kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-9684
Keď zavčas rána, 26. júna 1943 o 5.00 hod. boli bombardované Miloševiči, začal sa nástup oboch oddielov. Skupina čs. partizánskeho oddielu vyrazila z Alexandrovky približne o 10.00 hodine, keď už jej cesta na Machnoviči – Bujnoviči bola odrezaná. Celá skupina preto prešla cez Gnojnoje, vedľa Bujnoviči, cez Pervomajsk do Karteniči, kde však už bolo všetko vyprázdnené a na presune do vyčkávacích postavení. V priestore operovalo nemecké letectvo. V blízkosti Karteniči zostal z poverenia zdravotnej sestry Nade Mankovej partizán Viktor Valent, aby od miestnych obyvateľov zaobstaral nejaké liečivé bylinky. Počas tejto úlohy narazil na fašistov, kde padol v nerovnom boji. K čs. partizánskemu oddielu prešiel v čase letákovej kampane, bol robotníkom pokrokového zmýšľania a jeho smrť bola prvou daňou, ktorú zaplatil oddiel za získavanie cenných skúseností z partizánskeho boja.[1] Na noc sa oba partizánske oddiely rozložili v lese a na druhý deň dostihli v lese u Rubeže celý Saburovov štáb a čs. oddiel. Genmjr. Saburov ihneď rozdal úlohy. Nálepkovci mali zostať spolu s oddielom Buďonného v kruhu nepriateľa, ničiť mu dopravné prostriedky, mínovať cesty a prevádzať prepady posádok a hliadok protivníka. Obidva oddiely ihneď pristúpili k vykonaniu bojovej úlohy a z dedinky Karteniči vyšli spolu do priestoru osady Daniloviči, pričom ich pri presune masívne ostreľovali fašistické lietadlá. Ešte do večera dosiahol čs. oddiel obec Daniloviči, u ktorej v lese sa utáboril, o dve hodiny sa vedľa neho utáboril aj oddiel Buďonného so svojim delostrelectvom.[2]
Kruté fašistické represálie na civilnom obyvateľstve
Na druhý deň, keď sa oba oddiely nachádzali v lese, okolie bolo neustále bombardované letectvom. ,,Mimoriadne veľké množstvo bômb bolo hodených okolo nášho tábora“, pokračuje Arťjuchov, ,,okolo Uborti. Nielen letectvo, ale aj ich batéria štyri dni viedla delostreleckú prípravu. Ich velenie tu presunulo svoje elitné oddiely. Útočili veľmi opatrne. Prešli dvadsať krokov, zaľahli a začali odstreľovať. A keď vtrhli do tábora, zistili, že tam nikoho niet. Pravda, my opúšťajúc koliby sme vyvesili takúto tabuľku: Oddiel išiel biť dvojnohú zver – fašistov. Nemci zo zlosti spálili všetko, aj tú tabuľku. Pohyb Nemcov smeroval hlavne po cestách, ale preniknúť hlbšie do lesa, sa báli. My sme toho využívali.
S obyvateľstvom zaobchádzali veľmi kruto. Mnohých brali k sebe do otroctva. Z ľudí si často robili posmech. Napríklad v Borovoje zajali dievčatá, prinútili ich tancovať, a potom pod hrozbou zastrelenia ich nahnali do kolíb. Tam sme našli v blate 15 zastrelených žien. Nemci chytili matku jedného z našich partizánov a prikázali jej: ‒ Zaveď nás k synovi! — Matka odmietla. Začali jej vykrúcať ruky, ale matka bola nezlomná. Hodili ju do chlieva, aby mohli ráno pokračovať vo vyšetrovaní, ale ona v noci utiekla do lesa. V obci Žmurné Nemci zadržali chlapca. On tiež odmietol ukázať sedliacke koliby a uvedomujúc si, že ho budú mučiť, skočil do rieky, aby sa utopil. Nemci ho vytiahli, priviazali na konský chvost a ťahali ho po zemi od Žmurného do Loknice. Borovoje Nemci zo začiatku bombardovali a potom prešli do útoku – s hudbou. V obci denne horeli dve až tri chalupy…“[3]
Ján Nálepka o bojoch v priestore Daniloviči
Počas manévrovania bola nálada slovenských vojakov dobrá napriek neustále močaristej pôde, blatu a zlej strave. Z rozprávania Jána Nálepku o bojoch v tomto rajóne vieme nasledovné: ,,My sme bojovali s protivníkom na ceste, v rajóne obce Daniloviči. Keď išla skupina Arťjuchova, vždy som oddeľoval svojich vojakov. Ale stávali sa aj nedorozumenia. Takto Lelčický oddiel ostreľoval mojich vojakov, ktorí potom z toho boli veľmi nervózni. Naša slovenská uniforma nám prekážala. Len čo sme sa priblížili k obci, alebo ku kolibám – obyvateľstvo sa rozutekalo. My sme to pochopili a začali sme chodiť len s vojakmi Arťjuchova. Veľmi ťažko bolo so stravovaním. Moji ľudia si ešte nezvykli na také podmienky. Nemali príležitosť byť dlho na daždi, spať na zemi, hladovať. Jeden ochorel na týfus, druhý na zápal ucha. Ale ja si myslím, že si zvyknú.
