Poznámka redaktora: Nasledujúci text je prepisom premiérovej epizódy relácie biskupa Josepha Stricklanda’A Shepherd’s Voice, jeho novej relácie, ktorú organizuje rádio Virgin Most Powerful a ktorú každý pondelok vysiela LifeSiteNews.
Začnime v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.
Chvála Otcovi, i Synovi, i Duchu Svätému,
Ako bolo na počiatku, tak je teraz a bude naveky, bez konca sveta. Amen.
Ďakujem vám, že ste sa ku mne pripojili pri tejto prvej epizóde Hlasu pastiera’. Považoval som za dobré začať modlitbou “Sláva Bohu” – jednoduchou, ale krásnou modlitbou, ktorá nám pripomína, na čo sme tu, o čo v našom živote ide: aby sme vzdávali Bohu slávu. Asi mnohí z nás poznajú iniciály “AMDG.” Znamená to “Ad majorem Dei gloriam” (“Na väčšiu slávu Božiu”). Túto malú prácu by som chcel ako pastier venovať práve tomu, – aby sme sa učili a snažili sa vzdávať Bohu slávu vo všetkom, čo robíme.
Pripravil som niekoľko písomných myšlienok. Myslel som si, že to bude najvhodnejší spôsob, ako začať túto prezentáciu Hlas pastiera’, ktorú plánujem robiť každý týždeň, aby nám všetkým pomohla radovať sa a žiť v Pánovi v ťažkých a náročných časoch. Preto teraz prejdem k tomu, že viac-menej prečítam tento napísaný scenár, aby som, dúfam, jasne povedal, prečo som tu, prečo to robím – ako pastier – a dúfam, že nám všetkým pomôžem vzdávať Bohu slávu väčším spôsobom.
Moji milí bratia a sestry v Kristovi,
Dnes k vám prichádzam s prvou epizódou internetového seriálu, ktorý nazývam Hlas pastiera’.
Dňa 12. marca 1933 sa naša krajina nachádzala v čase krízy a 32druhý prezident Spojených štátov Franklin D. Roosevelt začal takzvané “rozhovory pri krbe”, v ktorých sa rozprával s obyvateľmi Spojených štátov, akoby sedel v ich obývačke a rozprával sa s nimi. Tieto rozhovory pri krbe slúžili prezidentovi ako prostriedok priamej komunikácie s americkým ľudom v čase krízy, najmä počas veľkej hospodárskej krízy a druhej svetovej vojny. Bol to spôsob, ako upokojiť a utešiť ľudí v čase veľkých ťažkostí a neistoty.
Takže táto myšlienka rozhovoru pri ohni je súčasťou toho, v čo dúfam, že neformálne, ale jasne založené na pravde, ktorou je naša katolícka viera, na Ježišovi Kristovi, ktorý je vtelená Pravda, sa s vami budem rozprávať každý týždeň, aby som nám všetkým, vrátane mňa, jednoducho pomohol byť silnejší vo viere a aby som si uvedomil, že som jednoducho pastier, ale s radosťou prijímam túto výzvu a toto povolanie byť hlasom pastiera’.
Dnes sa nachádzame uprostred veľmi veľkej krízy v našej Pánovej’Cirkvi. Nepochybne ste už počuli príslovie: “Ako sa darí Cirkvi, tak sa darí svetu.” Toto príslovie je veľmi pravdivé, keď hovoríme o Katolíckej cirkvi, pretože vieme, že ona je skutočne Cirkvou, ktorú ustanovil Kristus, a preto všetko, čo sa deje v súvislosti s Cirkvou, má veľký večný význam. Lepšie to pochopíme, ak si uvedomíme, že sviatosti, ktoré sa nachádzajú v Cirkvi, ustanovil Kristus a zveril ich Cirkvi ako účinné znamenia milosti a že sú skutočne potrebné pre spásu, pretože sú prostriedkom, ktorým sa veriacim rozdáva Boží život (Katechizmus Katolíckej cirkvi 1131). Preto kríza, do ktorej sme ponorení v Cirkvi, nie je len krízou Cirkvi a nie je len krízou nášho národa, ale je skutočne krízou celého sveta.
