Blahoslavený Giovanni della Verna, františkánsky verný nasledovník Krista –

Branislav Krasnovský

9. augusta 2024  

Cirkev História

Blahoslavený Giovanni della Verna (známy aj ako Giovanni de Fermo), kňaz z rádu bratov františkánov bol jedným z tých Božích vyvolencov, ktorí už v ranom detstve nastúpili cestu spásy a nikdy viac z nej už nezišli.

Narodil sa v roku 1259 vo Ferme a už ako malý chlapec cítil takú veľkú úctu k ukrižovanému Spasiteľovi, že sa rozplakal vždy, keď uvidel Kristov kríž. Nehrával sa ako malé deti, rád veľa pracoval a trávil čas v modlitbe. Pochádzal zo šľachtickej rodiny Eliseiovcov, z tohto rodu pochádzal aj Dante Alighieri. Z regiónu pochádzalo množstvo ďalších zanietených františkánov, napríklad Giacomo della Marca či Camilla da Varano.

Podľa informácií jeho prvých životopiscov sa veľmi rád modlieval pod holým nebom a bičoval sa pŕhľavou, aby sa zbavil všetkých náruživostí a vytrvalo kráčal po ceste pokánia. Už v detskom veku odumrel svetu a tak ho v relatívne mladom veku rodičia dali do kláštora.

V kláštore svojou nábožnosťou, pokorou a umŕtvovaním získal obdiv aj starých a zbožných rehoľníkov, ktorí vycítili z neho vyžarujúcu Božiu silu. Vo veku 13 rokov už pôsobil v kláštore Menších bratov sv. Františka a noviciát strávil v odľahlom kláštore, kde sa cvičil v pokore a mlčanlivosti. Bol šťastný, že môže žiť v dokonalej chudobe, pracoval v kuchyni, v záhrade, pri čistení ciel i chrámu. Doslovne si vzal k srdcu slová Svätého písma z Prvého listu Korinťanom: „Či teda jete, alebo pijete, alebo čokoľvek robíte, všetko robte na Božiu slávu.“ (1Kor 10,31)

Keďže už ako dieťa si zvykol na sebazapieranie, v kláštore len tento jemu už blízky spôsob života dotiahol do dokonalosti. Odopieral si spánok, dlhé hodiny sa modlil, umŕtvoval svoje telo prísnymi pôstami. Počas jedného roku (ako zachytili prví autori jeho životopisov) sa živil len bôbmi, zeleninou alebo kúskom suchého chleba.

Ku každému z bratov bol nesmierne láskavý a nikdy nekomentoval ich činy alebo slová. Raz svojim spolubratom povedal: „Bratia, nezabúdajte, že sme prišli do kláštora nie preto, aby sme iných súdili, ale aby sme svoje duše povznášali k Bohu a Boha velebili.“

Deň, keď sa stal katolíckym kňazom, patril k najšťastnejším dňom jeho života. Ako kňaz bol vynikajúcim kazateľom, jeho kázne s obľubou počúval nielen prostý ľud, ale aj učení muži a teológovia. Napriek tomu, že nemal väčšie teologické vzdelanie, udivoval mnohých vážených teológov svojou logikou a argumentami. O náboženských pravdách hovoril vždy nesmierne jasne, poslucháčov uchvacoval svojimi logickými závermi.

Láska k Bohu, hlásanie Božieho slova, slávenie svätej omše, dlhé hodiny v spovednici, chudoba, pôsty, umŕtvovanie a pomoc blížnym – to boli charakteristické vlastnosti jeho viery. Prísny režim svojho života dodržiaval až do jeho konca.

V dospelom veku mal víziu stretnutia s Kristom, počas ktorého sa s Naším Pánom zhováral pod dubom na vrchu Penna. Po páde dubu františkáni na tomto mieste postavili kaplnku.

Začiatkom augusta 1322 vážne ochorel a spolubratom oznámil, že táto jeho choroba je smrteľná a že čoskoro zomrie. Bratia ho napomenuli a poradili mu, aby sa zveril do rúk lekára. On sa s nimi nehádal a len povedal:

„Svoju dušu som už poručil Nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi, svoje telo dávam k dispozícii vám, drahí bratia, ak dokážete moje telo uzdraviť, prosím uzdravte ho.“

Ukázalo sa, že sa ohľadom svojho zdravotného stavu nemýlil. Vyspovedal sa, prijal posledné pomazanie a viatikum, načo upadol do mystického vytrženia, v ktorom radostne plakal. Keď sa vytrženie skončilo, bratia sa ho spýtali, čo videl a on im odpovedal slovami: „Čo inšie si môže človek želať vidieť ako Krista. Kristus je cesta, pravda a život. Kristus je znamenie Božej múdrosti, Boží syn, ktorého treba nasledovať.“

Dňa 9. augusta 1322 vydýchol naposledy a odovzdal svoju dušu Pánovi.

Počas svojho života nikdy žiadneho človeka neláskavo neposudzoval a takisto nestrpel, aby sa v jeho prítomnosti niekto iný súdil a odsudzoval. Všetkým poukazoval na Evanjelium podľa Matúša: „Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás, a akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“ (Mt 7,1–6)

Podľa jeho slov žiaden človek nemohol byť tak zlý, aby nemal aspoň nejaké dobré vlastnosti a spravodlivý katolík si má všímať skôr cnosti svojho blížneho a nie jeho nedostatky. Kto je dobrý, rovnako dobre zmýšľa o druhých, kto sa teší z morálneho úpadku blížnych, sám máva na svedomí množstvo pokleskov.

Jeho obľúbeným citátom zo Svätého písma bol úryvok z Evanjelia podľa Matúša: „Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš? Alebo ako môžeš povedať svojmu bratovi: „Dovoľ, vyberiem ti smietku z oka“ – a ty máš v oku brvno?! Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku z oka svojho brata.“ (Mt 7,3–5)

Podľa jeho slov len Boh môže spravodlivo súdiť človeka, pretože vie všetko, my nevidíme do ľudského vnútra. Preto sa máme modliť a súd človeka máme ponechávať zásadne na Boha.

Po smrti bol blahoslavený a je pochovaný v miestnej kaplnke San Michaele.

PDF (formát pre tlač)