V boji pri obci Daniloviči naša skupina pustila protivníka na 30 – 50 metrov k sebe a začala paľba. Na pravom krídle boli Maďari, na ľavom Nemci. Počas bojov nás chceli obkľúčiť, ale my sme ich zámer uhádli. Veliteľ môjho družstva Emil Gočal zabil 12 hitlerovcov. Svojou paľbou zdržiaval protivníka, kryjúc paľbou odchod kamarátov.
Dobre sa prejavili aj guľometníci – číslo jedna – vojak Poklemba Jozef, číslo dva – Štrauch Štefan, číslo tri – Kuchta Michal. Oni hrdinsky odrážali útoky Maďarov. Museli potom zmeniť pozíciu, ale nové miesto pre pozíciu bolo nepohodlné. Vtedy Štrauch Štefan si ľahol a vojak Poklemba Jozef mu na chrbát naložil guľomet a začínal paľbu na protivníka. Bojoval do posledného patróna, a potom, pod krytím seržanta Gočala ustúpil. Emil Gočal bol poranený do ruky. V tomto boji Kuchta Michal zastrelil maďarského dôstojníka. Družstvo sa vrátilo na pôvodné stanovisko. Len seržant sa nevrátil. Neskôr som sa dozvedel, že, aj keď bol ranený pokračoval v paľbe, a keď ustúpil, našich vojakov už nezastihol. Stretol malú skupinku vojakov Arťjuchova, spojil sa s ňou a prišiel s nimi na základňu.
Protivník po ukončení boja sa už neosmelil ísť hlboko do lesa. Boj sa uskutočnil 27. júna, a 29. pred obedom sa vrátila skupina partizánov, ktorí zháňali potraviny. Podali túto správu: Na ceste Tonež – Sologubovo uviazlo nákladné auto a druhé sa ho snažilo vytiahnuť. S Arťjuchovom sme sa dohovorili, že velenie v tejto operácii vezmem na seba. Viedol som asi tridsať ľudí. Priblížili sme sa k protivníkovi, a ukázalo sa, že on nás zbadal, lebo sme narazili na nástrahu. Napriek tomu som dal rozkaz ľavému krídlu útočiť a pravé krídlo som poslal na obchvat s cieľom, že ak ľavé krídlo začne paľbu, prvé udrie na nepriateľa z tylu. Protivník zahájil silnú paľbu z tankových a ľahkých guľometov, z automatov a my pod paľbou sme sa posúvali dopredu a priblížili sa celkom k nemu. Maďarskí vojaci začali hádzať pušky a utekať. Ja som čakal, že naše pravé krídlo začne hneď útočiť, ale ako sa ukázalo, zasekol sa guľomet a nestrieľal. Protivník to využil, presunul svoje ľavé krídlo a začal na nás paľbu zboku. Počuli sme krik Nemcov, ktorí išli pomáhať Maďarom. Práve tu padol môj seržant Mažerík Ondrej. Tri náboje dostal do hrudníka a jeden asi do srdca, lebo keď som k nemu dobehol, už bol mŕtvy. Odtiahnuť ho uprostred paľby nebolo možné. Dal som príkaz na ústup. Ustupovali sme organizovane. Maďari a Nemci nás stále ostreľovali. Po ceste sme vyhodili do vzduchu ich osobné auto a až k večeru sme sa vrátili na miesto nášho stanoviska.