Keď som sa modlil nad týmto seriálom, ktorý som mal začať, podnietilo ma to prečítať si prepis prvého Rooseveltovho rozhovoru pri ohni, ktorý sa týkal bankovej krízy, ktorá v súčasnosti prebieha v krajine. Ku koncu tohto prvého rozhovoru povedal: “Mali sme zlú bankovú situáciu. Niektorí naši bankári sa ukázali buď ako nekompetentní, alebo ako nečestní pri nakladaní s finančnými prostriedkami ľudí” ” A hovoril o tom, že tieto činy na istý čas šokovali ľudí a vyvolali v nich pocit neistoty. Povedal: “Vy ľudia musíte mať vieru” a zakončil týmito slovami: “Nie je to váš problém o nič menší ako môj. Spoločne nemôžeme zlyhať.”
Prišiel som dnes k vám, moji milovaní bratia a sestry, aby som vám povedal, že v Cirkvi nášho Pána’máme zlú situáciu a že niektorí z pastierov sa ukázali buď neschopní, alebo nečestní, čo mnohých z vás šokovalo a vyvolalo pocit neistoty. Môžem však zopakovať slová prezidenta Roosevelta, keď poviem, že to skutočne nie je o nič menší váš problém ako môj. Roosevelt sľúbil ľuďom, že “nemôžeme zlyhať, ” ale nemal nič, čím by toto tvrdenie podložil, pretože vlády môžu zlyhať a zlyhávajú. Dnes vám však môžem jednoznačne povedať, bratia a sestry, že Cirkev nášho Pána”naozaj nemôže zlyhať a nezlyhá, a máme na to aj slová nášho Pána”ktoré to potvrdzujú. On povedal: “Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu” (Mt 16, 18).
Všetci veľmi dobre poznáme tento verš zo Svätého písma. Aj svätý Peter hovorí, keď sa ho Pán pýta, či odíde tak, ako odchádzajú mnohí iní pri vyzývavých slovách Božieho Syna, Ježiša Krista – “Pane, ku komu pôjdeme?“ ”Zdôrazňujem to, z vlastného pastierskeho”srdca, pretože si musíme pamätať slová svätého Petra”. Musíme byť silní – v tom, aby sme zostali blízko Krista a jeho Cirkvi bez ohľadu na to, aké búrky nás môžu ohroziť, pretože niet iného miesta, kam by sme mohli ísť – toto je Cirkev, ktorú založil Kristus – so všetkými jej chybami a ľudskými zlyhaniami – je to Cirkev, ktorú Kristus ustanovil na všetky časy, a my sa jej držíme, ako sa držíme Krista.
Tento týždenný seriál Hlas pastiera’začínam preto z dvoch dôvodov. Prvým dôvodom je uistiť vás, bratia a sestry, že napriek všetkému, čo sa v súčasnosti v Cirkvi deje, ona nesklame. Musíme pamätať na to, že máme najvyššieho Dobrého pastiera, nášho Pána Ježiša Krista, ktorý ako naša Hlava položil svoj život za ovce.
A druhým dôvodom je priniesť slová biskupa (pastiera) vám, veriacim. Pápež Ján Pavol II. vo svojej apoštolskej exhortácii Pastores Gregis (“Pastieri stáda”) vyzdvihol povinnosť biskupa’napodobňovať Krista Dobrého pastiera. Uviedol, že biskupi sú “povolaní byť živými obrazmi Ježiša Krista, Dobrého pastiera.” Mám pred sebou dlhú cestu, aby som splnil túto normu, ale každý deň sa snažím viac vžiť do Najsvätejšieho Srdca Kristovho, aby som skutočne mohol slúžiť ako pastier, ktorým som povolaný byť.
