Riekol lev levici: „Keď jantárový prach sa z teba stane –
keď pominie oheň, blčiaci sťa slnka páľava,
(nijaká záľuba, len samé zažiadanie) –
na silu jantárovej krvi a kosti si spomeň,
na svaly vlniace sa ako more,
spomeň si na tŕne lesklých pazúrov,
hoci sa viacej páriť nebudeme,
kým slnko srdca a mesačný mráz kostí sa nespoja
v jeden oheň.“
keď pominie oheň, blčiaci sťa slnka páľava,
(nijaká záľuba, len samé zažiadanie) –
na silu jantárovej krvi a kosti si spomeň,
na svaly vlniace sa ako more,
spomeň si na tŕne lesklých pazúrov,
hoci sa viacej páriť nebudeme,
kým slnko srdca a mesačný mráz kostí sa nespoja
v jeden oheň.“
Tak riekol Kostlivec, ležiaci na pieskoch Času:
„Tá veľká zlatá hviezda, čo smutnou páľou planie,
väčšia je nad všetko zlato, mocnejšia
než bronzové telo leva, ktoré v ohni zhorí
tak ako všetko, čo rastie či skáče . . . a tak aj srdce
je mocnejšie než prach. Kedysi bol som Herkulom,
či Samsonom, silnejším ako stĺpy morí:
lež proti ohňu srdca bol som prislabý
a rozum je len vánok pochabý.“
Tak rieklo Slnko Lune: „Až budeš samotnou
a bielou starenou
a ja mŕtvym kráľom v zlatom brnení
kdesi v tmavom lese,
len toľko si zapamätaj z našej beznádejnej lásky,
že nikdy v čase našom kamennom
nebudú oheň rozumu a oheň srdca horieť jedným
plameňom.“
(preložil Ján Vilikovský)