V tejto operácii sme zničili 17 hitlerovcov a mnohých sme poranili. Zvlášť dobrý dojem na mňa urobili bojovníci oddielu Arťjuchova. Mnohí z nich boli prvýkrát v boji, ale útočili a ustupovali organizovane, bez strachu a paniky. Treba však povedať, že dostatočných skúseností pri poskytovaní pomoci ešte nemali. Nesprávne prebiehali, nevedeli sa rýchle zakopať, ale boli to veľmi smelí a chrabrí vojaci. Okrem toho chodili skupiny Arťjuchova mínovať cesty. Boli tam aj naši vojaci, ktorým velil Katin. Sedeli v daždi a v blate so zaparenými nohami. Nebolo čo jesť, bolo chladno, dookola nepriateľ, ale neklesali na duchu. Smrť Ondreja Mažeríka ešte viac povzbudila vojakov do boja proti Nemcov.
Nikdy nezabudnem na obyvateľstvo, s ktorým som sa stretával v lesoch. Blato. Voda. Vo vode stoja starci, matky s malými deťmi, deti stoja len v košieľkach. Moknú v daždi. Zbadali nás a začali utekať. Ja na nich volám: ‒ My sme svoji. — Prvý sa zastavil starec. Zastavili sa aj ostatní. Cestou do Toneža narazili na maďarskú ukrytú zálohu, ktorá ich ostreľovala. Zabili tri ženy a jedno dieťa, ostatní utiekli do močiarov a tak sa zachránili. Ja by som chcel, aby Nemci a ich die Frau, keď sa k nim dostaneme prežili to isté, čo prežívajú títo nešťastní ľudia…“[4]
Už v tomto prvom partizánskom boji sa prejavila veľká výchovná práca, ktorú za krátky čas vykonal vo svojom oddiele Ján Nálepka, ktorý už na začiatku zaviedol tvrdú vojenskú disciplínu, a jeho skvelé vystupovanie, kedy bol vždy upravený, čisto oblečený, hladko vyholený, obracalo na seba pozornosť a bolo príkladom celému oddielu. Ján Nálepka za veľmi krátky čas úporne a prísne naučil svojich mužov orientácii v lese, maskovaniu, krytému pohybu, presnej streľbe, všetkým základom partizánskej taktiky, ktoré potrebovali v boji za zložitých podmienok v nepriateľskom tyle.[5]
Operácia skončila úspešne. Vďaka odvahe a schopnému veleniu veliteľa, partizáni zabili v tomto boji 17 fašistických vojakov a dôstojníkov a ostatných zahnali na útek. V boji s fašistami na sovietskej strane hrdinsky zahynul slovenský čatár Ondrej Mažerík, ktorého hrdinská smrť bola príležitosťou, pri ktorej celý oddiel zložil prísahu na bodáky – pomstiť padlých spolubojovníkov a bojovať proti krutému nepriateľovi až po jeho úplnú porážku. Vtedy príslušníci oddielu prisahali vernosť svojmu ľudu a sovietskym bratom. Táto prísaha v súvislosti s prvými stratami, ako aj prvé boje morálne upevňovali oddiel.[6]
O smrti Mažeríka a o priebehu prvého boja Nálepkovho oddielu podáva svedectvo jeho priamy účastník František Krajčovič: ,,Nálepka rozdelil úlohy a sám šiel z pravej strany po lese, zatiaľ kým ostatní z ľavej strany v rojniciach. ‒ Zastaviť a zaľahnúť! — zaznel rozkaz. Zaľahol som s desiatnikom Mažeríkom v priekope vedľa cesty pred mostíkom… V diaľke za zákrutou sa ozývali výstrely zo samopalu. Zdalo sa mi, že počujem viac motorov. Naraz hukot utíchol a nastalo úplné ticho. Sledujem okolie. Zo zákruty vychádzala ozbrojená nemecká hliadka. Približovala sa stále bližšie. Už bolo dobre rozoznať nepriateľských vojakov. Začal sa boj. Mažerík sa trocha nadvihol a vystrelil, a to bol jeho osudný pohyb, lebo vzápätí zaznela dávka zo samopalu a klesol na zem… Zakričal som cez cestu na Nálepku: ‒ Mažerík je ranený! — Nálepka sa hneď pustil smerom ku mne, ale Nemci ho zbadali a začali naňho strieľať. Netrafili ho… Dobehol k Mažeríkovi, rozopol mu blúzu, zatiaľ čo ja som sledoval cestu Lenže Mažerík už bol mŕtvy… Strela mu zasiahla priamo srdce.“[7]