Je to len pastier, ale pretože som bol vysvätený za biskupa v Cirkvi, ktorú ustanovil Kristus, za nástupcu apoštolov, beriem na seba túto obrovskú zodpovednosť v celej svojej krehkosti, slabosti a hriešnosti, pretože musím byť hlasom pastiera podľa svojich najlepších schopností. A tak to robím s veľkým uznaním, že to musím robiť pokorne, ako jeden z najpokornejších hlasov pastierov, ale poznám Krista a poznám jeho Cirkev a viem, že on je vtelená Pravda.
Svätý Ján Zlatoústy často písal o zodpovednosti biskupov ako pastierov. V jednej zo svojich homílií povedal: “Starostlivosť pastiera je veľká a nepretržitá. Musí múdro dohliadať, varovať a viesť svoje stádo, lebo ak jedna ovca zablúdi, je ohrozené celé stádo.”Preto je toto môj pokus, na popud nebies’plniť túto úlohu.
Počas týchto rozhovorov, bratia a sestry, chcem s vami diskutovať o podstate tejto krízy, chcem vás vyzvať, aby ste stáli pevne, a pomôcť vám prejsť ňou bez toho, aby ste sa spálili ohňom. V rámci svojich možností chcem byť pastierom, za ktorého ma Kristus povolal.
Každý pondelok budem mať “rozhovor” s vami o veciach, ktoré sú mimoriadne dôležité, a budeme tým prechádzať spoločne. Na začiatok použijem rámec Desatora, pretože si neviem predstaviť lepší rámec na diskusiu o tom, čo sa teraz deje v našom Pánovi”Cirkvi a vo svete.
Chcem zdôrazniť, aké dôležité je vrátiť sa k základom, k základom našej viery. Keď sa veci otriasajú, vráťme sa k základom. Samozrejme, Ježiš Kristus je základom, základným kameňom našej katolíckej viery. Ale Desatoro, Dekalóg, pochádzajúci zo starozákonných Písiem, opísaný tak, ako ho dostal Mojžiš, je základom života v Kristovi. On jasne hovorí, že neprišiel odstrániť prikázania, ale naplniť ich a pomôcť nám hlbšie pochopiť, aké sú dôležité. Dúfajme teda, že zameranie sa na Desatoro nám všetkým pomôže vrátiť sa k týmto základom, k týmto základom, ktoré sú nevyhnutné pre orientáciu v zmätenej dobe v našom svete a v našej Cirkvi.
Začnime teda’prvým prikázaním:
“Ja som Pán, tvoj Boh. Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a len jemu budeš slúžiť.”
Dovoľte mi zopakovať tieto známe slová: “Ja som Pán, váš Boh. Budeš sa klaňať Pánovi, svojmu Bohu, a iba jemu budeš slúžiť.”
Pri pohľade na toto prvé prikázanie si možno niektorí položia otázku: “Nie je Trojica viera v troch bohov?“” Nie, katolícka viera je monoteistická, potvrdzuje, že existuje iba jeden Boh. Božia’prirodzenosť je nedeliteľná a večná. Musíme pochopiť tri kľúčové pravdy: (1) Otec, Syn a Duch Svätý sú odlišné osoby, (2) každá osoba je plne Bohom a (3) Boh je len jeden. Lepšie to pochopíme, ak pochopíme, že každá z týchto troch osôb nie je časťou Boha – každá z nich je plne a rovnako Bohom. V skutočnosti sú rozvinutím podstaty Boha, ktorý je nerozdelený.
Mám rád túto frázu – “rozvinutie Božej podstaty.” Dúfam, že nám pripomína, že nikdy úplne nepochopíme zázrak Boha – majestát a tajomstvo, ktorým je náš Boh – a že dúfam, že nás to oživuje a naše srdcia horia radosťou a nádejou v tohto obdivuhodného Boha, ktorého podstata sa nám neustále odhaľuje v našom slabom ľudstve – že sa nám nakoniec zjavil vo svojom Synovi, ktorý je zjavením Boha – zjavením vtelenej Pravdy.
