BOJ NIE JE UKONČENÝ 70 • Belobog

kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam

Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-9684

Prvý bojový rozkaz: Rozvinutie bojových akcií v tyle fašistických trestných expedícií v oblasti Borovoje – Daniloviči, jún/júl 1943

,,Domove dálný zapomněl jsem plakat pro obraz tvůj jejž rozmnějnila moře, však vrátím-li se nedám se víc zlákat, s tebou chci žít a nésti s tebou hoře. Možná že nepřijdu však nikdy neuvěřím v osudy psanců plné tragedie, věky jsou z let a léta z dnů a vteřin a s každou z nich má věčná naděj žije…“[1]

Čs. partizánsky oddiel prešiel svojim prvým bojovým krstom 27. júna 1943. V prvom boji, ktorý sa odohral v lese pri obci Daniloviči v južnom Bielorusku, nálepkovci donútili protivníka k ústupu, pričom mu spôsobili značnú stratu na živej sile. Počas útoku maďarských a nemeckých jednotiek (do polovice júna) sa oddiel nachádzal v blízkosti cesty Borovoje – Tonež.  Tu bolo rozhodnuté, že napriek obrovskej presile nepriateľa jednotky SPOŽO neustúpia, pričom Ján Nálepka zvolil taktiku prekvapivých útokov a stavania nástrah, útoky sa začínali vždy až po Nálepkovej salve. Podľa neskorších spomienok Š. Chovanca,  po boji sa oddiel zvykol zrýchlene presúvať do lesa, kde sa potom Ján Nálepka s každým svojim mužom rozprával osobne ako radca a priateľ.[2] Že išlo o správne rozhodnutie dokladujú výsledky dosiahnuté do 13. júla. Za dva mesiace svojej činnosti spôsobili nepriateľovi veľké straty na živej sile a materiáli, pričom tento úspech podčiarkuje aj skutočnosť, že pôsobili prakticky samostatne, vo veľkej vzdialenosti od štábu zväzku, v močaristom teréne trpeli akútnym nedostatkom potravín a pitnej vody, s obmedzeným prístupom zbraní a munície.

Masívne útoky na partizánske hnutia Ukrajiny a Bieloruska

Keď v lete 1943 vládne kruhy Anglicka a USA marili utvorenie druhého frontu, Nemecko využilo tento stav vo svoj prospech a podniklo novú ofenzívu proti Sovietskej armáde, tentoraz na malom úseku frontu v priestore Kurska. Aby sa fašistické velenie vyhlo akýmkoľvek nepredvídateľným diverziám, vopred organizovalo veľké operácie proti sovietskym partizánom, hlavne proti partizánom na Ukrajine, o čom svedčia nemecké fašistické noviny Brüsseler Zeitung, ktoré 19. augusta písali, že ,,v júni 1943 na niektorých úsekoch východného frontu bolo hlavné bremeno bojových akcií prenesené na boj proti partizánom v tylových oblastiach.“[3]

Začiatkom júna 1943 zosilneli nemecké vojenské jednotky v oblastiach miest Źitomír, Ovruč, Mozyr, Jeľsk, Petrikov, Olevsk a i. K 15. júnu vzrástol ich počet s miestnou políciou na 40 000 mužov.[4] Hitlerovci sa pokúsili masívnym útokom zničiť partizánske hnutie a rozvinuli trestné výpravy proti mnohým partizánskym priestorom, pričom si za obeť represálií brali najcitlivejšie miesto – civilné obyvateľstvo. Pri očiste partizánskeho priestoru boli Nemcom nápomocní ukrajinskí nacionalisti – buľbovci a banderovci. Jednou z oblastí, ktorá zvlášť vyvolávala nespokojnosť fašistických generálov, bola severná časť Pravobrežnej Ukrajiny, kde v lete 1943 pôsobilo mnoho veľkých partizánskych oddielov a vyšších partizánskych jednotiek. Lesy Žitomírskej, Kyjevskej, Rovenskej oblasti na Ukrajine a tiež Poleskej oblasti Bieloruska boli kontrolované partizánmi a boli skutočným Partizánskym krajom. V týchto oblastiach boli sústredené jednotky legendárnych partizánskych veliteľov – Kovpaka, Fjodorova, Saburova, Malikova, Naumova, Begmu… Partizánske oddiely ustavične udierali na najdôležitejšie strategické magistrály Pravobrežnej Ukrajiny, vedúce do priestoru budúcej hitlerovskej ofenzívy. Ťaženie proti partizánskym oddielom pôsobiacich v tejto oblasti sa stalo súčasťou príprav fašistického velenia v letnej ofenzíve na sovietskom fronte.[5] Medzi partizánskymi oddielmi, ktoré boli vážne ohrozené trestnými fašistickými výpravami, bola i Saburovova vyššie jednotka partizánskych oddielov, v rámci ktorej bojoval aj 1. čs. partizánsky oddiel kpt. Nálepku.

