kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-9684
Ilegálna skupina 101. pešieho pluku poskytla významnú pomoc proti vyhladzovacej akcii nazývanej ako Mokrý trojuholník. Akcia bola namierená proti partizánom na prelome rokov 1942/43, keď Nemci nasadili proti partizánom tri svoje divízie a štvrtá mala byť slovenská. Sovietski partizáni boli oboznámení o tejto vyhladzovacej akcii, v ktorej mali byť zničené nielen partizánske jednotky, ale aj dediny s obyvateľmi, ktoré sa nachádzali v priestore. Partizánov informoval o zamýšľanej akcii des. Anton Krídl, pretože pred bitkou sa podarilo ilegálnej skupine 101. pluku získať podrobný rozkaz útoku.[1]
Na mape Ukrajiny z 20. storočia nad veľkým nápisom Kyjev možno ľahko nájsť vľavo takmer pravidelný obdĺžnik tvorený červenými čiarami železníc. Pravá strana je čiara spájajúca Mozyr a Korosteň. Jej spodná strana je línia Korosteň – Sarny. Ľavá je cesta Sarny – Luninec a nakoniec Luninec – Mozyr. V školskom atlase sa tento obdĺžnik zdá byť dosť malý. V skutočnosti sa každá z jeho strán tiahne 150 – 200 km. Bledozelená farba okolo znamená husté lesy. Početné modré žily sú rieky a potoky. Malé čiary sú močiare. V tejto lesnej oblasti sa saburovci rozhodli zriadiť hlavnú partizánsku základňu.
Nie každá mapa v tom čase zobrazovala malú dedinku Selizovka, ale práve táto odľahlá dedina sa na jeseň 1942 stala centrom partizánskych bojov v Žitomírskej oblasti. Sídlilo tu veliteľstvo saburovovej jednotky. Boli tu vypracované plány na nové údery proti nepriateľovi. Tu opravovali zbrane rozbité v bitkách. Vychádzali tu noviny Partizanskaja pravda a tlačili sa letáky.[2] Cesta do Selizovky bola dobre známa tisícom sovietskych ľudí, ktorí povstali za nepriateľské línie, aby bojovali proti hitlerovcom. Túto cestu veľmi dobre poznali niektorí starostovia kolaborujúci s nacizmom, ako aj policajti a prostredníctvom nich nacisti. Ale aby sa nacisti dostali do lesov preplnených partizánmi, potrebovali zhromaždiť aspoň tri divízie. A nebolo to také ľahké! Sovietska armáda na fronte porážala nacistov čoraz tvrdšie. Nemci boli nútení privádzať z Európy čoraz viac vojakov. Celú cestu na front operovali partizáni. Preto sa často stávalo, že vojaci a dôstojníci na ceste do frontovej línie skončili v nemocniciach alebo na cintoríne priamo z cesty. Aby nacisti aspoň čiastočne zabezpečili cesty spájajúce Nemecko s východným frontom, museli dňom i nocou strážiť mosty, stanice a železničné trate. Preto okupanti nemohli okamžite zhromaždiť dostatočné sily na zničenie partizánskej základne, a preto sa partizáni, slovami Saburova, ,,zatiaľ cítili relatívne pokojne. Samozrejme, len zatiaľ! Vedeli, že skôr či neskôr sa nepriateľ bude chcieť s partizánmi porátať.“[3]
Obec Selizovka bola 31. decembra 1942 obkľúčená dvomi prápormi SS, jedným práporom litovských nacionalistov a dvomi prápormi 101. pluku ZDM pričom delostrelecká batéria ZD pod velením Samuela Šimoviča mala podporiť útok. Pol hodiny pred jeho spustením však na povel Jána Nálepku spustila paľbu na nemecké postavenie. Akciu zorganizovali Nálepka, Lysák a Petro.[4]
Zvyšky partizánov sa nachádzali pri obci Selizovka v okrese Slovečno, kde smeroval aj celý nemecký útok. Ján Nálepka, ktorý vtedy zastupoval veliteľa pluku, sa veľmi dobre oboznámil s celou taktikou trestných oddielov a spolu s por. M. Petrom riadili útok slovenských jednotiek a to spôsobom, že zámerne zamenili rakety, takže sa stalo, že slovenskí delostrelci strieľali na nemecké tanky, proti ktorým začala útočiť i pechota. To umožnilo partizánom stiahnuť sa. Ján Nálepka sa vtedy takticky ospravedlnil Nemcom za pochybenie, no tí tiež neboli bez viny, pretože v panike a chaose, ktoré nastali, sami strieľali do vlastných SS radov.[5]
