkev, aby sa o ňu roľníci medzi sebou nepobili. Podľa masarykovskej ústavy sa stal farár statkárom plus ochrancom jezuitských zákonov. Vyciciavali z ľudí silu, rozum, a keď ich bolo treba zachrániť pred haldom alebo žandárom, vraveli: ‒ Všetko je od Boha. — Farár už vlastne ani nežije na zemi. Lieta kdesi pod oblakmi. Je to duch svätý – raz na zemi, raz na nebi, ako je to práve výhodnejšie. Ja som vravieval, že sú to pastieri, ktorí chránia stádo vlkov, aby sa im ovce neprotivili a vlka neroztrhali…
A či národ podporil moju výzvu? Aj práva národa boli vo vleku cirkvi. Po uverejnení výzvy ma začali ešte viacej prenasledovať. A všetkým takým učiteľom, ako som bol ja, znížili platy. Nakoniec sa ma ujali robotníci. Ujali vravím preto, lebo vtedy ma už prenasledovali všetky strany, nikomu som nebol potrebný. Komunisti mi pomohli nájsť miesto pomocného učiteľa v Stupave, neďaleko Bratislavy. Stupavskí komunisti mi vyšli v ústrety a vyzbrojili ma Marxovými a Leninovými dielami. Niekedy mi tak napadlo: keby človek obetoval život, možno, že by z toho mali iní ponaučenie, pochopili by, že takto sa nedá bojovať za pravdu v čase izmov. To som si tak sám pre seba zašifroval marxizmus-leninizmus… Začal som už chápať rôzne veci, no tridsiaty ôsmy rok prerušil moje učenie. Nikdy nezabudnem na ten december. Pred budovu školy prišla hlinkovská polícia – garda. Zdrapili ma a vyhnali zo školy. Spálili mi knihy a z okna vyhodili len prázdnu aktovku… Nuž zostal na ulici opustený, zhanobený učiteľ a vedľa neho v mláke ležala prázdna aktovka…“[15]
Ján Nálepka o svojej činnosti na východnom fronte
,,A potom prišli komunisti a povedali: ‒ Choďte do armády. Volajú vás v mene božom – teda choďte. A strieľajte pánubohu do okien. Bezpodmienečne prebehnite do Červenej armády. — Zanechal som matke list, že ak jej nebudem písať, bude to znamenať, že je všetko v poriadku a že som v Červenej armáde. A ak napíšem, že rádio nehrá, teda sa vec nepodarila. No na front som sa nedostal. Divíziu ustanovili ako ochrannú. Dal som si za úlohu, že moji vojaci a dôstojníci nesmú pripraviť o život ani jedného sovietskeho človeka a že takto si pred sovietskymi ľuďmi obhájime svoju česť a česť nášho národa. Vravieval som im: ‒ Ste Slovania. Kto pozná históriu, ten vie, čo treba robiť. — Potom prišli prvé drobné činy, ktorými sme vám chceli pomôcť. A potom sme nadviazali spojenie s bieloruskými partizánmi. Stretol som sa s Vasilijom Ivanovičom Kozlovom. Mali sme potom dobrý kontakt, no neskôr nás hodili do Jeľska, za Pripjať, a doteraz sa mi nepodarilo spojiť sa s ním… Som veľmi rád, že som sa s vami stretol. Verím, že to bude také spojenie, aby sa medzi nami nikde a nikdy neprelievala krv…“[16]
K otázke smerujúcej k veliteľovi pluku Čánimu, Ján Nálepka odpovedal: ,,Môj starký, plukovník Čáni, si vymyslel špeciálnu neutralitu. Vravieva mi: ‒ Rob si, čo sa ti len páči, Jano. Viem, že máš rád Rusov. Ak prídu do Československa spojenecké vojská, nepoviem, že si tu bol v spojení s komunistami. A ak príde Červená armáda, nezabudni povedať, že som o všetkom vedel, no nebránil som ti… Iba o jedno ťa prosím: rob všetko tak, aby nás dvoch neposadili do basy a neobesili...“[17]
Ján Nálepka o svojej vízii budúcnosti
Potom prišla reč na jeho víziu budúcna: ,,Náš ľud má čisté srdce a veľmi by som chcel, aby ste ho pochopili a milovali. Mnohí z nás mali na začiatku vojny holubičiu povahu, ale teraz ukážeme, ako vieme bojovať. Prosím vás, aby ste mi uverili. Chápem, že ak si raz človek popáli ruku, nikto mu nepomôže tým, že si ju popáli aj on. Čaká nás veľký boj. Musíme si šetriť sily. Zatiaľ sa podujímam na to, že vám uvoľním cesty, aby ste ich mohli zamínovať, a upovedomím vás, ak by hrozilo nebezpečenstvo. Ak nám rozkážu strieľať do partizánov, budeme strieľať do Nemcov. V prípade nebezpečenstva prejdeme k vám. Posielajte nám viacej letákov. Nech si to naši vojaci prečítajú, ako sa bijú ruskí partizáni. To pochopia srdcom aj rozumom. Chceme, aby do Berlína došla Červená armáda. Nech sa potom vráti naša emigrantská vláda domov cez Sovietsky zväz. A my jej na hraniciach povieme: ‒ Vy už patríte minulosti a vaše akcie sú znehodnotené. — Oni nám z Londýna kričia: ‒ Nenadväzujte spojenie so sovietskymi partizánmi. Šetrite svoje sily pre rozhodujúci úder… — Každý veliteľ pluku má kľúč londýnskej vysielačky. Naša vysielačka pracuje s Bratislavou a s Londýnom. Tak isto aj štáb divízie. Aj hlinkovci majú spojenie s Londýnom. V prípade, ak by prišli anglické vojská, chystajú sa zradiť Hitlera, no v záujmoch Anglicka. A môže to potom vypáliť tak, že dnešní fašisti budú nám vládnuť aj po vojne. Preto treba udržať našu divíziu. Ešte bude mať kde bojovať…“[18]
Pri rozlúčke so Saburovom a jeho druhmi Ján Nálepka pevne všetkým stisol ruky so slovami: ,,Môj čas vypršal. Musím odísť. Dnes som naozaj šťastný. Vidím cieľ, viem, čo mám robiť. Hoci nás aj bude deliť vzdialenosť, hoci budeme v rôznych podmienkach, dovoľte mi, aby som seba a svojich priateľov považoval za verných členov vašej veľkej partizánskej rodiny.“[19]
[1] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 39
[2] SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 179.
[3] SABUROV, A. N. 1965. Stopy vedou do lesů. Praha: Naše vojsko, s. 99 – 100.
[4] SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 180.
[5] Tamže, s. 181.
[6] SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 181.
[7] Tamže, s. 181 – 182.
[8] Tamže, s. 182.
[9] Tamže, s. 183.
[10] SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 184.
[11] Tamže, s. 184 – 185.
[12] SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 185 – 188.
[13] Tamže, s. 188.
[14] SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 188.
[15] SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 188 – 192.
[16] SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 192 – 193.
[17] Tamže, s. 192.
[18] Tamže, s. 189 – 193.
[19] Tamže, s. 193.
