kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-9684
V januári 1943 dostal 101. peší pluk kvôli bezpečnosti šesť tankov. Keď 15. mája 1943 prebehol k partizánom pobočník veliteľa ZD stot. Ján Nálepka, medzi slovenskými vojakmi začali kolovať zvesti, že nacisti chcú divíziu odzbrojiť. Všade bola pohotovosť, ako posila bol do Jeľska premiestnený prápor nacistickej pechoty, aby prekazil akékoľvek protifašistické akcie slovenských jednotiek. Veliteľstvo ZD sa snažilo prechod vyššej šarže v osobe Jána Nálepku poprieť tým, že oznámilo, že pri obchôdzke stráží zablúdil v lese a bol spolu so svojimi spoločníkmi náhle prepadnutý a zajatý partizánmi. Toto vysvetlenie samozrejme platilo len dovtedy, pokiaľ sa samotný Ján Nálepka neozval a to prostredníctvom letákov a výziev, tajne dopravených do Jeľska. V tejto situácii vycítil, že prišiel jeho čas, aj vojak Martin Korbeľa.
Bolo ráno 8. júna 1943. Tanková čata mala za úlohu preskúšať rádiostanice. Cvičenie skončilo popoludní jazdou po mestečku. Po ňom Martin Korbeľa preskúšal motor, požičal si a vymenil nové sviečky od iného tankistu, ktorý mu zo žartu ešte povedal: ,,Nie, aby si mi s ním utiekol, sú to moje posledné sviečky.“ Po obede bol prečítaný rozkaz, v ktorom boli mimo iného prečítané rozsudky smrti za zbehnutie. Po prečítaní rozsudkov smrti povrazom pre zbehnutých dôstojníkov ZD sa tankisti vrátili do svojich kasární a ubytovní. Martin Korbeľa bol rozhodnutý – teraz alebo nikdy! Prišiel k tanku, ale nebol tam sám – radista, slovenský Nemec, niečo opravoval. So zdĺhavou opravou Korbeľova nervozita rástla. Asi po 45 minútach si radista odskočil do ubytovne pre chlieb. To bola chvíľa, na ktorú mladý vojak čakal… Rýchlo naštartoval motor a vyrútil sa z garáže. Služba u brány nebola nejak zvlášť prekvapená, pretože tanky často vychádzali bez kontroly. Na ceste pred garážou a štábom sa Korbeľa rozhodol ísť smerom k nacistickým ubikáciám, prepliesť sa medzi autá a potom v plnej rýchlosti prejsť priamo cez trať. Pokiaľ sa pohyboval v priestore kasární a medzi autami po ceste, nebola prítomnosť tanku zvlášť nápadná. Sto metrov pred závorami, ktoré boli zhodou okolností otvorené, dal motoru plné obrátky. Spočiatku si ani neuvedomil streľbu strážneho, ktorá vyvolala poplach v Jeľsku. No akonáhle sa dostal na cestu za traťou, začalo byť všetkým jasné, že ide o zbeha. Jeho nervy pracovali na maximálnom vypätí, lebo veľké množstvo cestného prachu a piesku mohlo veľmi ľahko spôsobiť poruchu vozidla. Nestalo sa tak. Prešiel prvú a druhú dedinu, mal za sebou sedem km rýchlej jazdy. Zastavil a obzrel sa k Jeľsku. Tam sa zdvihli veľké oblaky prachu, ktoré sa neustále približovali. Musel nevyhnutne pokračovať v ceste, ktorá bola závodom o život. Nánosy piesku a prachu boli neustále častejšie. Bolo nutné pripraviť sa na boj. Korbeľa otočil vežu tanku o 180 stupňov, doplnil pásy guľometov, nabil delo protitankovým strelivom a pokračoval v jazde až k dedinke Remezy, ktorá ležala za malou riekou. Most bol vyhodený do povetria a rozbahnená močaristá riečka sa stala nepredvídateľnou prekážkou. Tank vošiel pomaly do rieky a blížil sa k druhému brehu, keď pásy vypovedali poslušnosť. Ako tak sa dostal k močaristému brehu, no viac sa nemohol hnúť z miesta. Korbeľa vyskočil z tanku a rozbehol sa do dediny… Ale tam, akoby sa každá živá duša pod zem prepadla. Obyvatelia, vidiac prichádzajúci tank, rozutekali sa do lesa, alebo sa poschovávali v pivniciach. Tak sa rozbehol do lesa aj Korbeľa a snažil sa niekoho privolať, no stretol iba dve ženy, ktoré sa pred prichádzajúcim tankom ešte nestihli schovať. Nastalo vysvetľovanie, prehováranie, dohováranie. Po dlhšej chvíli mu konečne uverili a vrátili sa s ním do dediny, odkiaľ ho poslali k najbližšej partizánskej hliadke…[1]
