Biskup Dominique Rey kritizuje ticho panujúce okolo útlaku kresťanov v Alžírsku počas návštevy pápeža Leva XIV. –

14. apríla 2026  

Cirkev Politika
  Islam, Prenasledovanie kresťanov

Návšteva pápeža Leva XIV. v Alžírsku opäť otvorila otázku právneho a spoločenského postavenia kresťanov v krajine, ktorá síce formálne hovorí o slobode náboženstva, no v praxi jej výkon citeľne obmedzuje. Pápežova cesta bola predstavená ako gesto dialógu a zbližovania s alžírskym ľudom. Práve v tomto kontexte však emeritný biskup z Fréjus-Toulon, monsignor Dominique Rey, upozornil na situáciou kresťanov, ktorí čelia „takmer prenasledovaniu“, čiže trpia rôznymi formami administratívneho a spoločenského útlaku.

Rey sa rozhodol verejne vystúpiť po vypočutí svedectiev miestnych kresťanov – Arabov aj Kabylov z rôznych spoločenstiev. Podľa neho nejde o izolované prípady, ale o stav zasahujúci celé komunity. Hovorí o čoraz tvrdších obmedzeniach pri výkone kultu a náboženskej praxe, ktoré podľa neho porušujú základný princíp náboženskej slobody. Zároveň upozorňuje, že reči o „stretnutí“ a „bratstve“ nemôžu slúžiť na zamlčovanie skutočných napätí a marginalizácie kresťanov.

Za premárnenú príležitosť považuje aj to, že program pápežskej návštevy nezahŕňal Tibhirine, miesto spojené s mučeníctvom trapistických mníchov zavraždených v roku 1996. Podľa Reya ide o významný symbol pamäti alžírskych kresťanov. Varuje aj pred príliš zmierlivým prístupom, pretože snaha o konsenzus za každú cenu môže viesť k zamlčaniu pravdy o tom, čo miestni veriaci skutočne prežívajú.

Rey pritom nehovorí len o nepriazni prostredia, ale priamo ukazuje na alžírsky štát a jeho právny rámec. Na jednej strane Alžírsko deklaruje slobodu kultu, na druhej zachováva centrálne postavenie islamu ako štátneho náboženstva a podriaďuje náboženskú slobodu zákonu a verejnému poriadku. Problém preto nie je iba v princípoch, ale najmä v ich legislatívnom a administratívnom uplatňovaní.

Osobitne výrečné je nariadenie č. 06-03 z roku 2006 o výkone nemoslimských kultov. Formálne ide o organizačnú normu, v skutočnosti však funguje ako nástroj kontroly a trestu. Jeho článok 11 stanovuje trest odňatia slobody od dvoch do piatich rokov a vysoké pokuty za pokus obrátiť moslima na iné náboženstvo, ako aj za výrobu či distribúciu materiálov, ktoré by mohli oslabiť jeho vieru. Formulácia je zámerne široká: nezasahuje len proti nátlaku, ale aj proti samotnej misionárskej činnosti a šíreniu kresťanských textov medzi moslimami.

Výsledok je jasný: kresťanom sa ponecháva iba obmedzené právo existovať. Môžu sa modliť, ale za prísnych podmienok; môžu sa stretávať, ak dostanú povolenie; môžu prežívať, pokiaľ sa nerozvíjajú. Takýto systém náboženskú slobodu nechráni, ale ju vyprázdňuje.

Rovnakou logikou funguje aj článok 13 toho istého nariadenia, ktorý trestá výkon kultu bez príslušného povolenia. Štát síce vyžaduje registráciu, autorizáciu a schválené priestory, no zároveň tieto procesy blokuje alebo odďaľuje. Potom vlastnú umelo vytvorenú „nelegálnosť“ používa na zatváranie kostolov, stíhanie pastorov a kriminalizáciu bežného života kresťanských komunít.

Túto realitu potvrdzujú aj medzinárodné správy. Americké ministerstvo zahraničných vecí vo svojej správe za rok 2023 uviedlo, že prozelytizmus medzi moslimami zo strany nemoslimov je v Alžírsku trestným činom a že zákon umožňuje až päť rokov väzenia za pokus o obrátenie moslima alebo za distribúciu materiálov určených na „narušenie“ jeho viery. Správa zároveň zaznamenala odsúdenia za neautorizovaný kult a pokračujúce zatváranie kostolov Protestantskej cirkvi v Alžírsku, z ktorých na konci roka 2023 zostali otvorené len tri. Komisia USA pre medzinárodnú náboženskú slobodu vo svojej správe za rok 2026 dodala, že väčšina kostolov zatvorených v rokoch 2018 až 2024 zostala zatvorená aj počas roka 2025 a v Alžíri zostal otvorený iba jeden, navyše pod prísnymi obmedzeniami.

Za týmto systémom stoja aj konkrétne osudy. Kresťanský konvertita Hamid Soudad bol zatknutý v roku 2021 a odsúdený v súvislosti s vyjadreniami o islame viažucimi sa na karikatúru zverejnenú na Facebooku. Pastor Youssef Ourahmane, viceprezident Protestantskej cirkvi v Alžírsku, bol odsúdený za organizovanie nepovoleného náboženského stretnutia. Rozdielne prípady spája tá istá logika: verejne žitá kresťanská prax sa stáva právne podozrivou.

Podobne hodnotí situáciu aj Amnesty International, podľa ktorej alžírske úrady v rokoch 2017 až 2022 využívali trestný zákon aj osobitnú legislatívu o nemoslimských náboženstvách na stíhanie stoviek veriacich a zatváranie protestantských kostolov. Mimoriadne dôležitá je aj ústavná zmena: zatiaľ čo ústava z roku 2016 chránila slobodu svedomia, ústava z roku 2020 hovorí už len o slobode kultu. To nie je len technická zmena slovníka. Sloboda svedomia chráni vnútorné presvedčenie človeka a jeho právo zmeniť vieru; sloboda kultu je užšia a ľahšie kontrolovateľná.

Ďalšou oblasťou právnej marginalizácie kresťanstva je rodinné právo. Alžírsky rodinný zákonník stanovuje, že moslimka sa nemôže vydať za nemoslima. Keďže civilné manželstvo v Alžírsku nevychádza z nábožensky neutrálnej logiky, znamená to v praxi, že kresťan sa nemôže oženiť s moslimkou bez konverzie na islam. Nejde len o reguláciu manželstva, ale o zásah do náboženskej slobody a verejnej existencie kresťanstva v rodinnom živote.

Preto je zavádzajúce hovoriť o alžírskom systéme ako o iba „citlivom“ či „opatrnom“. Ide o diskriminačný rámec, ktorý zvýhodňuje islam ako právne dominantnú identitu a ostatné náboženstvá podriaďuje. Kresťanstvo môže byť tolerované, ale nie skutočne slobodné.

Námietka, že apostáza v Alžírsku nie je formálne trestným činom, je slabá. Štát nemusí výslovne trestať odpad od viery, ak okolo konvertitu vytvorí prostredie právnych hrozieb, spoločenskej marginalizácie, manželských prekážok a inštitucionálneho dusenia. Moderná represia často nevyzerá ako otvorený zákaz, ale ako systematické legislatívne uškrtenie.

Práve v tomto svetle nadobúdajú Reyove slová plný význam. Neupozorňuje len na jednotlivé excesy, ale na systém, ktorý kresťanom síce ponecháva obmedzený priestor na existenciu, no nie plnú slobodu verejne žiť, šíriť a odovzdávať svoju vieru. Podľa neho Vatikán o situácii vie, no stále hľadá rovnováhu medzi diplomaciou a jasným pomenovaním reality.

Návšteva Leva XIV. tak nie je len symbolom medzináboženského stretnutia, ale aj skúškou pravdivosti. Bratstvo nemožno budovať na zamlčaní utrpenia a náboženská sloboda nemôže zostať len dekoratívnym heslom. Ak má mať táto pápežská cesta skutočný význam, musí byť aj príležitosťou hovoriť otvorene o stave kresťanov v Alžírsku – bez eufemizmov a bez pohodlného mlčania.

Z pohľadu katolíckej tradície nemožno náboženskú slobodu redukovať iba na trpenú súkromnú modlitbu alebo na štátom dávkované povolenie konať bohoslužbu. Človek je pred Bohom zodpovednou osobou, obdarenou rozumom a svedomím, a preto nesmie byť nútený ani k prijatiu viery, ani k zotrvaniu v náboženstve pod vonkajším tlakom štátu. Tam, kde zákon bráni obráteniu, trestá hlásanie viery, dusí kresťanské spoločenstvá a zasahuje dokonca aj do manželstva v prospech jednej štátom chránenej viery, nejde o pravý poriadok, ale o nespravodlivé podriadenie svedomia politickej moci. Katolícka tradícia pritom zároveň učí, že dialóg a pokojné spolužitie majú zmysel len vtedy, ak nie sú vykúpené mlčaním o pravde a o utrpení verných; inak sa z diplomacie stáva len zdvorilý závoj nad krivdou.

Branislav Krasnovský

Zdroj: infovaticana.com, titulný ilustračný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)