Aktívne bojové operácie saburovcov, ktorých oddiely len za dobu troch mesiacov vykoľajili okolo sto vojenských vlakov a zničili vyše šesťtisíc fašistických vojakov a dôstojníkov[6], museli upútať pozornosť nacistického velenia, a preto koncom mája a začiatkom júna 1943 hitlerovské veliteľstvo pristúpilo k sústredeniu vojsk v priestore saburovcov s úmyslom obkolesiť partizánske oddiely v lesoch a zničiť ich. Chystaná trestná výprava mala okrem vyššie uvedených cieľov zničiť aj partizánske letisko, a tým znemožniť spojenie s Moskvou; okrem toho mali nacistické vojská zobrať všetkých práceschopných mužov, vypáliť dediny, odviesť dobytok a úrodu.[7]

26. júna 1943 fašisti prešli do ofenzívy, pričom masívne použilo delostrelectvo a letectvo. Podľa výpovede Arťjuchova v tento deň dostal oddiel úlohu zostať v rajóne Šugali, Daniloviči a Rubež.[8] Do hlbín Partizánskeho kraja sa rýchle predierali trestné technické a motorizované oddiely, a v zrýchlenom tempe obsadzovali okolité dediny. Hitlerovcami bola zosilnená hliadková služba a prieskum, zdokonalené opevnenia v mestách, na cestách, a najmä na železničných tratiach. Po tomto začalo prečesávanie lesov a močiarov, nad lesmi krúžili nemecké lietadlá, ktoré zhadzovali bomby na cesty, lazy, dediny, zabíjali ženy a deti. Fašisti vypaľovali dediny a nechávali za sebou len horiace rozvaliny. Obyvatelia týchto dedín, chrániac sa pred represáliami, všetci do jedného utiekli do lesov na vopred určené miesta, ktoré mali v zálohe pred podobnými situáciami vždy, keď sa blížilo do obcí fašistické komando. Najbezpečnejším úkrytom pre domáce obyvateľstvo sa stali močiare a v nich ostrovčeky. Tu ukrytí v močiaroch, kde sa Nemci neodvážili ísť, nespočetne veľakrát prečkávali podobné represálie.[9] Velenie Žitomírskych partizánskych oddielov sa po bohatých bojových skúsenostiach v tyle nepriateľa rozhodlo nezačať obranné boje, ale nástrahami, zamínovaním komunikačných spojov a náhlymi prepadmi ničiť po skupinách nepriateľskú silu a jej technické vybavenie. Tento spôsob mal vytvárať pre nepriateľa zdanie neznesiteľných podmienok boja s partizánmi na teritórií močaristých a hustých lesoch, kde bojovalo počas Veľkej vlasteneckej vojny vyše 60 000 partizánov, vrátane tisícok žien.[10]

