O tom, ako sa môže panovník vystríhať jedovatého semena nedôvery a ako mu aj sám občan môže úspešne predísť.
Ak chce vládca zabrániť, aby sa mu do mysle vkradol červ pochybností a podozrievania, najlepšie urobí, ak sa sám postaví na čelo svojej armády. Tak to robili rímski králi, cisári aj tureckí monarchovia. Vládca vtedy pri víťazstve získa všetku slávu a nemusí sa zožierať úspechom niekoho iného, ani si nemusí lámať hlavu nad tým, ako druhých zbaviť popularity a lásky ľudu získaným vďaka prednostiam, ktoré sám vládca nemá. Vládcovia totiž nevďakom, neuznanlivosťou a nespravodlivosťou môžu stratiť oveľa viac, než môžu získať.
Ale aj vojvodca, ktorého ustanovil vládca, môže nedôvere predísť, ak okamžite po víťazstve opustí vojsko, vzdá hold svojmu pánovi a zdrží sa akýchkoľvek spupných prejavov víťazoslávy. Týmto nedáva priestor žiadnym dôvodom na obavy. Ak sa však svojho popredného postavenia nie je schopný vzdať, musí urobiť všetko, aby vavríny víťaza poslúžili len jemu a nie vladárovi. Musí si získať absolútnu oddanosť vojakov, osobne uzavrieť nové priateľstvá a spojenectvá so susednými štátmi, obsadiť pevnosti svojimi ľuďmi, zaviazať si nižších veliteľov a bez zaváhania sa zbaviť všetkých, ktorí sa zaviazať nedajú. Vtedy bude mať panovník strach byť nevďačný a vojvodcovo postavenie bude také pevné, že k žiadnym intrigám jednoducho nedôjde. Inej cesty niet.
Akákoľvek nedôslednosť, polovičatosť – ktorá je medzi ľuďmi taká častá, lebo nikto nie je úplne dobrý ani úplne zlý – je priamou cestou do záhuby. Neschopnosť dôsledne dokončiť svoje dielo bez pýchy, alebo naopak bez návyku servilnosti voči pánovi, bezpečne spečatí jeho osud. A povedzme si, nebolo by čestnejšie, keby človek ostal verný sám sebe a dohral svoju hru otvorene až do konca?
Ak vezmeme do úvahy namiesto monarchie republiku, tá sa do čela svojich vojsk postaviť nemôže. Vždy musí spomedzi seba vybrať jedného, ktoré postaví do čela vojsk a poverí ho najvyšším velením. Dobrým príkladom je opäť Rím. Všetci jeho šľachtici boli skúsení a vojensky vycvičení, vynikajúcich a v bitkách preslávených veliteľov mával Rím vždy celú plejádu. Títo sa nielen navzájom strážili, ale aj boli vychovávaní ku skromnosti, lebo po každom prejave pýchy a ctižiadosti nasledoval trest. Aj keď neskôr ríša dospela do diktatúry, väčšiu slávu si zachoval ten, kto včas opustil úrad a nebudil podozrenie, že chce na seba strhnúť všetku moc.
Pre republiku nie je lepšie riešenie, ak chce predísť krivdám a nevďaku, ktorého by sa na svojich zaslúžilých občanoch musela za určitých okolností dopustiť, než takéto usporiadanie zakotvené v ústave.
Dodatok Mariána Moravčíka
O krivdách a nevďaku by významné slovenské osobnosti mohli písať celé romány. Slovenskou špecialitou je to, že nevďaku a krivdy voči nim sa nedopúšťajú porovnateľne významné osobnosti, ale spravidla skupina ľudí, ktorí im nesiahajú ani po členky. Nikdy sa nestane významným štát, v ktorom „inteligencia“ tlieska nadutej pýche študentíka odmietajúceho podať ruku prezidentovi, a pritom v druhej ruke stískajúceho cenu od toho istého prezidenta.
Nikdy sa nestane významným štát, ktorého „elita“ nemá ani štipku sebaúcty.