Veliteľ partizánskeho prieskumu V. Laborev (štáb gen. Saburova) na tento deň spomína: ,,Proti partizánom boli nasadené niektoré slovenské jednotky. Pluku velil kpt. Nálepka. Keď na Selizovku zaútočili jednotky SS, udrelo na nich slovenské delostrelectvo a rozpútala sa prestrelka, ktorá omylom trvala viac ako hodinu. Veľmi nám to pomohlo.“[6] Ján Nálepka sa neskôr na otázku zdecimovania esesákov v akcii Mokrý trojuholník vyjadril nasledovne: ,,V tej dobe som velil celému pluku. Jeho veliteľ plk. Čáni bol chorý. Presnú polohu partizánskej obrany i útočiacich jednotiek SS som poznal iba ja. Bola už veľká tma, takže nebolo vidieť vôbec nič – ani partizánov, ani Nemcov. Vydal som také rozkazy, že Slováci spustili paľbu priamo na príslušníkov SS. Keď bolo po všetkom, musel som sa, samozrejme, nemeckému plukovníkovi ospravedlniť.“[7]
Celá záležitosť sa urovnala tým, že rozkazy neboli jednoznačné, a preto sa poplietli svetelné signály, hoci deň po akcii veliaci nemecký generál na porade veliteľov hrozil prísnymi sankciami voči vinníkom. Nemci mali vtedy veľmi veľké straty. [8]
Zo spomienok priameho účastníka boja, V. Šalgoviča sa dozvedáme: ,,Koncom roku 1942 a v prvých dňoch roku 1943 partizánske oddiely gen. Saburova viedli úporné boje s veľkými trestnými oddielmi hitlerovcov. Zvlášť ťažký boj bol v noci pred novým rokom, keď sa nepriateľ priblížil k osade Selizovka (Seľozovka), v severnej časti Slovečňanského okresu v Žitomírskej oblasti, kde sa nachádzala partizánska obrana. Hitlerovci spustili na ňu veľmi prudkú delostreleckú paľbu. Partizáni mali v porovnaní s nepriateľom omnoho menej zbraní a munície. Pretože nemohli na fašistický útok odpovedať intenzívnou paľbou, pozorne dbali na to, aby ani jeden náboj, vystrelený na nepriateľa, nebol zbytočný. V priebehu boja partizáni zakrátko s prekvapením zbadali, že v bojových zostavách útočníkov vybuchuje oveľa viac nábojov, ako sami vystrelili. Vysvitlo, že to strieľa slovenská delostrelecká batéria, ktorú nemecké fašistické veliteľstvo určilo na pomoc vlastným vojskám. Iniciátorom tohto podujatia bol Ján Nálepka a Michal Petro, ktorí riadili tento fingovaný útok slovenských jednotiek. Zámerne vydali také rozkazy, aby delostrelectvo strieľalo na nemecké fašistické jednotky, proti ktorým začala útočiť potom aj pechota. Táto situácia umožnila partizánskym jednotkám uvoľniť sa z nevhodného postavenia. Pomoc partizánom pri Selizovke možno považovať za jednu z najdôležitejších akcií ilegálnej protifašistickej skupiny. V tejto súvislosti treba spomenúť veliteľa delostrelectva dôstojníka Šimoviča, ktorý síce nepracoval v ilegálnej skupine, ale vydané rozkazy splnil.“[9]
Vincent Kútik o Novom roku 1942/1943 spomína, že v tento deň ,,bol Saburovov oddiel v Selizovke. Ján Nálepka zavolal mňa, Miša Petra a delostreleckého poručíka Lišku a hovorí: ‒ Ako to urobiť, aby sme pomohli partizánom a Nemci boli zničení? — Tak sme vymysleli zámenu (signálnych) rakiet. My sme totiž vedeli, aké sú naše rakety a ktoré sú cudzie. Tak sme ich zamenili.“[10]
Na akciu v Mokrom trojuholníku spomína aj Július Kollár: ,,Bolo to na Ukrajine, keď sa pripravovala veľká vyhladzovacia akcia proti partizánom, ktorej sa zúčastnili dve nemecké divízie a ktorej sa mala zúčastniť i naša divízia i náš pluk. Rozkaz k tejto akcii a jej podrobnosti prekladala Aľa. Bol to veľmi podrobný nemecký rozkaz a ten sme odovzdali partizánom. Akcia potom – vďaka ešte ďalším okolnostiam – úplne stroskotala. Sovietski partizáni sa oslobodili z obkľúčenia. Posledné skupiny partizánov sa dostali do boja pri Selizovke. Je to zásluha kapitána Nálepku, že naši delostrelci omylom pálili na nemecké pozície a sovietski partizáni sa cez náš úsek dostali z obkľúčenia.“[11]
Zaujímavý postoj zaujal kpt. Čambalík, ktorý sa podľa svedectiev ,,nielenže neujal velenia, ale utekal dozadu, čím zapríčinil ústup jednotky. Pri opakovanom útoku medzi 18.00 a 20.00 hod, opäť ho nebolo vidno a nedal o sebe znať.“[12]
Na bitku pri Selizovske spomína aj slovenský vojak, neskôr partizán Rudolf Mečinec: ,,Ležal som v blízkosti Nálepku a začul som, ako pri výstrele svetelnej rakety zavelil: ‒ Na nepriateľa Slovanov páľ! — [13]