Partizanskaja pravda v čísle z dňa 20. júna 1943 píše: ,,Dňa 8. júna 1943 prišiel k nám partizánom slovenský vojak Martin Korbeľa. Slovenský vlastenec priviedol tank, ozbrojený dvoma guľometmi, delom a s plnou zásobou streliva. Nepriateľské lietadlo sa pokúšalo zničiť tank, ktorý sa uberal k partizánom. Martin Korbeľa začal páliť na nepriateľské lietadlo a poškodil ho. Za prejavenú chrabrosť a odvahu československý vlastenec Martin Korbeľa bol navrhnutý na vysoké vládne vyznamenanie.“[2]
Martin Korbeľa, narodený 25, júna 1921 v Pukanci (okres Levice) bol povolaný do armády v septembri 1941, najprv do Nitry, potom do Martina ako tankista. Podľa vlastných slov, od prvého dňa v armáde sa pripravoval na to, že akonáhle to bude možné, prebehne na sovietsku stranu. Ako spomína: ,,3. januára 1943 sme odcestovali na front vlakom. Šli sme päť dní, veľmi pomaly, cez okupované Poľsko. Prišli sme do Ovruče, bolo to asi 8. januára roku 1943, tam nás ubytovali v škole, z ktorej bola teraz kasáreň a tam som sa tiež stretol s Nálepkom. Tam som sa tiež skoro dozvedel, že mnohí prebehujú k partizánom. Nálepka hneď pri prvom stretnutí na mňa urobil dojem veľmi smelého, nebojácneho, energického človeka. Asi po troch mesiacoch sme začali jazdiť ako sprievod kolóny a pod. Raz sme dostali správu, že partizáni prepadli vojenskú kolónu. Nálepka vzal tri tanky a šli sme. Jeden tank šiel vždy prvý, to bolo najnebezpečnejšie. Ja som práve vtedy šiel prvý. Nálepka si sadol na môj tank a hovoril mi, kadiaľ mám ísť. Vôbec sa nebál. Prišli sme na miesto prepadu, boli tam rozbité autá, ale pokoj. Až o chvíľu po koľajniciach úzkokoľajky vyšiel z lesa voz a na ňom ranený slovenský vojak. Partizáni ho už ošetrili a poslali nám ho späť. Veľmi sme sa čudovali, ako je to možné. A on hovorí: ‒ Veľmi pekne so mnou zaobchádzali, a to som bol ranený vlastnou vinou, zbytočne. —
Neskôr mi Nálepka vysvetlil, že o tomto prepade vedel. Akcia bola dohovorená a k streľbe nemalo dôjsť. Vracali sme sa teda späť. Nálepka bol nepokojný a trápilo ho, že sa akcia nepodarila. Vrátili sme sa do Jeľska. V Jeľsku sme sa potom dohovorili. Bolo nás päť: Patúš, pisár pluku, Krajčovič, mechanik-opravár, ja a šofér nákladného voza – že utečieme k partizánom. To som bol už rozhodnutý odísť s tankom. Tak sme sa pripravovali na prechod. Potom odrazu počujeme, že Nálepku partizáni zajali. Neskôr hovorili, že prebehol a začali sa proti nám tvrdé opatrenia. Prišli Nemci a chceli nás odzbrojiť. Ale všetci vojaci – jeden ako druhý – povedali nie! A vlastne bez rozkazu dôstojníkov sme držali stráže, aby sme neboli prekvapení Nemcami. Videli, že atmosféra bola veľmi napätá a že bez krvi by sa to nezaobišlo. Ale minister Čatloš vydal rozkaz, že ten, kto prebehne, bude odsúdený na trest smrti a že jeho rodina bude rovnako stíhaná! Niekoľko rozsudkov bolo aj vynesených, z toho sme boli všetci nešťastní. Ale ja som bol rozhodnutý. Už keď nám 8. júna ten rozkaz čítali, bol som pripravený. Vzal som všetko, čo som mohol do tanku – kožený oblek, pištoľ, mal som i sovietsku pušku.