Katechizmus Katolíckej cirkvi uvádza: “Trojica je jedna. Nevyznávame troch bohov, ale jedného Boha v troch osobách, ‘konsubstanciálnu Trojicu’” (253). Trojica je v mnohých ohľadoch tajomstvom – ale prijímame ju prostredníctvom viery, pričom sa riadime Božím’zjavením prostredníctvom Písma, posvätnej Tradície a učiteľského úradu Cirkvi (Magistéria).
Indiferentizmus, presvedčenie, že všetky náboženstvá sú rovnako platnými cestami k Bohu, je porušením tohto prikázania, pretože tvrdí, že každé náboženstvo, aj keď je popretím toho, čo poznáme ako pravdu, je stále cestou k jedinému pravému Bohu. Kedysi by žiadnemu katolíkovi ani nenapadla myšlienka, že iné náboženstvá okrem katolicizmu sú rovnako platnými cestami k Bohu, pretože sme boli poučení o pravde prostredníctvom Písma, posvätnej tradície a cirkevného magistéria. V poslednom čase sa však táto pravda akosi odsunula nabok a teraz nám dokonca aj ľudia z cirkevnej hierarchie, vlastne aj samotný Svätý Otec, hovoria, že skutočne všetky náboženstvá sú rovnako platnými cestami. To však neznamená, že je to pravda – pretože Pravda sa nemení.
Viem, že táto doba je veľmi mätúca, pretože mnohí z nás boli vychovaní v myšlienke, že Svätý Otec, a vlastne všetci tí, ktorí sú v cirkevnej hierarchii, nás nikdy nezvedú z cesty. Je však dôležité, aby sme si v prvom rade uvedomili, že to nie je žiadny smrteľník, kto nám zabezpečuje Kristovu autoritu na zemi. Je to naopak Kristus, ktorý je neustále prítomný v Cirkvi, čo zabezpečuje jeho autoritu na zemi.
Je však pravda, že vďaka stálej prítomnosti Krista veríme, že Cirkev nemôže zavádzať ľudí svojím “oficiálnym” učením (ktoré si netreba zamieňať s individuálnymi názormi jej laikov, kňazov alebo dokonca pápežov). Kristus ustanovil apoštolov a apoštoli ustanovili nástupcov, aby sa Pravda verne odovzdávala. Tradícia je plná, živá viera apoštolov, ktorú dostali od Krista. Ako som však uviedol, jednotlivé názory, dokonca aj Svätého Otca, môžu obsahovať a niekedy aj obsahujú omyly.
Vráťme sa teda k tomuto prvému prikázaniu:
“Ja som Pán, tvoj Boh. Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a len jemu budeš slúžiť.”
Toto prikázanie nám nehovorí, že každá cesta je v poriadku! Je len jedna cesta a jeden Boh – a to je cesta, po ktorej musíme kráčať!
V posledných rokoch sa v Cirkvi stalo veľa vecí, ktoré túto cestu mnohým zamotali, a ja z toho mám veľký smútok, pretože pastierov dal Kristus svojmu ľudu, aby mal vodcov, ktorí ho nasmerujú k Pravde. Namiesto toho došlo k veľkej paródii, pretože mnohí z pastierov, vlastne väčšina, sa namiesto toho ukázali ako zbabelí nájomníci, alebo ešte horšie, ako vlci, ktorí aktívne ohrozujú ovce a vedú ich na scestie. A tieto zlé veci, ktoré sa stali z rúk týchto takzvaných pastierov, alebo ich veľké mlčanie tvárou v tvár zlým veciam, ktoré sa stali, zasiali na tejto ceste namiesto svetla zmätok a zúfalstvo.
