24. januára 2025
Kto bol biskup Antônio de Castro Mayer?
Biskup Antônio de Castro Mayer (* 20. jún 1904 – † 25. apríl 1991) bol brazílsky katolícky biskup známy pre svoje konzervatívne postoje a odpor k reformám zavedeným II. vatikánskym koncilom (1962–1965). Bol blízkym spojencom arcibiskupa Marcela Lefebvra, zakladateľa Kňazského bratstva svätého Pia X. (FSSPX), a dôrazným obhajcom tradičnej latinskej liturgie (tzv. tridentskej sv. omše).
Narodil sa 20. júna 1904 v Campinas, štát São Paulo, Brazília, v katolíckej rodine. Študoval na Pápežskej Gregoriánskej univerzite v Ríme, kde získal doktorát z teológie a filozofie. Vysvätený za kňaza bol v roku 1927. V roku 1948 bol vymenovaný za biskupa diecézy Campos v Brazílii. Túto funkciu zastával až do roku 1981, keď bol nútený odstúpiť kvôli svojmu odporu voči liturgickým reformám zavedeným po II. vatikánskom koncile.
Počas svojho pôsobenia ako biskup v Campos podporoval zásadne len konzervatívne učenie katolíckej Cirkvi. Odmietal implementovať reformy II. vatikánskeho koncilu, vrátane používania ľudového jazyka v omšiach a nových liturgických foriem (Novus ordo missae).
Zostal verný výlučne tridentskej omši, ktorú považoval za autentickejšiu a doktrinálne bezpečnú. Castro Mayer, ako som spomenul vyššie, bol blízkym spojencom francúzskeho arcibiskupa Marcela Lefebvra, ktorý bol tiež významným kritikom II. vatikánskeho koncilu. Spoločne boli zástancami tradičného katolíckeho učenia, odmietal modernistické trendy v Cirkvi. V roku 1988 sa zúčastnil na kontroverznom vysvätení štyroch biskupov M. Lefebvrom (za účelom pokračovania tradičnej liturgie) bez súhlasu pápeža Jána Pavla II. Táto udalosť viedla k exkomunikácii oboch biskupov podľa kánonického práva.
Účasť na Lefebvrovej vysviacke biskupov v roku 1988 bola považovaná za akt vzbury voči pápežskej autorite. Pápež Ján Pavol II. deklaroval exkomunikáciu z dôvodu nedovoleného vysvätenia bez povolenia Ríma. Biskup Castro Mayer však túto exkomunikáciu nikdy neprijal a považoval ju za nespravodlivú. Tvrdil, že jeho činy boli motivované ochranou viery a liturgie.
Po odchode z funkcie biskupa Campos v roku 1981 pokračoval v podpore tradičných katolíkov v regióne prostredníctvom skupiny kňazov a veriacich. Počas svojho života bol známy svojou neoblomnou vernosťou katolíckej tradícii a odporom voči akýmkoľvek doktrinálnym alebo liturgickým zmenám, ktoré považoval za hrozbu pre vieru.
Biskup Castro Mayer bol prezývaný „Lev z Campos“ pre svoju nebojácnosť a pevnosť v boji za tradičné učenie. Jeho konzervatívny prístup inšpiroval mnohých tradicionalistov po celom svete, a dodnes má svoje miesto v dejinách katolíckeho tradicionalizmu.
Biskup Castro Mayer zomrel 25. apríla 1991 vo veku 86 rokov. Jeho nasledovníci v diecéze Campos pokračovali v jeho úsilí zachovávať tradičnú latinskú liturgiu. Neskôr došlo k zmiereniu medzi jeho skupinou a Vatikánom – za pontifikátu pápeža Benedikta XVI. Biskup Castro Mayer zostáva dôležitou postavou pre tých, ktorí obhajujú tradičnú katolícku liturgiu a kritizujú modernistické trendy v katolíckej Cirkvi.
Kňazská spoločnosť svätého Jána Máriu Vianneya
Pod jeho vedením vznikla kňazská spoločnosť, nazývaná Spoločnosť svätého Jána Máriu Vianneya (Sociedade Sacerdotal São João Maria Vianney), ktorá bola zameraná na slúženie tridentskej sv. omše a zachovávanie tradičnej katolíckej identity. Spoločnosť vznikla v brazílskej diecéze Campos ako reakcia na reformy II. vatikánskeho koncilu a bola určená na zachovanie tridentskej omše a tradičného katolíckeho učenia.
Po reformách II. vatikánskeho koncilu, najmä po zavedení nového liturgického obradu (Novus ordo missae) v roku 1969, Castro Mayer odmietol modernizáciu liturgie a cirkevných praktík. Keď v roku 1981 odišiel do dôchodku ako biskup diecézy Campos, pokračoval v slúžení tridentskej omše a starostlivosti o veriacich, ktorí taktiež odmietli liturgické reformy.
