V jednej z rozprávok odvysielanej počas vianočných sviatkov, sa mladý kráľovič spýtal principála potulných hercov, čo je to divadlo. Principál mu odpovedal, že je to príbeh. Príbeh, ktorý herci hrajú preto, aby diváci na chvíľu zabudli na ten svoj vlastný príbeh.
Spomenula som si, ako sa pred rokmi rozšíril na Slovensku kult telenoviel, ktoré sledovali najmä ženy a zabúdali tak na svoj vlastný príbeh a každodenné starosti. Jedna z týchto novodobých rozprávok tak zaujala diváčky, že poniektoré odmietali v čase jej vysielania chodiť do kostola. U nás to vyzeralo asi tak, že vo vysielacom čase ostávali záhradky a políčka prázdne a babka mi v jeden podvečer slávnostne zvestovala, že „Esmeralda vidí“.
Od tej doby sa zmenilo mnohé, pribudli nové médiá, či sociálne siete a v súčasnosti to vyzerá tak, že sa človek stal divákom mnohých divadelných predstavení zároveň. Žiaľ až do takej miery, že úplne zabúda na svoj vlastný životný príbeh.
A človek, ktorý sa ocitol v spleti divadelných predstavení, počínajúc politickými, mediálnymi až po tie na sociálnych sieťach, nielenže začína zabúdať na svoj život, ale začína dokonca hrať vlastné divadelné predstavenia.
Možno týmito predstaveniami na chvíľu zaujme divákov okolo seba, ale zabúda na to najdôležitejšie, že život, skutočný život, nie je divadlo. Pretože človek, ktorý hrá takéto divadelné predstavenia a vytvára o sebe falošné ilúzie, prestáva žiť svoj životný príbeh a stráca zmysel a hodnotu vlastného života.
Preto prajem všetkým ľuďom, aby nepodľahli tlaku „divadla“, ale žili svoje vlastné „životné príbehy“…
Prajem všetkým šťastný a pokojný Nový rok 2025, naplnený láskou, porozumením a mierom v duši aj vo svete.
Devana
Slnovratovo 1. 1. 2025