27. júna do dedín a chotárov Dubnicki, Borovoje, Karteniči, Daniloviči začali prichádzať Nemci a Maďari. Ako pokračuje Arťjuchov ,,my spolu s kapitánom Repkinom sme vyslali vojakov na neočakávané napadnutie. Trikrát na nás útočili opití Maďari a my, pod nátlakom prevahy síl, sme museli ustupovať do rajónu Toneža, a potom na Sologubovku.“[11] V tento deň dostal čs. partizánsky oddiel rozkaz spolu s partizánskym oddielom Buďonného rozvinúť bojové akcie proti fašistickým okupantom v okrese Daniloviči  – Borovoje lazy – Rubež – Ivanova Sloboda. Tým sa začala spoločná bojová cesta ukrajinského partizánskeho oddielu Buďonného, ktorému velil I. A. Arťjuchov a 1. čs. partizánskeho oddielu kpt. Repkina – cesta bohatá na ťažké skúšky, hrdinské činy a zoceleného priateľstva sovietskych a slovenských partizánov. Pred pochodom prehovoril k bojovníkom čs. oddielu genmjr. Saburov, ktorý oddiel znova navštívil, pobesedoval s mužstvom a lúčil sa slovami, že práve týmto bojom prejde oddiel prvým bojovým krstom, pričom vyjadril presvedčenie, že ťažkú bojovú skúšku čestne vydržia.[12] Ako ďalej pokračuje I. A. Arťjuchov, ,,v rajóne Toneža sme zničili dvadsaťpäť áut protivníka, jeden malý tank a jedno osobné auto. A v Sologubovke sme zničili osem áut. Vtedy Nemci proti nám nasadili veľké sily, chceli obkľúčiť náš oddiel a zničiť ho. Museli sme manévrovať. Medzi Borovoje a Markavskou osadou sme vyhodili ešte dve autá. Protivník začal púšťať dopredu motocyklistov. Partizáni ich nazývali smrteľníkmi. A hľa, tu išiel motocyklista po jednej trati a vracal sa po druhej. Len po takej previerke Nemci púšťali kolónu áut. A naši partizáni to vymysleli takto: Keď motocyklista prešiel, podmínovali sme za ním jednu trať a po jeho návrate, podmínovali druhú. My sme sedeli v sosnovom lese a pozorovali. Vtom po ceste išli piati Nemci, za nimi sa tiahli kolóny vozov a stádo dobytka. Na niekoľkých nákladných autách sa viezli Nemci a mladé teliatka. Míny sme položili na elektrodetonátory. Pustili sme peších a niekoľko áut a piate, či šieste sme vyhodili. Nemci boli tak vystrašení, že nasadali dokonca na teliatka, aby mohli rýchlejšie utiecť. Na tejto ceste aj počas bojov kládol míny aj vojak Stalarenko. Zlikvidovali sme tu sedem esesákov. A celkom sme zneškodnili 213 nepriateľských vojakov a dôstojníkov. Naše straty boli nasledujúce: dvaja vojaci zabití a jeden ranený. Medzi mŕtvymi jeden Slovák. Ešte jeden Slovák ochorel na týfus.“[13]

Veliteľ oddielu maršala Buďonného I. A. Arťjuchov bol vynikajúcim partizánskym veliteľom. Jeho partizánska cesta začala v roku 1941 v Brjanských lesoch, keď začínal ako veliteľ nižšej partizánskej jednotky, neskôr bol komisárom a napokon veliteľom oddielu. Sám bol vychovaný v detskom domove spolu s deťmi, ktorých rodičia padli vo VOSR. Tu aj vyštudoval. Vojnové udalosti ho zastihli v armáde. S Jánom Nálepkom mal vrelý priateľský vzťah, všetci vojaci čs. oddielu si Arťjuchova veľmi obľúbili. Podľa Šalgoviča, Arťjuchov ich takmer denne navštevoval a viedol s mužstvom plodné debaty o Sovietskom zväze a o blízkej budúcnosti v povojnovom usporiadaní Československa.[14]

[1] VRŠOVSKÝ, Z. Domove dálný. In Čechoslovák. [23. júl 1943, ročník V, č. 30, s. 7].

[2] Posledný povel veliteľa. In Obrana lidu. [16. november 1963, ročník XXII, č. 46, s. 8].

[3] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 62. Pôvodný zdroj: časopis Boľševik, číslo 3 – 4 z r. 1944, s. 46.

[4] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 189,

[5] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 62. Pôvodný zdroj: časopis Boľševik, číslo 3 – 4 z r. 1944, s. 62 – 63.

[6] Tamže, s. 62. Pôvodný zdroj: časopis Boľševik, číslo 3 – 4 z r. 1944, s.  63.

[7] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 189 – 190.

[8] NÁLEPKA, J.1999. A. Šijan: Partizánsky kraj (úryvok z knihy). Spišská Nová Ves: Spišské osvetové stredisko, s. 13.

[9] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 62. Pôvodný zdroj: časopis Boľševik, číslo 3 – 4 z r. 1944, s. 63.

[10] Tamže.

[11] NÁLEPKA, J.1999. A. Šijan: Partizánsky kraj (úryvok z knihy). Spišská Nová Ves: Spišské osvetové stredisko, s. 13.

[12] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 63 – 64.

[13] NÁLEPKA, J.1999. A. Šijan: Partizánsky kraj (úryvok z knihy). Spišská Nová Ves: Spišské osvetové stredisko, s. 13.

[14] ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 100 – 101.