Ešte si nepamätám také nepokojné a traumatizujúce predvianočné obdobie, ako zažívame dnes. Znepokojujú nielen vojnové konflikty a hrozba terorizmu, ale na domácej pôde aj chaoticky komunikovaný protest lekárov, s hrozbou paralyzovania zdravotnej starostlivosti. Premiér Robert Fico sa ku konfliktu vlády s lekármi vyjadril šalamúnsky v zmysle „nebudem s nimi rokovať, som v konflikte záujmov“.
Ako tomu rozumieť?
Pred niekoľkými mesiacmi lekári Ficovi zachránili život a keby im dnes mal povedať úprimne svoje stanovisko, zrejme by ich musel, obrazne „prehnúť cez koleno“.
Je zrejmé, že lekárskym odborom nemôže ísť o zvýšenie miezd. Dokonca aj Denník N uverejnil článok s grafmi, že priemerné platy lekárov sú na Slovensku vyššie ako v ČR a v porovnaní s priemernými platmi všetkých zamestnancov dokonca o niekoľko desiatok percent vyššie než v ČR. V tejto situácii takýmto drastickým spôsobom žiadať niekoľko desiatok eur naviac nemôže vyvolať žiadne sympatie u nikoho, kto sa musí živiť vlastnou prácou alebo z dôchodku. Aj preto mám zo zvyšku textu v Denníku N, podobne ako z komunikácie v ostatných médiách, dojem, že otázky okolo platov lekárov sa snažia zahmlievať a nikde nie je uverejnené niečo úplne jasné aj s konkrétnymi údajmi.
Hoci máme k dispozícii počítačové siete, na ktoré sú napojené aj pokladnice vo všetkých trafikách, máme superpočítače s umelou inteligenciou schopnou spracovávať „big data“, konkrétne a presné informácie o platoch lekárov som na internete nenašiel. Nemá ich nikto.
Pred niekoľkými rokmi sa tejto problematike podrobne venoval inštitút INEKO a aj tam museli konštatovať: „Bohužiaľ, verejne dostupné zdroje, ani Ministerstvo zdravotníctva SR nedisponujú údajmi o priemernej výške celkovo vyplatenej mzdy zamestnaných nemocničných lekárov – špecialistov. Preto môžeme porovnávať mzdu len za všetkých nemocničných lekárov spolu, kde sú zahrnutí aj lekári bez špecializácie, ktorí majú výrazne nižšie mzdy ako atestovaní lekári.“
Odbornej verejnosti nie sú známe nielen štruktúrované informácie o platoch lekárov, ale keď som sa snažil nájsť relevantné informácie v Národnom centre zdravotníckych informácií, zistil som, že dokonca nevieme, ako na tom sme s lekárskymi miestami. Ako to myslím?
Nuž, vieme, že na Slovensku pracuje 20 234 lekárov, z toho 11 110 v súkromnej sfére a ostatní v štátnej alebo municipálnej. Ale problém je v tom, že toto nie sú počty fyzických osôb – jednotlivcov, ale prepočítané a zosumarizované úväzky. Lekár, ktorý má dva úväzky, v štátnej nemocnici aj súkromnej ambulancii, prispieva do súčtu na obidve strany len zlomkom svojho úväzku. A tak nevieme presne, a nikde v médiách to nie je publikované, koľkí z lekárov, ktorí výpoveďami dali vláde nôž na krk, prakticky nič neriskujú, lebo majú druhý úväzok v súkromnej inštitúcii a tí istí pacienti budú za nimi chodiť aj tak, ale na iné miesto.
Mimochodom, situácia, keď človek zároveň pracuje pre štát aj pre súkromnú firmu, pričom tam aj tam robí prakticky to isté, je ukážkový príklad konfliktu záujmov. Dôsledky a súvislosti (tunel štátnych prostriedkov do súkromných rúk) nebudem na tomto mieste rozoberať, som presvedčený, že čitatelia majú vlastné skúsenosti a vedia, o čom píšem.
Pritom počet lekárov, ktorí „sedia na dvoch stoličkách“ nie je zanedbateľný. Najvyšší kontrolný úrad v roku 2014 zverejnil dokument, ktorý je dnes už nedostupný, no v ktorom bolo uvedené, že až 47,5 % lekárov vtedy pracovalo na základe viac ako jednej pracovnej zmluvy, teda mali úväzky rozdelené u viacerých zamestnávateľov. Popri tom inštitút INEKO zverejnil údaj, že takmer 20 % lekárov má súčet svojich pracovných úväzkov presahujúci 1,0.
Tieto informácie poskytujú viac svetla do kategorickej požiadavky lekárskych odborov, aby vláda ani neuvažovala o transformácii štátnych nemocníc na akciové spoločnosti a už vôbec o ich privatizácii. Nie som vôbec prívržencom privatizácie zdravotníckych zariadení, no pri špekuláciách, prečo to lekárom tak principiálne vadí, som si uvedomil, že benevolentný štát nemá problém s tým, že mu lekár na čiastočný úväzok robí konkurenciu v súkromnej ambulancii. Súkromná akciová spoločnosť by toto netrpela a nenechala by sa „tunelovať“.
Zvláštna hybridná „symbióza“ štátnych a súkromných inštitúcií, v ktorej štát ťahá za kratší koniec, je známa už dávno. Na internete sa dá nájsť materiál z rokovania NR SR o problémoch v zdravotníctve spred 15 rokov. Už tam sa konštatuje, že pri čiastočnej privatizácii zdravotníckych inštitúcií: „Odchod lukratívnych ziskových činností a zariadení prehĺbil stratové hospodárenie štátnych zdravotníckych zariadení.“ Otvorene sa tam tiež píše, že k prevedeniu majetku a činností na súkromné firmy dochádzalo „sofistikovaným“ spôsobom za nevýhodných podmienok pre štátne zdravotnícke zariadenie.
Teraz mi je už pochopiteľné, prečo sa Robert Fico radšej rozhodol nič o situácii v zdravotníctve nekomunikovať, lebo by zrejme musel povedať niečo, čo by sa dotyčných dotklo. A oni vedia byť ješitní a urážliví. Ktovie, či sa im ešte v budúcnosti dostane na operačný stôl a… sám viem hneď z druhej ruky o prípade, keď tesne pred operáciou nechala anesteziologička ležať pacientku na stole a po hádke s hlavným chirurgom so slovami, že sa „na všetko môže vy…“ odišla z operačnej sály. (A nevrátila sa… nuž, ani dojička nenechá kravičku nepodojenú, lenže to je taký sedlácky a neprogresívny prístup…)
Záverom trochu všeobecnejšie o odboroch. Pracoval som v nich aktívne ešte za socializmu a bol som zvyknutý na to, že aj vo vtedajších podmienkach sa snažíme chrániť záujmy pracujúcich, to v tomto kontexte znamená aj zdravie pacientov, ktorí sú v momentálnom spore rukojemníkmi. Poznám osobne mnohých lekárov, ktorí sú dobrí a čestní ľudia a mrzí ma, že odboroví funkcionári sa v tomto prípade zaštiťujú aj ich menami a povesťou. Súčasné „odbory“ totiž, ak si pozorne prečítame napríklad internetovú stránku KOZ, majú ochranu záujmov pracujúcich až v spodných poschodiach priorít. Ich hlavnou prioritou je „upevnenie demokratického právneho štátu a jeho demokratického zriadenia“, čo v súčasnom „newspeaku“ znamená ochranu liberálno-kapitalistického zriadenia. Preto je celkom logické, že odbory sú na strane pravicových opozičných strán a idú po krku vláde, ktorá je „príliš sociálne orientovaná“.