Ilustračný obrázok: Pixabay
Čukotský folklór (Čukotský polostrov) s naratívom kultúrneho hrdinu v dobytí nebeských svietidiel; migrácie cez Beringov prieliv; obráteným predikátom – trestu za krádež svietidiel (strata reči demiurga), zapísaný v roku 1895 ruským etnografom V. G. Bogorazom, preložený z ruského originálu Тот-темwáтқен пыӈыl. О началѣ творенiя вѣсть, pre slovenské publikum prvýkrát.
Kedysi dávno žil jeden človek s obrovským stádom jeleňov. Okrem tohto stáda nemal nikoho. Raz sa mu polovica stáda zatúlala do tundry, preto sa rozhodol, že ho pôjde hľadať. Ako tak šiel, prišiel k veľkému snehovému záveju. Vborí ruku do záveja, odkiaľ sa ozvalo: ,,Kto je tam, ho – ho!“
,,Ja som!“, zakričal človek.
,,Tak vojdi dnu“, vraví ženský hlas.
Muž vošiel do snehového záveja a ľahol si k žene. Žena hovorí: ,,Čo budeme robiť? Vezmi si ma za ženu!“
,,Ako to mám spraviť?“, pýta sa muž.
,,Ja si ľahnem dolu a ty sprav dieťa. Keď porodím chlapca, potom sprav dievča!“
Spravil syna a žena porodila. Spravil dcéru a žena opäť porodila. Deti sedia na lôžku, samé rastú, mať ich nepridája. Brat sa oženil so sestrou a rozmnožil ľudský rod, až miesta bolo menej a menej. Ľudia sa preto rozhodli odísť smerom na západ. Ako putovali, nevideli žiadnych riek, pred očami sa im strácali i hviezdy. Cestou stretli Vlka s veľkým stádom, o niečo ďalej Havrana, neskôr Snehuľku. Pomaly sa vytratil tlmený svit a nastala tma.
,,Čo je to za čudo? Čo je to za čudo?“, pýta sa človek. ,,Nikde nič nevidieť, stádo strážiť nemožno! Ako máme takto žiť?“
Snehuľka hovorí: ,,Pôjdem za Kurkyľom a požiadam ho o radu!“
Našla Havrana a hovorí: ,,Ako majú ľudia žiť? Čo je to za vesmír bez svetla?“
Kurkyľ sa zamyslel a odpovedá: ,,Tak pôjdeme a uvidíme.“
Vybrali sa spolu na cestu. Po ceste stretli Jarabicu, ktorej hovoria: ,,Poď s nami, pomôžeš nám rozsvietiť celý vesmír!“
A tak sa stalo. Snehuľka s Jarabicou preďobávali tmu, až si polámali obrovské zobáky. Aby mohli ďalej pokračovať, Havran im zobáky zrezal nožom (odvtedy ich majú malé). Potom Havran jedným silným úderom rozbil tmu a nastalo brieždenie.
Vrátili sa k ľuďom. Kurkyľ hovorí: ,,Pozrite sa, svitá. A teraz pôjdeme hľadať slnko.“
Ako to povedal, vyletel vysoko do oblakov. Priletel do vrchného sveta, pozerá: jedno dievča sa hrá s loptami. Hovorí jej: ,,Daj mi loptu!“ Ona na to: ,,Nedám!“
Havran z plnej sily loptu odrazil a po silnom údere z nej vypadlo slnko. Potom odrazil druhú loptu, z ktorej vypadol mesiac. Z tretej lopty sa rozsypali hviezdy, ale Havranovo snehobiele perie obhorelo dočierna. Vrátil sa na zem.
Človek mu hovorí: ,,Ako uhasíme smäd? Urob rieku!“
Havran mu vyhovel. Vytvoril brehy, nalial do nich rieky, ktoré začali tiecť do všetkých strán. Vytvoril hory, v nich stvoril vtáctvo a vrátil sa oddýchnuť do temnej zeme. Na úsvite preletel svetom, v zobáku priniesol dve veľké morské skaly a povedal ľuďom: ,,Zostaňte tu, toto je vaša zem, ktorú som stvoril pre vás.“
Ako Havran povedal, tak sa aj stalo. Po čase sa ľudský rod rozmnožil. Zem bola pre ľudí malá a tak sa rozhodli odísť na západ. Vtedy Havran povedal: ,,Tento národ som stvoril, ale ľudia sa zmenili, upadli a zhrešili!“
Onedlho celý národ odišiel na západ. Havran preletel ponad vysokú trávu, kde videl sedieť dvoch ľudí, muža a ženu. Oni jediní zostali v starom domove. Vyniesol ich z trávy na zem: ,,Žite na tejto zemi, rozmnožte v nej mnohopočetný národ, paste svoje stáda. A ak raz bude tesno na zemi, s týmto predošlým národom bojujte.“
Havran sa vrátil do svojho domu, Vlk sa posmieva: ,,Havran je trus… Havran je trus… Prečo je stále bez stáda?“
Nahneval sa Tvorca, vyletel do neba a zobral so sebou slnko, hviezdy, všetky svietidlá a schoval ich do svojho domu. Celý vesmír stemnel. Stádo sa rozpŕchlo na všetky strany, hoci ich Vlk strážil. Prišiel za Havranom, vchod bol uzamknutý, okná zastreté, ale cez dieročku predsa len vyrážal tenký lúč.
Kurkyľ vyjde spoza domu a hovorí: ,,Ty hádam žartuješ! No veď ty oveľa lepšie žiješ, máš stádo! A vesmír – to sú zasa moje drobnosti! Prečo si ma urazil?“
Vlk hovorí: ,,No, a teraz mi chceš zabiť jeleňov? Osvieť vesmír!“
,,Nie!“
,,Osvieť vesmír!“
,,Nie!“
,,Tam za kopcami mám dve krásne sestry, obe ti dám za ženy!“
,,No“, premýšľa Havran. ,,Dobre, súhlasím!“
Vzal hviezdy, vzal slnko, vzal mesiac a všetko vrátil na staré miesto. Prešiel k Vlkovi, kde ho už čakali obe dievčiny. Hovorí sestra sestre: ,,Keď priletí Havran, zaviažeme mu jazyk!“
Priletel Havran, vkročil dnu a kričí: ,,Ukážte sa žienky, prišiel som!“
Obe dievčiny sa postavili pred Havrana a hovoria: ,,Kurkyľ, ukáž jazyk!“
Vyplazil, jedna z dievčat nitkou jazyk obkrútila, silne zaviazala. Hovoria: ,,Schovaj jazyk!“ Poslúchol.
,,A teraz Kurkyľ, ľahni na baldachýn!“ Ľahol na baldachýn, ľahli aj dievčence. Ráno obe dievčatá rýchlo opustil a vrátil sa k svojej prvej žene. Rozviazať však jazyk nemohol a úplne stratiť schopnosť rozprávať. Koniec.
БОГОРАЗЪ, В. Г. 1900. Чукчи. Материалы по изучению чукотского языка и фольклора, собранные в Колымском округе. Санкт-Петербург: Типография Императорской Академии наук, c. 160 – 162. Preklad: Sonka Valovič Sazama
