Vzdelávanie mladých ľudí na západe trvá pomerne dlho. Takmer dve desaťročia. Počas tejto doby sú osobnosti mladých ľudí vystavené mnohým skúškam a zdalo by sa, že kto dosiahne až na vysokoškolský diplom, je už v mnohých skúškach preverený a jeho kompetencie garantované.
Napriek tomu sa v ostatnom čase intenzívne zamýšľam, či je u politickej elity VŠ vzdelanie zárukou ich kompetentnosti a „značkou kvality“. Veď v posledných slovenských vládach mali vysokú školu vari všetci (i keď s ošvindľovanými diplomovkami) a podobne, na správaní mnohých poslancov Národnej rady nie je viditeľné, že majú vysokoškolské vzdelanie.
Absolvovanie VŠ má byť potvrdením vysokých profesijných i ľudských kvalít občana. U nás sa v mnohých ohľadoch (a prax to potvrdzuje) stalo toto štúdium predovšetkým prestížnou záležitosťou a získavanie titulov záležitosť honoru.
Dočítal som sa, že Gándhího Alma mater bola univerzita v Londýne, Ernesto Che Guevara vyštudoval medicínu na univerzite v Buenos Aires. Tradičnou liahňou britských premiérov bol Oxford (od Margaret Thatcherovej po Borisa Johnsona) a amerických prezidentov Harvard (od Theodora Roosevelta cez Johna F. Kennedyho až po Baracka Obamu). François Mitterrand absolvoval Sorbonu, Angela Merkelová má doktorát z akadémie vied v Berlíne. U viacerých to boli vojenské akadémie: Napoleon I., Winston Churchill, Charles de Gaulle, Dwight D. Eisenhower, Jimmy Carter.
Na druhej strane mnohí politici vysokoškolské vzdelanie nemali: Abraham Lincoln, Willy Brandt, John Major ani Lech Walesa. Napriek tomu „utvárali dejiny”.
Čiže absolvovanie vysokej školy môže byť nanajvýš jedným z predpokladov politickej kariéry a zďaleka nezaručuje zrod politického vodcu, tobôž jeho úspech. Aj preto si myslím, že politik nemusí mať vysokú školu. Musí mať charakter, schopnosti a dôveru.
Čo by mohlo pomôcť našej politickej elite? Možno zavedenie podmienok ako napríklad absolvovanie psychotestov, či dobré psychické zdravie počas celého funkčného obdobia, či určitá úroveň povinných znalostí v oblasti práva, ekonomiky, či riadenia štátu. Možno by to prispelo ku odbornej kvalite politických funkcionárov, ktorí by následne mohli riadiť štát s nadobudnutými poznatkami omnoho kvalitnejšie. Takéto kvalifikačné kritériá by mohli veľmi kvalifikovane vyradiť niektorých nekvalifikovaných politikov ktorých si občania iracionálne zvolili – čo, ako vidieť sa aj u nás deje čoraz častejšie.“
Tituly a ani peniaze však od hlúposti neoslobodzujú.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka
Kvalifikačné predpoklady politikov majú zmysel. Veď ide o riadenie štátu a aj na riadenie traktora musí človek preukázať kvalifikáciu pred odbornou komisiou. Ale keby mala byť u nás funkčná skutočná demokracia, tak práve proces volieb svojich zástupcov by mal byť procesom verejného preukazovania kvalifikácie. Organizácia volieb, tak ako prebiehajú na západe, keď je to nič iné len reklamou nabitý marketing (doslova predaj navoňaných zdochlín), ani náhodou neslúži na preukázanie kvalifikácie, zdravého rozumu a charakteru. Práve naopak.
Všade pri výbere odborníkov do funkcie musia uchádzači preukázať svoje schopnosti a kvalifikáciu pred ľuďmi, ktorí ich najímajú a ktorí potom budú ich „klienti“. Veľa z problémov, načrtnutých vyššie v článku, by sa vyriešilo, keby si občania skutočne volili svojich zástupcov a keby mali všetky podmienky, ktoré na to potrebujú. Vrátane trvalej kontroly pri vykonávaní mandátu.
