Biskup Strickland: Pamätajte, že brány pekla nepremôžu Kristovu Cirkev

Nasledujúci text napísal emeritný biskup z Tyleru v Texase Joseph Strickland, prvýkrát bol uverejnený tu.  

“V ten deň sa stane, že povolám svojho služobníka Eliakima, syna Helkiášovho, oblečiem ho do tvojho plášťa, posilním ho tvojím opaskom a dám mu do ruky tvoju moc a bude ako otec obyvateľom Jeruzalema a domu Júdovmu. A položím mu na plece kľúč od Dávidovho domu a on bude otvárať, a nikto nebude zatvárať, a on bude zatvárať, a nikto nebude otvárať. A upevním ho ako kolík na isté miesto a bude za trón slávy domu svojho otca.  A zavesia na neho všetku slávu jeho otcovského&nbspdomu, rozličné druhy nádob, každú drobnú nádobu, od nádob pohárov až po každý hudobný nástroj. V ten deň, hovorí Pán zástupov, sa odstráni kolík, ktorý bol upevnený na pevnom mieste, a rozbije sa a spadne, a to, čo na ňom viselo, zahynie, lebo to povedal Pán.” (Iz 22,20-25 DRB).

“Šimon Peter odpovedal a povedal:

“Vtedy som povedal, že to, čo viselo na tom kolíku, sa rozbije: Ježiš mu odpovedal: „Ty si Kristus, Syn živého Boha: Blahoslavený si, Šimon Bar-Jona, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach.  A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. A dám ti kľúče od nebeského kráľovstva. Toto hovorí Svätý a pravý, ten, ktorý má Dávidov kľúč; ten, ktorý otvára, a nikto nezatvára; zatvára, a nikto neotvára.” (Zjv 3,7 DRB).

Pán nezasahuje do sveta náhle a bez varovania, čo je potrebné pre našu spásu. Postaví im rámec, o ktorý sa môžu oprieť, a potom nás začne krok za krokom učiť, ako do tejto spásonosnej skutočnosti vstúpiť a mať na nej účasť. A to, čo je potrebné na prijatie tejto skutočnosti, je niečo, o čom som písal v predchádzajúcom liste – nadprirodzená viera. Nadprirodzená viera je nesmierne dôležitá, pretože spásonosné skutočnosti sú ďaleko za hranicou ľudského chápania, a preto je na ich prijatie potrebná nadprirodzená viera. “tajomstvo” Cirkvi je jednou z týchto spásonosných skutočností, na ktorej pochopenie a prijatie je potrebná nadprirodzená viera, pretože Cirkev pochádza zo spásonosného plánu Pána a je “všeobecnou sviatosťou spásy”

Pokiaľ nazývame Cirkev “všeobecnou sviatosťou spásy”, neznamená to, že je ôsmou sviatosťou. Naopak, je základom všetkých sviatostí, pretože prostredníctvom Cirkvi sa prijíma ostatných sedem sviatostí. Preto je to Cirkev, ktorá prináša Kristovo spasiteľné poslanie vo svete. Cirkev je znakom a zároveň nástrojom, ktorý prináša Božiu milosť. Tak ako sa Kristus stal telom ako viditeľný obraz Boha na zemi, tak aj Cirkev bola vynesená ako viditeľný obraz Boha na zemi, pretože vskutku vo svojej Cirkvi, svojej neveste, je prítomný medzi nami.

Ak toto JE veľké tajomstvo a keďže sa to nie vždy zhoduje s tým, čo si iní myslia, že by mala byť štruktúra a funkcia Kristovej Cirkvi, znamená to, že by sme sa potom mali pokúšať vyňať “tajomstvo” z Božej štruktúry Cirkvi, aby ju ľudia lepšie pochopili? Mali by sme sa ju pokúsiť zredukovať na to, čo je v súlade s tým, čomu veria tí, ktorí sú mimo pravej viery? A mali by sme sa pokúšať urobiť Cirkev viac “synodálnou” bratskou spoluprácou – inými slovami, počúvať ľudí a pokúšať sa upraviť nemenné definície Cirkvi, sviatostí a pápežského úradu podľa rôznych definícií ľudí? Ak sa budeme snažiť urobiť niektorú z týchto vecí v snahe zbaviť “tajomstvo” Cirkvi, potom hrozí nebezpečenstvo, že sa ocitneme v Cirkvi, ktorá už nie je katolícka – ale namiesto toho je “opicou” Kristovej’Cirkvi.

