V alternatívnych kruhoch sa nosí interesantný pojem: „globálny prediktor“. Na prvé počutie to znie ako niečo, čo by predpísal psychiater na povzbudenie vylučovania sérotonínu až za hranice tela, ale ono je to skryté centrum, ktoré z úzadia riadi svet. Predstava „globálneho pána“ sa tak udomácnila, že pre mnohých je to hotová vec. Kyvkáme bezmocne hlavami, že nejaká úzka skupina ľudí v drahých oblekoch nebadane, potichúčky uťahuje skrutky, až nás nakoniec priškrtí tak, že budeme ledva dýchať (čo je mimochodom stav, ktorý zažívam zakaždým, keď si sadnem do kresla u zubára).
Lenže keď sa na to človek pozrie racionálne, začne mu to vychádzať inak. Svet totiž stále funguje ako systém mantinelov. Zákony, volebné systémy, regulácie, súdy,… to sú tie veci, ktoré, teda okrem toho, že nám bránia zaparkovať pred vlastným domom a v podstate profesionálne „chátrajú“, nám ešte stále bránia aj v totálnom chaose. A v tomto, aj keď rozheganom, rámci sa predsa musí pohybovať každý – aj ten, kto si myslí, že vlastní polovicu galaxie. Vážnejším problémom rozheganých mantinelov je to, že v posledných rokoch akosi… zmäkli.
Totiž tendencia globalizovať a extrémna finančná koncentrácia letia dopredu takou rýchlosťou, že tradičné brzdy dymia ako brzdy na mojom starom detskom bicykli, keď som sa naverímboha pustila z kopca a zistila, že má aj koniec. A nástup friškých, prefíkaných algoritmov – všetka tá AI a CBDC, čo zneje skôr ako názvy vitamínov pre robotov – totálne mení rovnováhu moci. Pár (mega)firiem a štátov fakt získava povážlivú páku na naše správanie.. Ak nás kedysi brzdili pomalé inštitúcie a hranice, dnes všetko nabieha na škálovanie v reálnom čase. Algoritmus o mne vie, že si chcem kúpiť nové ponožky skôr, než si to uvedomia moje nohy a hlava. Schátrané mantinely tu stále sú, ale nové technológie ich dokážu obchádzať a prepisovať nebezpečne rýchlo.
Avšak: moc predsa nefunguje ako jedna pevná pyramída, kde niekto na špici sa ležérne vyvaľuje pri bazéne, pije drahé šampanské a ovláda svet gombíkom. Vychádza to skôr na obraz neprehľadnej siete. Aktéri v nej, či už štáty, či (mega)firmy, či iné zákulisné skupiny a nekompromisní dravci sa navzájom brzdia, neustále si konkurujú a ich záujmy sa krížia tak, že posadiť ich do jednej miestnosti, nedohodnú sa ani na tom, či je vonku deň alebo noc. Je to slovom priestor plný napätia a vyjednávania a…nesúladu.
Fakt je, že netreba podceňovať, ako sa „globálne elity“ vedia koordinovať. Nie je to síce monolitická kabala, čo by šťastne tancovala okolo kotla s víťazným globálnym songom, ale vidíme vysokú zhodu v témach – klimatická agenda, presuny migrantov od tam do sem, chvalabohu zažehnaná pandémia, GMO agenda, ESG kritériá a pod. Ich koordinácia nie je dokonalá, ale – je. V tejto sieti majú určite výhodu tí, ktorí šikovne narábajú s kapitálom a informáciami z takpovediac dlhodobého zvyku – historicky bohaté rody, čo si budujú pozície stovky rokov. Ale ani tu nejde o jednoliaty blok; sú to zas skupiny, ktoré medzi sebou súperia o to, kto bude mať na svojej jachte viac zlatých kľučiek a urve si, nech aj podrazom, ešte viac moci.
To sa dostávame zároveň k otázke: keby aj existovala nejaká „globálna skupina“… kto by ju tvoril? Indivíduá extrémne orientovaní na moc a majetok a vlastný prospech. Teda presne ten typ ľudí, ktorí si navzájom nedôverujú a pri prvej príležitosti si podrazia nohy. Predstava, že by takáto zostava dokázala dlhodobo fungovať ako dokonale zosúladený globálny tím v systéme, ktorý je sám o sebe značne spletitý a nestabilný… no, povedzme, že je to menej pravdepodobné, ako to, že ja vyhrám najbližší maratón v tých nových ponožkách, ktoré mi vybral algoritmus.
Ale vážne: výsledkom tohto nemôže byť ani nalinajkovaný globálny poriadok, ani totálny chaos. Vychádza to na trvalé napätie, v ktorom ambície – aktuálne posilnené umelou inteligenciou – môžu určite systém poslať smerom, ktorý nie je bezpečný ani pre mňa, ani pre teba, ani pre moju zbierku džezových cédečiek. Ale veriť, že za tým všetkým stojí jeden jasný plán… je vlastne celkom fajn psychologický komfort. Lebo predstava, že za oponou niekto drží volant, nech aj pirát Čierna Brada, je predsa len znesiteľnejšia než fakt, že nikto neriadi nič a my všetci len tak náhodne narážame do stien v tme…
Slávka
Dodatok Mariána Moravčíka
Ďakujem pani Slávke za skvele otvorenú tému o riadení (sveta). Stojí za to venovať tejto téme viacero článkov zameraných na rôzne aspekty a budeme túto tému rozvíjať.
Nateraz aspoň jedna faktická poznámka na zníženie „existenciálnej úzkosti“.
Máloktorý z pojmov, ktoré sa často používajú v médiách, je významovo viac znetvorený ako „globálny prediktor“. Podľa toho, ako niekto, kto rozpráva o riadení sveta, a operuje s týmto pojmom, sa dá bezpečne rozoznať šarlatán. Ako keď sa neznáma choroba nazve nejakým odborným názvom a „lekár“ sa ihneď tvári, že čo vie presne nazvať, to vie aj liečiť.
Ako ilustrácia nech nám slúži fakt, že Global Predictor v anglickej verzii je aplikácia na celosvetové predpovedanie počasia…
Viac o „riadení sveta“ niekedy nabudúce.