Explózia zvnútra dôstojníkmi buržoáznej orientácie
Ján Nálepka poslal partizánskemu veliteľovi nasledovný odkaz: ,,Po Selizovke bolo všetko vyriešené. Nacisti sa opäť pokúsili poslať našu divíziu do akcie proti vám. Náčelník štábu divízie a ja sme to odmietli. Z Juhoslávie prišla nemecká divízia a je umiestnená v Slavute a Šepetovke. Obávam sa, že ju môžu poslať proti vám. Ak sa to stane, bude zlé, že sme akciu odmietli.“ Zo spomienok Saburova ale vieme, že slovo vyriešené bola len formulácia, a opak bol pravdou. Ján Nálepka bol Čambalíkom obvinený zo zrady republiky, a nebyť Čániho, ktorý síce doslova tŕpol strachom pred Gestapom, Nálepku do ich rúk nevydal, lež iba obmedzil jeho pohyb. Ján Nálepka nemohol opustiť Jeľsk a všade, dokonca aj na veliteľstvo divízie ho sprevádzal vždy jeden z dôstojníkov.[14] Podľa Saburova, ,,čím komplikovanejšia bola situácia so Slovákmi, tým významnejšie bolo všetko, čo Ján Nálepka a jeho muži v týchto podmienkach robili. Predtým im hrozila paľba z dvoch strán. Na jednej strane fašisti, na druhej partizáni. Teraz bola tretia palebná línia – dôstojníkmi buržoáznej orientácie. Pochopili sme, že táto explózia zvnútra môže byť pre Slovákov sympatizujúcich s partizánmi oveľa nebezpečnejšia ako otvorená ofenzíva fašistov, zatrpknutých ich zlyhaniami. Viac ako kedykoľvek predtým bolo naliehavo potrebné zmenšiť vzdialenosť medzi nami a Slovákmi, aby sme boli v nebezpečnej chvíli blízko. Borodačev a ja sme si sadli k mape: začali sme plánovať cestu k našim slovenským priateľom.“[15]
Partizánstvo a boľševizmus (Gardista, 5. január 1943)
,,Ideové úzadie partizánstva nie je ničím iným, ako horším vydaním boľševizmu“, píšu gardistické provládne plátky Slovák a Gardista na margo častého prebiehania slovenských vojakov na stranu Sovietskeho zväzu, čím chcú odstrašiť tento nevlastenecký príklad, ktorý sa už nedá zamlčať, a preto treba zdôrazňovať, že ,,partizánstvo sa prejavuje iba medzi menej kultúrnymi národmi. Boľševizmus a partizánstvo majú tak mnoho spoločných metód, že takmer niet medzi nimi rozdielu. Boľševická ideológia idealizuje všetko to, čo my pokladáme za hnusné a nízke. Velezrada je u boľševikov hrdinstvo. Pozrime sa na partizánov. Svoje poslanie nachádzajú v zabíjaní, pálení a rabovačke. Pri uskutočňovaní zločinov sú ukrutní až do krajností, praví sadisti. Boľševická ideológia premenila týchto ľudí doslova na zvieratá. Boľševici a partizáni iba vyhľadávajú príležitosť k tomu, aby mohli krvavo mučiť ľudí. Boľševizmus nepozná morálku. U boľševika neplatí česť. A túto boľševickú morálku musíme pochopiť, ak chceme porozumieť partizánstvu. útočia na nepriateľa spoza chrbta, napádajú neozbrojených, mučia deti a ženy. Len z takejto morálky sa mohlo zrodiť hnutie, akým je partizánstvo a aké sa inak medzi všetkými kultúrnymi národmi nazýva barbarským…“[16]
[1] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 127.
[2] САБУРОВ, А. Н. 1975. У друзей одни дороги. Воспоминания. Москва: Воениздат, с. 121.
[3] САБУРОВ, А. Н. 1975. У друзей одни дороги. Воспоминания. Москва: Воениздат, с. 121. Preklad z ruského originálu: autorka.
[4] BALÁŽOVÁ, E. Vznik a činnosť 1. partizánskeho oddielu kpt. Jána Nálepku. In Historie a vojenství. [Október 1983, ročník XXXII, č. 5, s. 27].
[5] NÁLEPKA, J. 1995. Druhá maturita a nové poznatky o kpt. Jánovi Nálepkovi. Bratislava: NVK International, s. 172 – 173.
[6] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 127.
[7] Tamže, s. 127 – 128.
[8] Tamže, s. 128.
[9] ŚALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 77 – 78.
[10] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 113.
[11]Tamže, s. 113 – 114.
[12] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 128.
[13] Tamže.
[14] САБУРОВ, А. Н. 1975. У друзей одни дороги. Воспоминания. Москва: Воениздат, с. 163. Preklad z ruského originálu: autorka.
[15] Tamže, s. 164.
[16] Partizánstvo a boľševizmus. In Gardista. [5. január 1943, ročník V, č. 3, s. 4].