Aby zabezpečil kontinuitu tradičnej liturgie a duchovnej starostlivosti o týchto veriacich, založil uvedenú Spoločnosť svätého Jána Máriu Vianneya, pomenovanú po patrónovi kňazov, svätom farárovi z Arsu.
Spoločnosť sa sústredila na slávenie tridentskej omše (latinskej omše podľa misála z roku 1962), šírenie tradičného katolíckeho učenia, odmietajúc modernistické trendy, ktoré podľa členov spoločnosti ohrozovali autentickú vieru. Členovia spoločnosti boli pôvodne hlavne kňazi z Campos a jej okolia, ktorí zdieľali Mayerove názory a odpor voči liturgickým reformám.
Po Mayerovom odchode do dôchodku a smrti v roku 1991 spoločnosť pokračovala v slúžení tridentskej omše v Campos a blízkych oblastiach. Spoločnosť vytvorila paralelnú štruktúru cirkevnej starostlivosti mimo oficiálnych štruktúr katolíckej Cirkvi, čo ju v určitých aspektoch pripodobňovalo Kňazskému bratstvu svätého Pia X., vedenému arcibiskupom Marcelom Lefebvrom.
Spoločnosť odmietala prijať liturgické reformy a nové učenie zavedené po II. vatikánskom koncile. Po dlhých rokovaniach dosiahla Spoločnosť svätého Jána Máriu Vianneya zmierenie s Vatikánom v roku 2001. Za pontifikátu pápeža Jána Pavla II. bola spoločnosť oficiálne reintegrovaná do katolíckej Cirkvi. Vatikán ustanovil Apoštolskú administratívu svätého Jána Máriu Vianneya, ktorá bola priamo podriadená Svätému stolcu. Toto umožnilo slúženie tridentskej omše a zachovanie tradičnej formy liturgie v Campos.
Apoštolská administratíva sa stala osobitnou cirkevnou jurisdikciou v Brazílii a jedinečným príkladom, ako Vatikán umožnil tradičnej katolíckej komunite fungovať v rámci oficiálnej cirkevnej štruktúry. Biskup Fernando Arêas Rifan (nástupca Mayera) vedie túto administratívu. Rifan je ochotný zmierniť napätie s Vatikánom, očakáva však zo strany Vatikánu určitú ústretovosť.
Spoločnosť svätého Jána Máriu Vianneya zohrala kľúčovú úlohu pri zachovaní tridentskej omše a tradičných katolíckych praktík v Brazílii. Ukazuje, že dialóg medzi tradicionalistickými skupinami a Vatikánom je možný, ak Vatikán chce. Dielo biskupa Mayera a jeho odkaz stále žije v spomenutej komunite, ktorá dodnes zachováva liturgickú a doktrinálnu tradíciu v duchu katolíckej viery spred II. vatikánskeho koncilu.
Pár slov o misáli z roku 1962
Misál z roku 1962 je posledné vydanie Rímskeho misála, ktorý obsahuje texty a rubriky pre slúženie tridentskej omše (Forma extraordinaria rímskeho rítu). Tento misál bol promulgovaný pápežom Jánom XXIII. v roku 1962 a je považovaný za oficiálnu a konečnú verziu liturgického textu používaného pred zavedením Novus ordo missae v roku 1969, ako jeden z výsledkov zmien po II. vatikánskom koncile.
Tento misál sa používal pre tradičnú latinskú omšu podľa formy ustanovenej na Tridentskom koncile (1545–1563). Je známy svojím latinským textom, striktne stanovenými rubrikami a orientáciou kňaza ad orientem (tvárou k oltáru). Celá omša je slúžená v latinčine, okrem homílie a prípadných čítaní, ktoré sa môžu preložiť do národného jazyka.
Presne určené rubriky riadia pohyby, gestá a slová kňaza počas omše. Misál obsahuje rozdelenie omše na pevné časti (Kyrie, Gloria, Credo, Kánon, Sanctus, Agnus Dei…) a časti menlivé (proprium – texty špecifické pre sviatky prefácie, orácie, ofertória…, spomienky či feriálne dni). Misál z roku 1962 obsahuje liturgický kalendár používaný pred II. vatikánskym koncilom, ktorý zahŕňa tradičné sviatky, sviatky svätých a rubriky pre pôstne obdobia.
Pápež Ján XXIII. pridal do misála niekoľkých nových svätých a zmenil niektoré texty. Významnou zmenou bolo odstránenie výrazu „perfidis Judaeis“ z modlitby za Židov počas Veľkopiatkovej liturgie, aby sa zamedzilo potenciálne antisemitskému výkladu.
Čo sa týka tridentskej omše, jej vznik siaha do obdobia Tridentského koncilu, ktorý reagoval na protestantskú reformáciu a stanovil jednotný rítus latinskej omše (tzv. Missale Romanum z roku 1570, promulgovaný pápežom Piom V.).
Po zavedení Novus ordo sa tridentská omša stala menej bežnou. Avšak mnohí tradicionalistickí katolíci, vrátane Kňazského bratstva svätého Pia X. naďalej používali misál z roku 1962.