Svätý Augustín z Hippo v jednej kázni povedal: “Biskupi sú pastieri, ale nech sú pastiermi, nie vlkmi. Nech sú pastiermi, nie lupičmi.“”
Počas amazonskej synody v roku 2019 boli napríklad vo Vatikáne vystavené sochy, ktoré boli identifikované ako Pachamama (modla domorodého pohanského boha), a to počas slávnostného ceremoniálu vo vatikánskych záhradách a v Santa Maria in Transpontina, krásnom katolíckom kostole zo 16teho storočia neďaleko Vatikánu. Pachamama je pohanská postava spájaná s plodnosťou a prírodou v domorodých tradíciách v oblasti Ánd. Umiestnenie tejto postavy v Kristovom’kostole a spev a modlitby účastníkov okolo tejto modly, ktorá sedela v kanoe s účastníkmi’ chrbtom k oltáru v tomto kostole; a prítomnosť tejto postavy na obrade vo Vatikánskych záhradách by sa mohli považovať za vzdávanie úcty pohanskému bohu. Zodpovedné osoby uviedli, že sochy predstavujú úctu k domorodým kultúram a ich spojeniu so stvorením. Slúžilo to však na rozmazanie hranice medzi katolicizmom a pohanstvom a tým, akého boha máme prikázané uctievať. Dovoľte mi teda, aby som sa vyjadril veľmi jasne, keď pastierskym hlasom’– poviem, že toto je porušenie prvého prikázania a ohavnosť v očiach jediného pravého Boha!
Toto je kriticky dôležité, aby sme všetci ako veriaci ľudia, ako učeníci Ježiša Krista v 21. storočí veľmi jasne vedeli, že vystavovanie tejto pohanskej modly je porušením prvého prikázania a ohavnosťou v očiach Jediného Pravého Boha!
Takisto tu bol dokument z Abú Zabí z roku 2019 o ľudskom bratstve. V tomto dokumente sa uvádzalo, že “rozmanitosť náboženstiev” je “chcená Bohom”, čo by zrejme bolo v rozpore s katolíckym učením, že Kristus je jedinou cestou k spáse. Spomeňte si však na to, čo som povedal o pravde – Pravda sa nemení – a dovoľte mi povedať hlasom pastiera”– Kristus je jediná cesta k spáse!“
Dovoľte mi to zdôrazniť: jedine Ježiš Kristus! On je jediný Boží Syn. On je druhou osobou Trojice! Podivuhodné požehnanie, že sa vtelil medzi nás a zostáva s nami, ako sľúbil, vo svojej Cirkvi, najmä vo svojej eucharistickej tvári, ale naozaj vo všetkých sviatostiach, v Slove a v živote Cirkvi – Kristus je prítomný! On je jediný Pán a existuje jedna viera, jeden krst, ktorý musíme nasledovať. Veľmi jasne si povedzme, že týmto nejasnostiam alebo zmätkom, ktoré nás odvádzajú od pravdy, sa treba brániť a odsúvať ich ako falošné. Kristus je jedinou a jedinečnou cestou k spáse – ako nám to sám jasne povedal.
Svätý Otec sa tiež mnohokrát nejednoznačne vyjadril o tom, či nekresťania musia konvertovať, aby dosiahli spásu, a zdôrazňoval “sprevádzanie” ľudí iného vierovyznania namiesto toho, aby kládol dôraz na evanjelizáciu, ktorá má korene v prvom prikázaní”požiadavke vernosti Bohu.
V roku 2016 pápež František prijal sochu Martina Luthera počas spomienky na reformáciu. Vzhľadom na Lutherovu’úlohu pri odtrhnutí sa od Katolíckej cirkvi, ktorá spôsobila, že sa od nej odtrhlo mnoho ďalších ľudí, by sa to mohlo považovať aj za ohrozenie vernosti Cirkvi’Bohu.