Skúsenosti Františka Krajčoviča boli v prvých akciách pre Nálepkov oddiel veľkým prínosom, pretože prebehol k partizánskym jednotkám genmjr. Saburova ešte vo februári 1943 a v 10. prápore Žitomírskych partizánskych oddielov sa zúčastnil mnohých prepadových akcií a rozviedok. V čs. partizánskom oddiele sa rovnako zúčastnil viacerých bojov, ale neskôr vážne ochorel, a až do príchodu Červenej armády sa liečil v miestnom oddiele Truchanovič. Potom prešiel k čs. armádnemu zboru, kde bol rozviedčikom pri delostreleckom pluku. Bojoval za oslobodenie Krosna, Jasla, Stropkova, Prešova a v bojoch o Levoču bol ťažko ranený.[8]
Obkľúčenie nálepkovcov a buďdonovcov v samotnom tyle fašistických trestných výprav
V prvom júlovom týždni zostali oba partizánske oddiely na mieste, venovali sa rozviedke, mínovaniu ciest, prieskumu. Ako sa píše v Denníku čs. partizánskeho oddielu, bolo zistené, že oba oddiely sú v úplnom obkľúčení – v samotnom tyle trestných expedícií.[9] Táto situácia bola naplánovaná a bola jednou z podmienok úspešného boja proti trestnej expedícii fašistov.[10]
5. júla podnikli oba oddiely úder na esesákov, ktorí postupovali na autách po ceste Borovoje – Miloševiči. Partizáni podmínovali cesty a začali páliť práve vtedy, keď pod autami začali vybuchovať míny. Veliteľ Buďonného oddielu spomína: ,,Náš prepad bol pre Nemcov nečakaný, lebo sa dostali do našej paľby a nevedeli, čo robiť.“ Výsledkom tohto prepadu bolo 70 zabitých hitlerovcov a 5 zničených áut, zatiaľ čo partizáni nestratili ani jedného muža.[11] Ako vidno, partizánske oddiely bili po čiastkach trestné výpravy, vysiľovali a oslabovali sily okupantov.
Z výpovede politického komisára oddielu Buďonného N. P. Michajlova, ktorú poskytol v reportáži A. Šijana Partizánsky kraj vieme, že v oddiele Buďonného bili fašistov predovšetkým mladí ľudia, ktorí predtým nikdy zbraň v ruke nedržali: ,,Chlapci zle oblečení, zle obutí, neostrieľaní, ale bez strachu, v každom prípade išli plniť svoje úlohy. Pravda, boli aj také prípady, keď sa jednotliví vojaci odtrhli od oddielu, blúdili po lese, ale potom sa predsa len vrátili k nám a statočne bojovali… Poniektorí partizáni neovládali ešte automaty, neosvojili si zahraničnú ukoristenú zbraň. Práve preto sa udiali aj kuriózne prípady. Jeden z chlapcov držal neobratne francúzsku pušku, pričom nechtiac vystrelil a poranil svojho kamaráta. Iný čistil automat a náhodným výstrelom si prestrelil ruku. Chceli ho poslať domov, ale on odmietol. Nemal kam ísť. Jeho rodinu vystrieľali Nemci. Mladí partizáni pozorne sledovali starších partizánov. Mládež sa od nich učila vytrvalosti, vynaliezavosti a chrabrosti. Partizánom sa dlhými pochodmi v močaristých terénoch zaparovali nohy, boli aj hladní, ale vždy veselí. Hrali na harmonike, spievali pesničky. V tábore sme denne počúvali posledné správy a potom informovali obyvateľstvo. Na stanovištiach sa rozdávali bojové letáky. Nemec poslal proti partizánom