Nezávisle od zjavných pokusov niektorých ľudí vo Vatikáne pretvoriť Cirkev tak, aby bola príťažlivejšia pre moderné uši, Katolícka cirkev je stále jediným nástrojom Kristovej spásy, pretože nie je len charitatívnou alebo bratskou organizáciou; Cirkev má svoj pôvod v božskom počiatku, v ktorom ju božský Zakladateľ, náš Pán Ježiš Kristus, priviedol k životu pre spásu duší a vedie ju dodnes. Preto akékoľvek snahy nahradiť božskú podstatu Cirkvi alebo ju zmeniť do podoby prijateľnejšej pre svet – aj keby tieto pokusy vznikli rukami samotného Svätého Otca – nebudú úspešné, pretože Cirkev JE božská vo svojej podstate, a preto jej podstatu a zmysel nemôže zmeniť človek. V prípade, že sa ľudia predsa len pokúsia Cirkev pretvoriť, potom, ako nám hovorí prorok Izaiáš: “hovorí Pán zástupov: “Odstráni sa kolík, ktorý bol upevnený na pevnom mieste, zlomí sa a spadne, a to, čo na ňom viselo, zahynie, lebo to povedal Pán.”

Tento verš je predovšetkým opisom toho, čo by bolo pádom Eliakima, ktorý sa tiež prekladá ako Eliakim. Eliakim by padol pre svoju hriešnosť. Je to však aj výstraha pre tých, ktorí sa pokúšajú zmeniť Cirkev na cirkev vytvorenú človekom’– lebo tento človekom vytvorený kolík bude odstránený, aj keď môže sedieť na svätom mieste (Rím). Ale Cirkev Božieho pôvodu nikdy nepadne, aj keď môže byť v istom okamihu na istý čas odsunutá do katakomb. Sám Ježiš nám hovorí:  A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.  (Mt 16, 18 DRB). Je dôležité pochopiť, že Peter sám NEMAL za úlohu budovať Cirkev – to je úloha Ježiša – Peter dostal za úlohu riadiť Cirkev, ktorú založil Kristus. Keďže Ježiš je Dávidov kráľ, kľúče sú jeho, a preto ich môže udeľovať len on sám, ako sa rozhodne.

Ak sa opäť pozrieme na verše z Izaiáša, vidíme začiatok základu pápežského úradu, keď čítame o najvyššom úrade pod jeruzalemským kráľom – o kráľovskom správcovi alebo predsedovi vlády. Kráľovský správca nosil na pleci Dávidov kľúč a bol “ako otec obyvateľov Jeruzalema.” Toto bola predzvesť toho, čo sa malo stať v Cirkvi, ktorú Kristus vybuduje. V 16. kapitole Matúšovho evanjelia vidíme, ako Kristus stavia na tomto základe, keď vymenúva jedného zo svojich apoštolov, Petra, za kráľovského správcu a dáva mu kľúče od kráľovstva. Ježiš dal ostatným učeníkom moc zväzovať a rozväzovať, ale kľúče dal iba Petrovi.

V tejto dobe je dôležitejšie ako kedykoľvek predtým, aby sa každý veriaci katolík na svete zastavil a s hlbokým zamyslením sa modlil nad týmito slovami zo 16. kapitoly Matúšovho evanjelia. Tieto slová sa citujú už mnoho storočí, keď Cirkev poukazovala na tento základný biblický odkaz týkajúci sa pápežstva a samotnej podstaty Cirkvi. Prvé tisícročie kresťanstva chápalo tieto slová univerzálne, teda skutočne katolícky, ako základné pre Petrov úrad a pre hierarchickú štruktúru Cirkvi, ktorú ustanovil Ježiš Kristus.  Od schizmy Východu a Západu na začiatku druhého tisícročia a pri vzniku protestantizmu v 16. storočí bolo presvedčenie, že Matúš 16, 18 – 19 sa vzťahuje na Petrov stolec, základným kritériom pre chápanie seba ako katolíka.

V týchto prvých rokoch tretieho tisícročia nášho letopočtu sa však čoraz väčší počet veriacich katolíkov na celom svete ocitá v hlbokom zmätku, znepokojení a miestami až zdesení zo zmätočných slov a činov súčasného držiteľa Petrovho stolca a nedávno vydaný študijný dokument “Rímsky biskup” tento zmätok len umocňuje. Aj ja zdieľam tieto vážne obavy.  Aj keď píšem vyššie uvedené vety, som si vedomý, že mnohých mojich spolubratov katolíkov tieto slová znepokoja a hlboko urazia. Ako katolík pokrstený v detstve súhlasím s tým, že už len vyslovenie týchto slov je nepríjemné a znepokojujúce v hĺbke mojej duše, ale zisťujem, že ich musím vysloviť. Láska k Ježišovi Kristovi, ktorý je vtelenou Pravdou, láska k Cirkvi, ktorú založil, láska k Petrovmu úradu, ktorého korene siahajú až k samotnému svätému Petrovi, a láska k pápežovi Františkovi – to všetko ma k tomu núti.