Pápež Ján Pavol II. v roku 1984 umožnil obmedzené používanie tridentskej omše.
V roku 2007 pápež Benedikt XVI. vydal apoštolský list Summorum pontificum, ktorý označil misál z roku 1962 za „Mimoriadnu formu rímskeho rítu“ a povolil jeho široké používanie.
Týmto aktom poskytol väčšiu slobodu kňazom a komunitám, ktoré chceli sláviť omšu podľa staršieho rítu.
V roku 2021 pápež František vydal dokument Traditionis custodes, ktorý naopak obmedzil používanie misála z roku 1962 a presunul zodpovednosť za povolenie jeho používania na miestnych biskupov.
Pre mnohých katolíkov predstavuje misál z roku 1962 symbol liturgickej a teologickej kontinuity pred reformami II. vatikánskeho koncilu. Jeho používanie pretrváva v komunitách tradične zmýšľajúcich katolíkov, ktorí oceňujú jeho dôstojnosť, ticho a posvätnosť. Misál zostáva dôležitým historickým a duchovným dokumentom, ktorý zachytáva spôsob slávenia omše v rímskokatolíckej tradícii pred liturgickými zmenami 20. storočia.
Čo je Missale Romanum z roku 1570
Missale Romanum z roku 1570 je prvé oficiálne vydanie Rímskeho misála, ktorý bol promulgovaný pápežom Piom V. po Tridentskom koncile (1545–1563). Toto dielo je historicky veľmi dôležité, pretože ustanovilo tridentskú omšu ako jednotnú formu rímskej liturgie, ktorá mala byť používaná v celej katolíckej Cirkvi (s určitými výnimkami) až do zavedenia Novus ordo missae v roku 1969.
Koncil bol zvolaný ako odpoveď katolíckej Cirkvi na protestantskú reformáciu a jej výzvy voči cirkevnej disciplíne, doktríne a liturgii. Jedným z cieľov bolo zabezpečiť liturgickú jednotu v celej katolíckej Cirkvi, pretože pred Tridentským koncilom existovala relatívne veľká rozmanitosť liturgických praktík.
Pápež Pius V. poveril odborníkov preskúmaním liturgických textov a ich harmonizáciou s tradíciami, ktoré boli používané v Ríme a považované za autentické. Výsledkom bolo vydanie Missale Romanum, ktoré zjednotilo omšový obrad a ustanovilo štandardné rubriky a texty.
Celý misál vychádza z rímskej liturgickej tradície, ktorá sa formovala už od ranokresťanských čias. Misál obsahuje všetky kompletné texty a rubriky pre slúženie omše, vrátane pevnej štruktúry (Kyrie, Gloria, Credo, Sanctus, Agnus Dei) a menlivých častí (proprium pre sviatky a liturgické obdobia). Celý misál je napísaný v latinčine, ktorá bola oficiálnym liturgickým jazykom katolíckej Cirkvi.
Existujú presne definované pravidlá pre pohyby kňaza, modlitby a slúženie liturgie. Tieto rubriky kládli dôraz na dôstojnosť a presnosť omše. Pápež Pius V. nariadil používanie tohto misála vo všetkých diecézach a kláštoroch, ktoré nemali vlastný obrad starší ako 200 rokov. Liturgie s dlhšou tradíciou, ako napríklad ambroziánsky obrad alebo mozarabský obrad, mohli byť zachované.
Pápež Pius V. priložil k misálu apoštolskú bulu Quo primum, ktorá nariaďovala používanie Missale Romanum vo všetkých katolíckych komunitách, zakazovala akékoľvek zmeny alebo doplnenia bez povolenia pápeža, zaviedla tresty pre kňazov, ktorí by nerešpektovali toto nariadenie.
Misál z roku 1570 zabezpečil liturgickú jednotu v katolíckej Cirkvi a upevnil tradície rímskeho rítu.
Vytvoril základ pre liturgiu, ktorá bola používaná po stáročia s len minimálnymi zmenami. Missale Romanum slúžilo aj ako nástroj na potvrdenie katolíckej identity v čase reformácie, zdôrazňujúc odlišnosť katolíckej liturgie od protestantských obradov.
Po vydaní Misála z roku 1570 nasledovalo niekoľko drobných revízií, ale jeho základná štruktúra zostala nemenná. Nasledovali vydania, napríklad: Clementínsky misál (1604, pápež Klement VIII.), Urbanovský misál (1634, pápež Urban VIII.), Jánovský misál (1962, pápež Ján XXIII.).
Misál z roku 1570 zostáva ikonickým symbolom katolíckej liturgickej tradície. Je predchodcom neskorších vydaní, ktoré vrcholia misálom z roku 1962, používaným v rámci Mimoriadnej formy rímskeho rítu. Mnohí tradicionalistickí katolíci (napríklad Kňazské bratstvo svätého Pia X.) sa na Missale Romanum z roku 1570 odvolávajú ako na základný liturgický text svojej viery a praktík.
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!