(Skrátené.)
Sprisahania sú vždy smrteľným ohrozením a veľkým rizikom pre celú krajinu. Ak porovnáme počet panovníkov, ktorí prišli o trón a o život v dôsledku vojnových konfliktov, a tých, ktorí doplatili na sprisahania, uvidíme, že druhých je neporovnateľne viac. Len málokto sa dočká príležitosti zabiť na bojisku hlavu štátu, ale sprisahania sa môže zúčastniť ktokoľvek. Na druhej strane aj nebezpečenstvo pre sprisahancov, pred činom aj po ňom, je nesmierne. Preto sa veľmi málo plánovaných prevratov podarilo.
Zlaté slová na túto tému vyslovil Cornelius Tacitus: „Vážme si minulosť, žime v prítomnosti, želajme si dobrých panovníkov a tých zlých sa učme prijímať takých, akými sú.“
Rozumejme tomuto výroku tak, že opačné konanie môže viesť k smrti účastníkov a k zániku vlasti.
Aké príčiny vedú ľudí k tomu, aby podstupovali také riziko kvôli ukončeniu jediného ľudského života? Vari najsilnejším motívom býva urážka, ktorú zosilňuje odpor a pobúrenie medzi ľudom. Prvou starosťou vládcu by teda malo byť, aby proti sebe nepodnecoval verejnú mienku. Aj keď sa niekedy k niekomu nezachová dobre, ale inak bude obľúbený alebo aspoň väčšine ľahostajný, bude môcť pokojne spávať. Ľudia totiž znesú neuveriteľne mnoho a kým sa dopracujú k takej razantnej akcii ako sprisahanie, trvá to veľmi dlho.
Ďalším rovnako silným motívom bývajú vyhrážky zo strany panovníka. Strach z toho, čo možno hrozí a neistota sú pre ohrozeného človeka horšie ako akákoľvek realita. Nech si preto každý zapamätá, že by nemal brechať, keď nemôže pohrýzť, a ak sa inak nedá, je nutné konať ihneď a naraz. Ľudia sa nikdy nezmieria so stratou majetku a cti a preto, keď niekomu berieš majetky, daj pozor, aby mu v ruke neostal nôž. Aj mieru jeho poníženia si dopredu dobre rozváž. Ak ho vystavíš verejnému posmechu, neostane mu už nič iného, len plán na pomstu.
Jedinou vznešenou, ale veľmi výnimočnou, inšpiráciou prevratov je túžba oslobodiť vlasť. Tá hnala napríklad Bruta a Cassia proti Caesarovi. Ak má vládca proti sebe takýchto protivníkov, najlepšie, čo môže urobiť je – čo najskôr sa vzdať trónu. V histórii to však dokázal málokto. Aj preto platí, čo povedal Juvenalis: „Len málo tyranov zo sveta odíde prirodzenou smrťou.“
Dejiny nás učia, že pri zrode všetkých prevratov stáli významní muži blízki vládcovi. Jednoduchí ľudia nemajú možnosť niečo podobného naplánovať, lebo do politiky mocných nevidia, nemajú ani kontakty a príležitosť všetko pripraviť, a predovšetkým, svojim spolupracovníkom nemôžu ponúknuť nič okrem strašného nebezpečenstva. Z toho plynie, že panovníci by si mali dávať pozor skôr na svojich dôverníkov, ktorí majú voľný prístup k dvoru a nikto nemá podozrenie, keď sa stýkajú s ľuďmi z okolia vládcu.
Veľké nebezpečenstvo číha na sprisahancov hneď od začiatku príprav. Hovorí sa, že keď o niečom vedia viac ako dvaja ľudia, prakticky to nie je možné utajiť. Málokedy sa stáva, že všetci sprisahanci sú spoľahliví, odvážni a rozhodní. Zaváhanie ktoréhokoľvek z nich môže všetko prekaziť. Človek, ktorý nemá čisté svedomie, počuje trávu rásť a veľmi rýchlo môže prepadnúť panike. Často sa do plánov tiež vkradnú náhody a preto by s nimi sprisahanci mali počítať a pripraviť si alternatívy.
Sprisahanie proti jednému človeku je nesmierne ťažké, no sprisahania proti viacerým osobám a v rovnakom čase na rôznych miestach sú úplným šialenstvom. Viackrát v dejinách sa stalo, že sa podarila len časť plánu a niektoré z plánovaných obetí zostali nažive. Preživším spravidla zostane dosť moci a prostriedkov, aby sprisahanie potlačili a vykonali pomstu.
Na druhej strane, sprisahania proti vlasti sú takmer bez rizika. Keď si niekto vezme do hlavy, že uchváti moc, spravidla sa s tým nikomu nezdôveruje a keď mu do cesty prídu nečakané prekážky, môže svoje zámery na ľubovoľnú dobu odložiť. V zdravých republikách sa to síce nestáva často, lebo ich občania majú veľa legálnych možností, ako vystúpiť na vrchol moci, ale ich zriadenia sú aj zraniteľnejšie. Ich inštitúcie sú ťažkopádnejšie pri rozhodovaní, ľahkovernejšie a menej podozrievavé. Ich funkcionári sú rešpektovaní a o to smelšie potom môžu vystupovať proti svojej vlasti.
Dodatok Mariána Moravčíka
Už úvod dnešného Machiavelliho textu veľmi verne vystihuje súčasnú situáciu na Slovensku. Dokonca aj úplne neschopnému a inak pozornosti nehodnému novinárovi sa môže podariť siahnuť na život ústavného činiteľa – predsedu vlády. A vari práve kvôli spomínanému riziku nechávajú sprisahanci vykonať čin niekomu, koho „nebude škoda“. Celé mediálne zatĺkanie sprisahania svedčí o tom, ktoré médiá zrejme sú priamo či nepriamo súčasťou. Časť o sprisahaniach proti vlasti to celé podčiarkuje.
Poukázanie na riziko zániku vlasti nie je ani v prípade Slovenska preháňaním. Stačí si uvedomiť, že sprisahanci sa netaja tým, že pracujú v prospech cudzej mocnosti a ani tým, že sú pripravení odovzdať suverenitu štátu do rúk globalistov.
