Biskup Mutsaerts: Prečo je „liturgická rozmanitosť“ dobrá, okrem latinskej omše?

Katolícka cirkev je hrdá na svoju univerzálnosť, cení si pôsobivú rozmanitosť liturgických tradícií a túto rozmanitosť považuje za prejav svojho bohatstva. Katolík sa môže zúčastniť božskej liturgie podľa byzantskej, maronitskej, arménskej alebo chaldejskej tradície. Nikto to samo o sebe nepovažuje za ohrozenie cirkevnej jednoty. Avšak hneď ako si katolík želá zúčastniť sa omše tak, ako sa slúži už stáročia v Ríme, Paríži, Amsterdame a prakticky v celej latinskej Cirkvi, niektoré cirkevné autority v Ríme začínajú vyjadrovať obavy.

Zrazu sa liturgická rozmanitosť stáva problémom. Zrazu sa na vernosť tradícii pozerá s podozrením. A zrazu je potrebné chrániť jednotu Cirkvi pred ľuďmi, ktorí sa chcú modliť tak, ako to robili ich predkovia. To vyvoláva otázku, ktorá rozhodne nie je neopodstatnená: prečo sa prakticky každá starobylá katolícka liturgická tradícia považuje za poklad, s výnimkou starorímskej liturgie?

Kardinál Arthur Roche nedávno v rozhovore pre AdVaticanum uviedol, že tradicionalistické skupiny niekedy využívajú staršiu liturgiu na to, aby sa postavili proti liturgickej reforme Druhého vatikánskeho koncilu. Podľa kardinála môže takýto postoj podkopávať cirkevnú jednotu. Varoval, že tí, ktorí odmietajú koncil, sa vzďaľujú od srdca katolicizmu. Okrem toho povedal, že podľa jeho názoru by katolíci nemali navštevovať výlučne tradičnú omšu. Tu je potrebné urobiť dôležité rozlíšenie.

Tí, ktorí zo zásady popierajú platnosť novej omše, odmietajú pápežskú autoritu alebo tvrdia, že katolícka cirkev už po Druhom vatikánskom koncile nie je katolíckou cirkvou, skutočne zaujímajú problematický postoj. Tí však, ktorí milujú tradičnú omšu, prostredníctvom nej prehlbujú svoju vieru, prijímajú katolícku náuku a zostávajú verní pápežovi, nemôžu byť jednoducho obviňovaní z toho istého. Príklon k liturgickej tradícii nie je to isté ako odmietanie magistéria. Práve toto rozlíšenie hrozí, že sa v súčasnej diskusii stratí.

Katolícka cirkev pozostáva z 24 cirkevných zoskupení sui iuris: latinskej cirkvi a 23 východných katolíckych cirkví. Majú odlišné liturgické tradície. Medzi príklady patria byzantská, alexandrijská, antiochijská, arménska a východosýrska tradícia. Dokonca aj v rámci západného katolíckeho sveta existujú charakteristické liturgické praktiky, vrátane ambroziánskeho obradu v Miláne. A nikto sa nemusí obávať o jednotu Cirkvi, keď byzantský katolícky kňaz stojí pred ikonostasom, kadidlo sa hojne dvíha a veriaci prežívajú liturgiu, ktorá sa v mnohých ohľadoch líši od zvyčajnej rímskej omše. Katolícka jednota totiž nikdy nebola synonymom liturgickej uniformity. Druhý vatikánsky koncil totiž v Sacrosanctum Concilium výslovne uvádza, že všetky legitímne uznané obrady majú rovnakú hodnotu a že Cirkev si želá ich zachovať a podporovať. V kontexte poznámok kardinála Rochea je to pozoruhodné vyhlásenie. Ak liturgická rozmanitosť nemusí nevyhnutne poškodzovať jednotu Cirkvi, prečo by to mala robiť stáročná rímska liturgia? Veď katolícka viera nie je zbierkou zvykov, ktorých platnosť určuje cirkevná komisia.

