O reorganizácii siete nemocníc sa rozpráva už dlhé roky, zrejme s cieľom znižovať náklady a „koncentrovať produkciu“. V ostatnom čase pútali veľkú pozornosť Podunajské Biskupice, miesto, ktoré mi je z viacerých dôvodov blízke, a nemôžem to nechať bez komentára. Miestni obyvatelia, samospráva aj odborári sa obávajú, že presun posledného lôžkového oddelenia môže znamenať postupný útlm alebo dokonca faktický koniec nemocnice pre dlhodobo chorých v tejto mestskej časti.
Dovolím si začať trochu nostalgicky. Tu sa rozbiehala moja profesijná dráha, narodil sa mi tu syn, pokiaľ sa nemýlim natáčali sa tu aj niektoré časti skvelého seriálu Straty a nálezy.
Toto zariadenie ÚT a RCH začalo písať svoju históriu ako Krajská nemocnica tuberkulózy a pľúcnych chorôb. Od základov ju vybudoval a vyprofiloval na špičkové pracovisko uznávaný prof. MUDr. Karol Virsík, DrSc.
Profesor Virsík bol užitočný celým svojím životom, pomáhal všade a každému. Čestný muž v pravom slova zmysle, nepriateľ chvastúnstva a nepravdy. Pre tieto jeho charakterové a povahové vlastnosti, kto ho poznal mal ho rád a vážil si ho. Húževnatosť, cieľavedomosť a charizma profesora Virsíka boli obdivuhodné. Vedel predvídať vývoj odboru, ktorému zasvätil svoje schopnosti. Výsledky, ktoré dosiahol na všetkých úsekoch svojej činnosti svedčia o tom, že sa správne rozhodol a úspešne bojoval proti tuberkulóze a respiračným ochoreniam.
Inštitúcia sa stala Národným ústavom tuberkulózy a respiračných chorôb v Slovenskej republike. Postupne vybudovali oddelenie tuberkulózy a respiračných chorôb, chirurgické, urologické, gynekologicko-pôrodnícke, pediatrické, geriatrické oddelenie, centrálne laboratórium, imunológiu, stomatológiu. Poliklinické odborné ambulancie a všetko, čo takýto ústav pre svoj správny chod potreboval.
Nezabúdam na jeho úžasnú knihu Odchádzam s Hippokratom.
Osobne som poznal pána profesora, pretože (ako som už spomínal vyššie) v roku 1982 ma prijímal do môjho prvého zamestnania. Organizačne som bol začlenený na fyziatricko-rehabilitačné oddelenie. Venoval som sa sociálnej gerontológii, sociálnej rehabilitácii a thanatológii na klinike geriatrie, ktorú viedol docent Štefan Litomerický.
Vráťme sa na začiatok. Zrušiť nemocnicu, ktorá poskytuje akútnu starostlivosť dlhodobo chorým pacientom – najmä seniorom – nie som si istý, či je to dobrý nápad.
Ide o zariadenie, o ktoré je veľký záujem. Denne sa na nich obracajú desiatky, často zúfalých žiadateľov o umiestnenie ich chorého príbuzného. V čase, keď populácia starne a zdravotníctvo čelí obrovskému tlaku, je otázne, či je rozhodnutie zrušiť nemocnicu kvalifikované.
Zrušenie dobrého projektu je vždy veľmi závažné rozhodnutie s výrazne negatívnymi dopadmi. Vždy oceňujem odvahu a odhodlanie personálu nemocnice postaviť sa za pacientov, aj seniorov ale aj za svoje pracovné miesta, ďakujem za to v mene všetkých pacientov. Raz každý zostarne…
Som smutný z toho, že nám chýba paliatívna starostlivosť, starí ľudia po operáciách a mŕtviciach sú posielaní po pár dňoch domov, rodiny to nezvládajú a je tlak na ich umiestnenie do takýchto zariadení.
Identifikujem sa s názorom, aj na základe vlastnej skúsenosti, že s touto nemocnicou končí veľký kus jedinečnej histórie zdravotnej starostlivosti s tradíciou od roku 1952. Skutočne, v jej priestoroch sa odohral nejeden terapeutický efekt, možno aj zázrak. V posledných rokoch sa nemocnica transformovala na centrum zdravotnej starostlivosti o chronického pacienta. Ducha tejto nemocnice si však ja osobne vždy zoberiem so sebou všade kde pôjdem.
Verím, že bojovať za dobrú vec (nielen v tomto prípade) prebudí v spoločnosti otázky a časom prinesie aj správne odpovede o tom, ako má vyzerať komplexná starostlivosť o najviac bezbranných, často úplne osamelých a odkázaných občanov – našich pacientov vyšších vekových skupín. Oddelenie dlhodobo chorých (ODCH) v štátnej nemocnici je pre príbuzných Slovenskou štátnou službou (pomocou), na ktorú prispievajú svojimi daňami, odvodmi do poisťovní. V súkromnom ODCH sa mnohí nedoplatia. Je veľmi smutné, keď ľudia vyšších vekových skupín ochorejú a nemá sa kto o nich starať. Na to boli ODCH zriadené.
V súčasnosti je situácia taká, že oddelenie dlhodobo chorých v nemocnici v bratislavských Podunajských Biskupiciach sa presťahovalo do priestorov v Nemocnici sv. Cyrila a Metoda v Petržalke. Išlo o posledné lôžkové oddelenie. Informovala o tom Univerzitná nemocnica Bratislava (UNB) na sociálnej sieti.
Ostáva nám už len veriť, že plán presunúť oddelenie dlhodobo chorých z Podunajských Biskupíc do modernejších priestorov v Petržalke má zabezpečiť efektivitu a kvalitu zdravotnej starostlivosti.
„V konečnom dôsledku sa nič nemení na tom, že oddelenie je už v priestoroch, ktoré pacientom prinesie skvalitnenie zdravotnej starostlivosti. Budú v rukách špecialistov z viacerých odborov, využívajúc silné zázemie koncovej nemocnice, čím sa zrýchli a skvalitní diagnostický proces aj liečba.“ Toľko stanovisko.
Osobne ma to veľmi teší, pretože seniori sú tiež ľudia a nie len opotrebované súčiastky. Treba si uvedomiť, že mladosť je krásna, ale večná mladosť je veľmi nebezpečný prelud. Dokázať byť starým je rovnako dôležité ako byť mladým. Zapamätajme si to.
„Spojenectvo medzi generáciami, ktoré obnovuje všetky vekové obdobia života človeka, je naším strateným darom. Je potrebné ho znovu nájsť.“
Dušan Piršel
Riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím
