Biskup Mutsaerts: Biblia sa stáva terčom trestných stíhaní. V Nemecku a Fínsku z nej stačí zacitovať –

13. apríla 2026  

Cirkev Politika
  Prenasledovanie kresťanov

„Boli časy, keď ľudia hľadali útechu v Biblii. Dnes v nej hľadajú niečo trestné. To sa sotva dá nazvať pokrokom. Objavilo sa, že určité verše môžu zraňovať. Je to pozoruhodné zistenie, pretože každý, kto Bibliu čo i len trochu pozná, vie, že to robí už tisícročia. Biblia zraňuje každého (napokon, každý je hriešnik), a to je možno jej najúprimnejšia vlastnosť. Biblia nikoho nešetrí – a to je dnes, samozrejme, podozrivé.“

To píše Robert Mutsaerts, pomocný biskup diecézy ’s-Hertogenbosch, na svojom blogu „Paarse Pepers“. Jeho príspevok nesie názov: „Trpia už aj sudcovia kresťanofóbiou?“ Odkazuje na odsúdenia Päivi Räsänenovej, bývalej fínskej ministerky vnútra, ako aj pastora Olafa Latzela z Evanjelickej cirkvi v Nemecku pred príslušnými súdmi.

Pomocný biskup pokračuje: „Existujú totiž ľudia, medzi nimi už spomínaní Latzel a Räsänenová, ktorí túto knihu nielen čítajú, ale z nej aj citujú. To je odvážne, pretože dnes človek nikdy nevie, či pácha zločin, alebo ide len o prejav zbožnosti. V oboch uvedených prípadoch bol výsledok rovnaký: zločin. Slávnostne sa to nazýva „podnecovanie k nenávisti“. Je to slovné spojenie, ktoré sa používa tak inflačne, že dnes už znie ako komplikované zariadenie: zapneš ho a niekde začne niečo bzučať. Nikto presne nevie, čo sa deje, ale pôsobí to vážne – a to stačí.“

Poukazuje na iróniu, „že práve spoločnosť, ktorá sa sama označuje za zástankyňu tolerancie, sa správa ako precitlivený senzor. Všetko sa smie povedať – pokiaľ to nikomu nepripomenie pravdu, ktorú nechce počuť. Sloboda prejavu sa tak zmenila na handru, na ktorú je lepšie nestúpiť.“

Zdá sa pritom, že problém spočíva v tom, „že slová majú následky“. Podľa Mutsaertsa to síce „nie je nové zistenie, ale bolo nanovo interpretované: slová ovplyvňujú predovšetkým pocity. A pocity, tak bolo rozhodnuté, sú mimoriadne krehké. Treba ich chrániť, opatrovať a (ak treba) aj právne brániť pred neželanými úsudkami. Zvláštne je, že ten istý človek, ktorý na sociálnych sieťach bez zábran kričí všeličo, sa zrazu mení na porcelánovú nádobu, keď sa cituje starý verš. Treba s ním zaobchádzať opatrne, lebo veľa nevydrží.“

Pomocný biskup vyjadruje obavu, „že v budúcnosti bude treba aj knihy používať opatrne. Možno dostanú varovania na obálke ako cigarety: „Pozor: Táto kniha podnecuje k premýšľaniu.“ Alebo ešte horšie: „Táto kniha obsahuje názory.“ A predsa má tento vývoj v sebe aj niečo dojímavé. Ľudia si želajú svet bez bolestivých slov, bez ostrých myšlienok, bez nepríjemného pocitu, že sa mýlia. Je to trochu ako chcieť záhradu bez tŕňov a potom sa čudovať, prečo miznú ruže.“

Ironicky dodáva, že by „možno bolo najlepšie“ Bibliu „zatiaľ jednoducho neotvárať. Nie preto, že je nebezpečná, ale preto, že sme sa ju odnaučili čítať bez toho, aby sme hneď bežali na súd. A to by bola škoda. Pretože kniha, ktorá každému trochu odporuje, by mohla byť práve tou knihou, ktorú potrebujeme – hoci len preto, aby nám pripomenula, že nie všetko, čo nás ruší, musí byť hneď zakázané. Ľudia ju však radšej nečítajú. A tak ďalej prenasledujú, pobúrení a presvedčení o svojej vlastnej zhovievavosti, a tým dokazujú, že stratili akékoľvek chápanie tolerancie. Mimochodom, proti podobným vyjadreniam imámov zasahujú len zriedka. Dôvod je zrejmý: jednoducho sú zbabelí.“

Na záver dodáva: „Aj ja som týmito vyjadreniami prokurátorov a sudcov zranený. To je kresťanofóbia. To je nenávistná reč. Súhlasí so mnou sudca? Aj tu je odpoveď ľahko uhádnuteľná.“

Z pohľadu katolíckej tradície nejde v prvom rade o spor o „zranené pocity“, ale o samotnú podstatu pravdy. Biblia nikdy nebola terapeutickou literatúrou určenou na upokojenie človeka v jeho omyle, ale zrkadlom, ktoré odhaľuje hriech a volá k obráteniu. To, čo dnes sekulárna spoločnosť označuje za „nenávistnú reč“, bolo po stáročia považované za legitímne morálne napomenutie. Ak sa pravda stáva trestnou, nejde o pokrok, ale o návrat k formám ideologickej kontroly, kde sa namiesto argumentu používa sankcia.

V celej situácii vidieť hlboký paradox: spoločnosť, ktorá sa vyhlasuje za pluralitnú a tolerantnú, fakticky toleruje všetko okrem kresťanskej morálky v jej integrálnej podobe. Nejde pritom o to, že by kresťania chceli niekoho prenasledovať, ale o právo pomenovať realitu tak, ako ju chápu vo svetle Zjavenia. Keď sa toto právo obmedzuje, nejde už len o otázku slobody prejavu, ale o obmedzenie náboženskej slobody ako takej.

Čo dodať na záver? Cirkev prežila horšie časy než súčasné súdne spory – od rímskych prenasledovaní až po totalitné režimy 20. storočia. Ak sa dnes opäť ukazuje, že citovanie Písma môže byť predmetom právneho postihu, nie je to dôvod na paniku, ale na triezve uvedomenie si, že konflikt medzi Pravdou a duchom doby je trvalý. A že kresťanstvo nikdy nebolo postavené na tom, aby bolo pohodlné, ale aby bolo pravdivé – aj za cenu nepochopenia či nepriateľstva.

Branislav Krasnovský

Zdroj: Kathnet, titulný ilustračný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)