POZRITE SI: Pútnikom na latinskej omši fyzicky zabránili vo vstupe do Baziliky sv. Petra’

Povojnová liturgická prax preukázala posun od Božej transcendencie k zameraniu na komunitu. Keď sa Eucharistia čoraz viac podobá spoločnému jedlu, oslave ľudskej solidarity alebo príležitosti pre pastoračnú kreativitu, hrozí, že obetný rozmer ustúpi do pozadia. Práve proti tomu poskytuje tradičná liturgia so svojím dôsledným zameraním na Boha viditeľnú protiváhu. A možno práve to je súčasťou toho nepohodlia: tradičná omša naďalej hlása niečo starobylé, na čo ľudia v dnešnej dobe ľahko zabúdajú. Pápež Benedikt XVI. pochopil niečo podstatné: Cirkev nemôže vierohodne tvrdiť, že to, čo včera považovala za posvätné, by sa dnes malo považovať za nebezpečenstvo.

Používa sa Druhý vatikánsky koncil ako bod zlomu? Tu sa diskusia dotýka hlbšieho problému. Koncil stojí v rámci tejto Tradície; nezakladá novú Cirkev. Druhý vatikánsky koncil zabezpečil reformu liturgie, ale zároveň stanovil, že v latinských obradoch sa musí zachovať latinčina a že gregoriánsky spev má prednostné postavenie. Veľa z toho, čo sa dnes považuje za typicky tradicionalistické, bolo preto pre otcov koncilu úplne samozrejmé. Preto je pozoruhodné, keď sa pripútanosť k staršej liturgii prezentuje ako odpor voči samotnému koncilu.

Kritika určitých aspektov poskoncilovej liturgickej reformy predsa nie je automaticky rovnaká ako odmietnutie Druhého vatikánskeho koncilu. Liturgická reforma bola z veľkej časti vyvinutá a zavedená až po koncile. To neznamená, že každá kritika je oprávnená. Znamená to len to, že takáto diskusia môže byť legitímna.

Keď sa koncil v podstate považuje za absolútny zlom medzi starou a novou Cirkvou, vytvára práve tú priepasť, ktorej sa človek údajne chce vyhnúť. Katolícka cirkev nie je inštitúciou, ktorá bola znovu založená v roku 1965. Je to tá istá Cirkev, ktorá prijala apoštolov, zrodila cirkevných otcov, postavila stredoveké katedrály, usporiadala Tridentský koncil a zvolala Druhý vatikánsky koncil. Kto skutočne verí v kontinuitu Cirkvi, nemusí sa obávať jej minulosti.

Kardinál Roche neustále zdôrazňuje jednotu Cirkvi. To je samo osebe úplne oprávnené. Jednota nie je náhodnou charakteristikou Cirkvi, ale patrí k jej samotnej podstate. Jedinou otázkou je, čo chápeme pod pojmom jednota. Jednota v katolíckej viere, v sviatostiach a v spoločenstve s nástupcom Petra je niečo iné ako uniformita v rituálnom vyjadrení. Oficiálne zdôvodnenie znie, že tradičná latinská omša, na rozdiel od východných liturgií, sa pre niektoré skupiny stala symbolom odporu voči reforme a autorite Cirkvi. Tento argument si zaslúži seriózne zváženie. Problémom tohto uvažovania však je, že sa ľahko posúva od posúdenia konkrétnych zneužívaní k všeobecnému posúdeniu celej liturgickej komunity. Prečo by rodiny, mladí ľudia, kňazi a rehoľníci – ktorí si neželajú nič iné, ako sláviť tradičnú liturgiu v plnom cirkevnom spoločenstve – mali znášať dôsledky tohto rozhodnutia?

Otec, ktorý berie svoje deti na tradičnú omšu, pretože tam obzvlášť silno prežíva svätosť Eucharistie, sa nezapája do cirkevnej politiky. Jednoducho chodí na omšu.