veľké sily. Ešte nikdy v takom počte nebolo použité jeho letectvo. Lietadlami a tankami nám chceli odrezať všetky cesty. Týmto opatrením chceli odvliecť so sebou do otroctva časť práceschopných zdravých ľudí a ostatných zničiť, aby z regiónov, v ktorých pôsobili partizáni, urobili zónu púšte. Nemci a Maďari čas od času začali chytráčiť a prezliekali sa do ženských šiat, aby sa nenápadne mohli priblížiť k miestnym. Ale ruskí ľudia rozumeli zločinným úmyslom nepriateľa a skrývali sa v takých húštinách a blate, kam by sa nikdy v živote neodvážili ísť nemecké trestné oddiely. Avšak tam, kde nečakane vtrhli do obce – tam zabili mnoho ľudí a pritom si z nich robili posmech. V obci Karteniči Nemci chytili dieťa, priviazali ho ku stromu a dva dni strážili s nádejou, že k dieťaťu príde matka, ktorú chceli chytiť a poslať do Nemecka do otroctva. Dieťaťu nedávali ani jesť, ani piť. Prešli dva dni a dve noci, a na tretiu noc matka vystihla moment, keď strážny zadriemal a svoje dieťa ukradla. Treba povedať, že obyvateľstvo pomáhalo partizánom všetkým, čím mohlo. Videli sme, že sami pri tom nič nemajú. Bolo aj tak, že jedna krava bola pre 10 rodín, ale ľudia nám donášali mlieko, delili sa s nami o posledný kúsok chleba…“[12]
Vďaka spomienkam genmjr. Saburova vieme aj o tzv. kotli, ktorým sa Nemci snažili obkľúčiť partizánov, zničiť partizánske oddiely, rozbiť základne, štáby a tým si zabezpečiť presun po hlavných cestách a železnici. Ako v roku 1943 spomínal Saburov, ,,protivník nemôže dlho zotrvať v takejto situácii, aká sa preň vytvorila teraz. Predtým posielal proti partizánom divízie, ale nestalo sa, aby Nemci proti nám vrhli celú armádu. To sa teraz deje, zrejme s vedomím a na príkaz hlavného stanu. Nepriateľ nás začal obkolesovať zo všetkých strán s tým, že nám odrezal cestu ústupu okolo Uborti, pritlačil nás zo Stodoliči a potom už len zužoval kruh. My sme samozrejme predvídali tento zámer, a preto naši partizáni nielenže sa nedostávali do obkľúčenia, ale stále pôsobili protivníkovi straty, ničiac jeho techniku a živé silu. Les ukrýval veľký počet partizánov, medzi ktorými bolo mnoho takých, ktorí prišli do našich oddielov nedávno. Sú neostrieľaní a nevyškolení. Ale oddiel Buďonného nás presvedčil, že kde je dobré velenie, tam aj mladí bojovníci môžu dobre bojovať. Keby aj ostatné oddiely bojovali tak, ako oddiel Arťjuchova a kapitána Repkina, tak protivník by sa aj pri svojej presile v počte vojakov a technike nedostal z lesa.[13]
Alexander N. Saburov: ,,Biť fašistov je možné“
,,Nedávno mi porozprávali prípad jedného Nemca,“ spomína ďalej genmjr. Saburov, ,,vybehol z lesa, spotený a vystrašený narazil na ženy a pýta sa: ‒ Bude do Ovruče les? — Keď odpovedali: ‒ Nie, nebude, — zhodil loďku z hlavy a začal sa žehnať. Vy si myslíte, že on sa bál lesa? Nie, on má strach z partizánov. Nemci, aj keď sa chválili vo svojich novinách, že vzali do zajatia desaťtisíc partizánov, vieme, že to nebola pravda. Biť Nemcov je možné. My vidíme, že aj neveľké skupiny partizánov dokázali zastavovať ich kolóny, bojovať s nimi, rozosievať medzi nimi paniku a odchádzať bez strát. A ja poznám prípady, kedy nielen skupiny, ale aj jednotliví bojovníci spôsobovali Nemcom veľké straty.