Takisto sa pri mnohých udalostiach z Vatikánu príliš zdôrazňovala úcta k “Matke Zemi”, ktorá akoby hraničila s panteizmom, keď sa Zem považuje za božskú. Vo svojej encyklike Laudato Si, Svätý Otec akoby zdôrazňoval stvorenie nad Stvoriteľa, čím redukoval Boha na druhoradú úlohu.
Všetky tieto veci slúžili na oslabenie jasnosti učenia Cirkvi’o prvom prikázaní.
Svätý Ambróz Milánsky opísal biskupov ako pastierov, ktorí musia chrániť svoje stádo pred vlkmi (herézami alebo hriechom). Vo svojom spise O povinnostiach kléru povedal: “Úlohou biskupa’je stáť ako strážca, bdieť nad stádom a dbať, aby sa žiadne nestratilo pre blud alebo neresť.”
Teda dnes vám chcem povedať, bratia a sestry, hlasom pastiera’
Prvé prikázanie sa nezmenilo!
Ako napísal svätý Pavol: “Ale keby sme vám my alebo anjel z neba hlásali iné evanjelium okrem toho, ktoré sme vám hlásali, nech je anathemou. Ako sme už povedali, tak teraz hovorím znova: Ak by vám niekto hlásal iné evanjelium okrem toho, ktoré ste prijali, nech je anathemovaný. Lebo či teraz presviedčam ľudí, alebo Boha? Alebo sa chcem páčiť ľuďom? Keby som sa ešte páčil ľuďom, nebol by som Kristovým služobníkom. Dávam vám totiž na vedomie, bratia, že evanjelium, ktoré som hlásal, nie je podľa človeka. Lebo ani ja som ho neprijal od človeka, ani som sa mu nenaučil, ale zo zjavenia Ježiša Krista” (Gal 1,8-12).
Bratia a sestry, vykročme dnes ako služobníci Ježiša Krista, nášho Pána a Spasiteľa! On je skutočne vtelená Pravda. A bez ohľadu na to, kto to je – neverme žiadnemu človeku, ktorý nám hlása evanjelium, ktoré je v rozpore s evanjeliom Ježiša Krista!“
Nechajte ma, aby som sa na záver vrátil k tým krásnym a vyzývavým slovám sv. Ambróza Milánskeho: “Úlohou biskupa’je stáť ako strážca, bdieť nad stádom a dbať o to, aby sa žiadne nestratilo pre omyl alebo neresť.”
Túto úlohu beriem ako obrovskú zodpovednosť, ktorú som si vložil na plecia, keď som sa stal biskupom. Som len jeden z mnohých, a preto sa mi páči názov, ktorý používam pre tieto rozhovory – Hlas pastiera’. Nakoniec je to Kristov hlas – Dobrý pastier –, ktorý musíme počúvať – ktorý musím počúvať ja – ku ktorému sa môžeme všetci obrátiť. Ako sme práve počuli v týchto krásnych slovách svätého Pavla: “Lebo ani som to neprijal od človeka, ani som sa to nenaučil, ale zjavením Ježiša Krista.”
Musíme sa neustále, každý deň, všetci snažiť hlbšie spoznávať Krista. Modlite sa za mňa a za všetkých biskupov, aby sme toto urobili hlavnou snahou a úlohou nášho života – spoznať Ježiša Krista – hlbšie prebývať v jeho Najsvätejšom Srdci – jasnejšie a odvážnejšie ohlasovať jeho pravdu – pretože on zomrel a vstal z mŕtvych za nás všetkých! Ježiš Kristus – jediný Pán – jediný Boží Syn – musíme ho nasledovať! Prišiel, aby zachránil celé ľudstvo naveky.
Dekujem vám, že ste sa ku mne dnes pripojili, keď začíname tento webový seriál Hlas pastiera’. Dúfam, že sa ku mne pripojíte budúci pondelok pri ďalšom rozhovore.
Váš pastier,
Biskup Joseph E. Strickland
Emeritný biskup