Deň 8. jún 1943 je pre mňa historický. Vtedy prehliadali a skúšali tanky. Aj ja som ho preskúšal, vymenil som sviečky, atď., aby bolo všetko v poriadku. A po obede, pri ktorom čítali ten rozkaz, nasadol som do tanku a chcel som odísť. Ešte som si z veže pozrel cestu – či nie sú závory, pretože cez trať sa na noc dávali protitankové zátarasy. Strážnik síce po trati chodil, pretože hneď za ňou bolo už vlastne nepriateľské pásmo, zátarasy na trati neboli, ale strážnik stál pred garážou a bez povolenia nikto nemohol vyjsť. Vyšiel som pred garáž a hovorím: ‒ Mám rozkaz udržovať spojenie medzi tankami, — potom som naštartoval a zmizol. Bolo asi pol druhej – dve hodiny popoludní. Strážnik mávol rukou, ale ja som prešiel okolo neho, a šiel som priamo tam, kde boli Nemci, rovno na trať. Bol som v tanku úplne sám. Už to muselo byť podozrivé, pretože vo veži musí byť veliteľ! Nemci sa na mňa pozerali, ale nestrieľali. Prešiel som okolo nich a idem priamo k trati. Tam na mňa mával strážnik a kričí: ‒ Stoj! — Ale ja som išiel ďalej – to som mal už iste šesťdesiat-kilometrovú rýchlosť. Strážnik po mne strieľal – ale čo môže urobiť puška tanku? Hneď bol vyhlásený poplach, takže som mal asi iba desaťminútový náskok. Šiel som najvyššou rýchlosťou cez Dvižki a za nimi som zastavil, pretože cesta už ďalej neviedla, ďalej už bol iba tzv. šľach, to je piesčitá cesta. Vyliezol som do veže tanku a vidím – od Jeľska sa práši. To prenasledovali mňa. Nabil som delo protitankovým granátom, otočil vežu dozadu, ešte som vzal košeľu a zavesil som ju na anténu, aby zasa vedeli partizáni, že na nich strieľať nebudem a premýšľam: tak buď zahyniem na partizánskej míne, alebo ma dohonia Nemci. Čo robiť? Vpred. Opäť som nasadol a idem piesčitou cestou, samozrejme, už nie 60 km za hodinu, ale predsa len idem, až do obce Remezy. To je dedinka a pred ňou je malá riečka. Ale most je zničený. Čo teraz? Cez riečku vedie brod, pokúsim sa prejsť. Ale uviazol som s tankom v bahne. Skúšam dopredu, dozadu – nič. Čo som mohol robiť? Tak som zobral pušku, granáty, pištoľ a kožený oblek a bežím do dediny. Ale tá je úplne prázdna. Všetci predo mnou ušli. Počuli hluk, a pretože boli stále pripravení, keď počuli tank, rýchle utekali do lesa, zachrániť si holý život. Bežím preto do lesa aj ja. V tom poplach. Lietadlo začalo krúžiť a zostupovať. Zobral som teda guľomet, každý tretí náboj bol svetelný, tak som ho podľa tohto svetelného náboja zamieril a trafil. Lietadlo vzplanulo a zmizlo. Pilot núdzovo pristál, chytili ho.
Odrazu počujem volanie: ‒ tankist, tankist, bomby! — A vidím – tri body, už tak 150, 200 metrov nado mnou. Pozerám sa, kam padá – napravo, naľavo, a vtom jedna dopadla na svah pri riečke. Ani jedna bomba ma netrafila. Ale bol som strašne ohlušený. Keď piloti videli, že sa bombám vyhýbam, začali nalietavať zo všetkých strán. Bolo to peklo. Prestrelili mi čapicu a kombinézu, ale mňa nezasiahli. Netrafili ani tank, ale dedinka zhorela. Boli zabití dvaja civilisti, poručíkovi Petrovi zabilo koňa. Rozhodol som sa zničiť tank a vyhodil som ho do vzduchu. Vysadol som na koňa a šiel do Alexandrovky.
So mnou k oddielu šiel potom náš partizán Michal Masaryk. O dva dni sme došli do Karteniči. Po ceste nás mnohokrát kontrolovali miestni partizáni, bola tam úžasná disciplína. V obci Karteniči bol stály tábor Saburova, neďaleko bolo letisko a tam každú noc pristávali lietadlá – nie jedno, desiatky lietadiel. Tam ma uvítali Saburov i Nálepka. A Saburov sa ma hneď pýta: ‒ Chceš ísť do Moskvy, alebo zostať v oddiele? —Odpovedám: ‒ Chcem zostať, je tu predsa Československý partizánsky oddiel. —
Nálepku som už poznal, a ten sa pýta na ostatných chlapcov. Vysvetlil som mu, že majú obavy o svoje rodiny. Pýta sa ma teda: ‒ Chceš im napísať? —
‒ Napíšem! — Napísal som to a oni: ‒ My to doručíme. Povedz, kam chodia za dievčatami? — V celej divízii bolo vyhlásené stanné právo a za krátku dobu premiestnili divíziu pod Minsk. Ale tam prechádzalo k partizánom našich ešte viac…“[3]
[1] S tankem k sovětským partyzánům. In Československý voják. [25. máj 1956, ročník V, č. 11, s. 22 –23].
[2] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 60 – 61.
[3] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 151 – 153.