V oddiele Vorošilov, ktorému velí súdruh Kuličenko, je partizán Mikita Bovkun. Akosi sa prihodilo, že tento Bovkun zostal len s dvomi súdruhmi – Šunkovom a Monachovom. Oni nestratili hlavu, prešli šesť nemeckých hliadok. Časom sa stávalo aj to: vpredu išli Nemci a hneď za nimi títo odvážni partizáni. Ani mapu, ani kompas nemali. Riadili sa len podľa slnka. Po ceste našli tol (druh výbušniny – pozn. autorky) a tak vedľa mostu medzi Majdanmi a Chčinom týmto tolom vyhodili do vzduchu dve nepriateľské autá a neskôr ešte dve ďalšie. V každom aute bolo 29 nepriateľských vojakov a dôstojníkov. A tak sa stalo, že títo chlapci zničili viac áut, ako celý oddiel Kuličenka, ktorý, treba priznať, sa dostal do obkľúčenia, a preto musel mnohokrát manévrovať. Hodne strát spôsobili nepriateľovi tiež oddiely súdruha Selivonenka, ktorí vyhodili za túto dobu 17 ešalónov. Dobre pôsobil aj oddiel Sarnenský pod velením súdruha Griba.
Boj treba vnucovať vrahom tam, kde je to pre nás výhodné. Fašisti obsadzujú dedinu a tu je treba udrieť celou silou. My nemôžeme bojovať podľa ústavných pravidiel, ale musíme neustále pripravovať nepriateľovi prekvapenie, víťaziť nad ním nielen zbraňou, ale aj chytrosťou. Sme presvedčení, že Nemci a Maďari sa lesa neboja, lozia po kolibách – čo znamená, že našim nedostatkom je skutočnosť, že sme neovládli les v plnej miere. Ak nejde nepriateľa rozbiť, treba ho vystrašiť. Pri každom prasknutí haluze nech si myslí, že sa prikráda partizán. Široko treba využívať hliadky. Netreba dávať nepriateľovi v lese odpočívať, treba ho vyháňať z lesa všetkými silami, potom Nemec a Maďar tak smelo do lesa nepôjdu.
Tiež som dospel k záveru, že držať pri sebe vozatajstvo a základne – to je veľký omyl. Základne treba rozmiestniť ďalej od oddielu, utajovať ich, vtedy oddiel je pohyblivý a schopný chrániť svoje vozatajstvo. Nie je potrebné ťahať za sebou celú hospodársku časť, ale len to, čo je najpotrebnejšie pre zabezpečenie mužstva, t. j stravu a strelivo. Základne treba zriaďovať nie na jednom mieste, ale sústreďovať ich na rôznych miestach, vtedy budeme mať silnejšie úderné skupiny. To znamená, že budeme schopní spôsobovať protivníkovi väčšie straty. Treba viac využívať chytráctvo. V tábore rozkladať ohne, budovať koliby, dokonca ponechávať niekoľko ľudí, vytvárajúc dojem, že tam sídli oddiel. Nikto predtým nepočítal, že by sa protivník mohol priblížiť od močiara, ale teraz sme mali prípad, že prešiel Lokninské močarisko aj keď je 6 km široké. To je veľmi dôležité. Na to treba dávať pozor. Slabým sa ukázalo nepriateľské letectvo. Zrejme letci sú mladí, ale zato sú bezočiví. A čo je charakteristické pre Nemcov a Maďarov pri týchto operáciách? Len čo sa stretnú s organizovanou silou partizánov, hneď vypália dedinu a utekajú. Dobre sa cítia vo veľkých útvaroch, ale v malých jednotkách strácajú hlavu. To znamená, že veľké sily je potrebné spútavať a na menšie smelšie útočiť…“[14]
Význam spoločných bojov nálepkovcov s buďonnovcami