Musím priznať, že ako hriešnik zďaleka nežijem túto presvedčivú lásku tak, ako by som mal, ale musím sa o to snažiť každý deň – a musíme sa o to snažiť všetci. Najväčším spôsobom, ako milovať druhého, je podeliť sa o úžasnú pravdu našej katolíckej viery, a keď je to potrebné, vyzvať k tejto pravde aj pápeža. Ako odvolaný biskup sa nachádzam v jedinečnom postavení, ktoré ma volá a umožňuje mi “hovoriť za stádo” ako nikdy predtým. Mnohí členovia stáda mi vyjadrujú svoje obavy a znepokojenie a ja som nútený hovoriť za nich. Je pravda, že mnohí iní biskupi sa zdržiavajú rozprávania, pretože sa obávajú, že aj oni by mohli byť odvolaní. Je tiež pravda, že niektorí biskupi sa nevyjadrujú, pretože súhlasia s tými, ktorí sa usilujú o zásadné zmeny v Cirkvi, vrátane reinterpretácie Matúšovho evanjelia 16, 18 – 19, a nabádajú pápeža Františka, aby napredoval v zmene toho, čo sa zmeniť nedá.

V tom istom čase vidíme aj snahu Vatikánu oddeliť Cirkev od jej tradičnej minulosti.  Omša, pri ktorej sa používa Rímsky misál z roku 1962, je známa ako mimoriadna forma rímskeho obradu alebo tridentská či tradičná latinská omša. Je to omša, ktorá sa používala po stáročia a práve táto omša bola kodifikovaná po Tridentskom koncile v 16. storočí. Po Druhom vatikánskom koncile však bola vytvorená a vydaná iná forma omše, ktorá povolila používanie ľudového (alebo miestneho) jazyka namiesto latinčiny, a mnohé modlitby boli zmenené alebo odstránené.  Okrem toho sa uskutočnilo mnoho ďalších zmien, ktoré Cirkev vzdialili od tejto omše vekov. Hoci to koncil výslovne nenariadil, po Druhom vatikánskom koncile sa stalo bežným prijímanie do ruky a kňazi začali stáť tvárou k ľudu, a nie tvárou k oltáru, ako to bolo v Cirkvi zvykom viac ako tisíc rokov. Napriek týmto početným zmenám však bola tradičná latinská omša aspoň stále povolená.

Rôzni pápeži sa snažili chrániť túto starobylú formu omše.  19. júla 1570 pápež sv. Pius V. vydal tento dekrét: “Týmto naším dekrétom, aby bol platný V CELOM OBDOBÍ, určujeme a nariaďujeme, aby sa NIKDY nič nepridávalo, nevynechávalo ani nemenilo v tomto misáli … Nikdy v budúcnosti nemôže byť kňaz, či už svetský alebo rádový, nútený používať iný spôsob slúženia omše.”  Po roku 1970 sa však predkoncilový misál z roku 1962 neodporúčal a na mnohých miestach bol vlastne zakázaný.  V tom čase panovali určité nejasnosti, či sa tým úplne potlačí “tridentský” misál. Pápež Benedikt XVI. však vo svojom motu proprio “Summorum Pontificum” uviedol: “tento misál {1962} nebol nikdy právne zrušený, a preto bol v zásade vždy povolený.“Teraz sa však pápež František”motu proprio, “Traditionis custodes,” vydal na cestu potlačenia toho, čo sa iní pápeži snažili chrániť a čo podľa pápeža svätého Pia V. má platiť naveky. Je to hlboko znepokojujúce.

Poznanie týchto hlbokých trhlín ma privádza späť k tomuto textu z Matúšovho evanjelia a vyžaduje si bližšie preskúmanie. Ježiš Kristus, vtelená Pravda, hovorí: “Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev” Je jasné, že Peter je skala, “základ” Cirkvi, ktorú chce Kristus postaviť, ale je tiež jasné, že je to Kristova”Cirkev. Peter slúži Cirkvi, zatiaľ čo Kristus si ponecháva plné vlastníctvo. Kristus potom zdôrazňuje svoje vlastníctvo Cirkvi tým, že zdôrazňuje, že brány pekla ju nepremôžu. Kristus potvrdzuje, že on je tou mocou, ktorá premôže moc pekla, a že neskôr pošle svojho Ducha Svätého ako posilu svojmu ľudu a svojej Cirkvi. Nič sa nehovorí o spolupráci ľudí, ktorí by pre jeho Cirkev nanovo vytvorili synodálnu štruktúru.