Dejiny Cirkvi sú poznačené nielen obnovou, ale aj zachovávaním. Traditio znamená tradíciu: prijať to, čo človek sám nevymyslel, a odovzdať to ďalšej generácii. Práve z tohto dôvodu je pozoruhodné, že v čase, keď sa neustále hovorí o načúvaní veriacim, sa želania tradične orientovaných katolíkov niekedy stretávajú s tak malým pochopením. Cirkev, ktorá chce načúvať svetu, by mala načúvať aj svojim vlastným deťom (alebo snáď synodalita znamená niečo iné?). Určite vtedy, keď tieto deti nežiadajú o zriedenú katolícku náuku, ale skôr o jej nezkrácené hlásanie. Alebo práve v tom spočíva problém?

Rozumný prístup by vytvoril priestor pre staršiu liturgiu tam, kde je to úprimne žiadané, a zároveň by vyžadoval vernosť cirkevnému spoločenstvu a nápravu zneužívaní vo všetkých liturgických formách. Lebo aj to si zaslúži pozornosť. Tí, ktorí prísne regulujú starú omšu zo záujmu o svätosť a jednotu liturgie, musia s rovnakou vážnosťou postupovať aj proti zneužívaniu v novej omši.

Snáď najpozoruhodnejším javom je, že tradičná latinská omša neoslovuje výlučne ľudí, ktorí vyrastali pred koncilom. Pritahuje aj mladých katolíkov. Keď si mladí ľudia vedome volia ticho, gregoriánsky spev, rituálnu presnosť a liturgiu, ktorá sotva vyhovuje dnešnej preferencii spontánnosti a okamžitej zrozumiteľnosti, niečo to vypovedá. Naznačuje to, že modernizácia nie je vždy tou najlepšou cestou k evanjelizácii. Možno sa moderní ľudia niekedy túžia práve po tom, čo nie je moderné. Možno nehľadajú liturgiu, ktorá by sa čo najviac podobala svetu, v ktorom každodenne žijú – svetu, ktorý im nemá čo ponúknuť –, ale skôr liturgiu, ktorá im pomáha povzniesť sa nad tento svet. Toto nie je argument proti novej omši. Je to argument proti predstave, že liturgická obnova sa nutne zhoduje s prispôsobením sa duchu doby.

Bola by škoda, keby sa tradičná latinská omša nakoniec stala obeťou cirkevného boja, v ktorom už nie je skutočným stredobodom pozornosť uctievanie, ale interpretácia uplynulých 60 rokov. Lebo vtedy by sa liturgia, ktorá po stáročia formovala svätých a posväcovala nespočetných veriacich, považovala za problém, ktorý treba vyriešiť. Bolo by tu žiaduce menej podozrenia, viac historickej úprimnosti, viac teologickej hĺbky a predovšetkým viac pastoračnej veľkorysosti.

„et-et“ – slávny katolícky princíp „obojí-aj”—by tu tiež mohol slúžiť ako plodný východiskový bod. Tradícia a legitímny vývoj. Jednota a rozmanitosť. Vernosť koncilu a úcta k storočiam, ktoré mu predchádzali. Nová omša a priestor pre tradičnú rímsku liturgiu v rámci cirkevného spoločenstva.

Vaša Eminencia, Cirkev nemusí zavrhnúť svoju minulosť, aby si zabezpečila budúcnosť. Cirkev, ktorá skutočne dôveruje živej tradícii, si môže dovoliť milovať svoju vlastnú históriu. Cirkev, ktorá s radosťou prijíma do svojho stredu byzantskú, maronitskú a arménsku liturgiu, by sa nemala cítiť príliš ohrozená rímskou omšou, ktorá jej je už stáročia taká drahá. Veď tradičná latinská omša nie je cudzím votrelcom v katolíckej cirkvi; pochádza z jej vlastného domova. A materská cirkev by nemala zaobchádzať so svojimi vlastnými deťmi ako s cudzincami len preto, že sa radšej modlia v jazyku svojich starých rodičov.

Pôvodne uverejnené v holandčine na Paarse Pepers. Preložené pomocou DeepL s drobnými úpravami.