V Matúšovi 16,19 Kristus udeľuje kľúče a moc zväzovať a rozväzovať. Obraz kľúčov evokuje predstavu zamykania a zamykania. Oboje je dôležité pre Petrov úrad – Pravda, ktorú Kristus zjavil, musí byť bezpečne uzamknutá v depozite viery. Okrem toho musia byť z depozitu viery uzamknuté všetky falošné učenia. Kľúče slúžia na zabezpečenie a ochranu vzácnej pravdy evanjelia. Napokon, v Kristových časoch boli pod zámkom len tie najvzácnejšie cennosti; to ešte viac zdôrazňuje hlbokú moc a slávnostný význam pápežského úradu.

Vzhľadom na stálu a nemennú pravdu, ktorú Cirkev zastáva v týchto veršoch Svätého písma, je opodstatnené vyjadriť hlboké znepokojenie nad slovami a činmi pápeža Františka’počas jeho pontifikátu. Domnievam sa, že je medvedia služba petrovskému úradu a samotnému pápežovi Františkovi, ak sa jednoducho povie: “On’je pápež, my ho musíme poslúchať” (porov. Gal 2, 11 – 14). Toto sa stáva ešte dôležitejším, keď si uvedomíme, že slová a činy pápeža Františka’nás často nechávajú zmätených a hlboko znepokojených. Za obzvlášť znepokojujúce považujem to, že tento pontifikát sa zjavne usiluje o oslabenie pápežskej autority a centralizovanej štruktúry v prospech synodálnejšieho spôsobu, pričom zároveň koná autokraticky a pápežskú moc uplatňuje veľkou silou, o čom svedčí potláčanie tradičných spoločenstiev veriacich a tradičnej latinskej omše.

Jasne ma niektorí obvinia z útoku na pápeža, ale môžem vás ubezpečiť, že to ani v najmenšom nie je mojím zámerom. Ako nástupca apoštolov mám maximálnu úctu k Cirkvi a ku každej jej Bohom ustanovenej zložke, ku ktorej patrí aj pápežský úrad. Teraz však viac ako kedykoľvek predtým potrebujeme najvyššieho pápeža, ktorý je veľkým staviteľom mostov. Čo môže byť lepším spôsobom, ako vyjadriť našu nádej v týchto zúfalých časoch, než úprimne prehovoriť k Svätému Otcovi a požiadať ho, aby chránil Kristovu Cirkev.

V roku 1947 arcibiskup Fulton Sheen videl Cirkev v budúcnosti rozdelenú na dve skupiny – “Boha, ktorý sa stal človekom, a človeka, ktorý zo seba robí Boha; bratov v Kristovi a spoločníkov v antikristovi.” Biskup Sheen videl antikrista, ktorý zriadi Cirkev “ktorá bude opicou Cirkvi, pretože, on, diabol, je opicou Boha. Bude mať všetky poznámky a vlastnosti Cirkvi, ale v obrátenom garde a vyprázdnená od jej božského obsahu. Bude to mystické telo antikrista, ktoré sa bude vo všetkých vonkajších znakoch podobať mystickému telu Kristovmu.”

Sheen povedal, že “uprostred všetkej svojej zdanlivej lásky k ľudstvu a svojich ľúbostných rečí o slobode a rovnosti,” bude mať antikrist “jedno veľké tajomstvo, ktoré nikomu nepovie; nebude veriť v Boha. Pretože jeho náboženstvom bude bratstvo bez Božieho otcovstva … ” S týmto varovaním na pamäti musíme zostať stále ostražití pri obrane Cirkvi pred každým, kto by sa snažil zmeniť alebo skorumpovať božsky ustanovené prvky Kristovej ’Cirkvi.

Buďte odvážni, moji bratia a sestry – Christus Vincit!“   Cirkev však teraz čaká mimoriadne ťažké obdobie. Snažte sa stále modliť, zostať v stave milosti, rásť vo svojej nadprirodzenej viere a nezabúdajte, že “odteraz sa bude bojovať … za duše ľudí.”

Arcibiskup Sheen predpovedal, že ľudia prijmú túto opicu Cirkvi a jej prísľub zjednotiť ľudí vo svetovom bratstve. A povedal: “Len tí, ktorí žijú z viery, skutočne vedia, čo sa deje vo svete. Veľké masy ľudí bez viery si neuvedomujú deštruktívne procesy, ktoré sa dejú.”

Dôležité je, aby sme sa všetci prebudili a obzreli sa okolo seba – pretože tento čas je už aj na nás. Je predo dvermi.

Nech vás všemohúci Boh požehná a nech sa za vás prihovára Panna Mária a nech vás vždy upriamuje na Najsvätejšie Srdce svojho Syna, nášho Pána Ježiša Krista.

Biskup Joseph E. Strickland
Emeritný biskup