Viesť samostatné operácie, odtrhnuto od druhých oddielov, bez spojenia so štábom vyššej jednotky, nebolo jednoduché. Podmienky vyžadovali ustavičné manévrovanie, bolo treba robiť veľké presuny po bahnistých, lesných terénoch. Partizáni Nálepkovho a Arťjuchovho oddielu v tyle trestných expedícií, v bojoch ďaleko od svojich základní, trpeli veľkým nedostatkom potravín. Nevyhnutné zásoby, ktoré si vzali so sebou, sa rýchlo vyčerpali a dostať sa k novým potravinám bolo prakticky nemožné, pretože obyvateľstvo pred fašistami utieklo do lesov a močiarnych ostrovčekov. Boli dni, keď sa stravovali len lesnými plodmi. Zvlášť ťažko bolo pre partizánov čs. oddielu, ktorí neboli ešte zocelení na partizánsky spôsob života, a dovtedy poznali iba teplo kasární. Napriek tomu úspešne plnili svoje úlohy a oba oddiely si navzájom pomáhali a podporovali sa, a preto spoločné boje oboch partizánskych oddielov mali mimoriadny význam pre čs. partizánsky oddiel. Sovietski partizáni, no najmä ich velitelia, disponovali bohatými skúsenosťami z vojny v tyle nepriateľa. Všetky svoje skúsenosti ochotne odovzdávali nálepkovcom, ktorí sa od nich učili mínerskej práci, príprav partizánskych nástrah, taktike manévrovania, či zásadám partizánskeho spôsobu boja, ktoré boli dovtedy pre nich neznáme. Bojová morálka mužstva sa v močaristých lesoch upevnila, slovenskí partizáni dokázali znášať mimoriadne ťažkosti, ktoré so sebou prinášala partizánska vojna. Získané skúsenosti pomohli neskôr niektorým príslušníkom Nálepkovho oddielu, ktorých vysadili ako parašutistov na povstaleckom území s rôznymi povereniami, aj v partizánskej vojne na Slovensku.[15]
Na prvú bojovú úlohu čs. partizánskeho oddielu spomína aj plk. G. Tejbus: ,,Prvá nebojová úloha, ktorú náš oddiel dostal, bolo rozvracať morálku medzi slovenskými vojakmi. Slovenskí partizáni sa stýkali v posádkach s vojakmi, ktorí nám odovzdávali dôležité správy o presunoch, strážnych oddieloch, čo niektoré akcie veľmi uľahčovalo. Po krátkom čase fašistické velenie muselo urobiť ďalší presun slovenskej armády, až konečne pre nespoľahlivosť ju úplne stiahnuť z tohto úseku. Po splnení uvedených úloh sme dostali spoločné bojové úlohy so sovietskymi partizánmi v otvorenom boji proti fašistom. Prechádzali sme bojom proti fašistickým hordám, ktoré stále brutálnejšie drancovali a gniavili obsadené sovietske územie. Ich nápor na potlačenie partizánskeho hnutia bol spojený s vyhladzovaním civilného obyvateľstva, zverským vraždením a vypaľovaním miest a dedín, takže skoro celá Ukrajina a Biela Rus boli v jednom plameni a dyme, ktorý sa ťahal v dĺžke mnohých kilometrov. Bol to smutný obraz, ktorý maľoval nemecký fašizmus na území prvého socialistického štátu, čím chcel pokoriť sovietskeho človeka. Toto drancovanie a vraždenie však malo opačný účinok: partizáni podporovaní obyvateľstvom uštedrovali fašistom tvrdšie a citeľnejšie údery v otvorených bojoch. V tom čase bol náš partizánsky oddiel už dobre vyzbrojený najmodernejšími zbraňami.“[16]
Údery oddielov Buďonného a Prvého československého na hitlerovcov boli len malou časťou bojových operácií partizánskych oddielov Saburovovej vyššej jednotky proti trestnej expedícii. V týchto dňoch na všetkých cestách partizánskeho kraja vybuchovali pod autami míny, zomierali stovky fašistických vojakov a dôstojníkov. Fašisti nedokázali spôsobiť partizánom väčšiu škodu, a keďže cítili svoju bezmocnosť, zúrivo trestali civilné obyvateľstvo. Len v priestore čs. oddielu Nemci vypálili osady Daniloviči, Borovoje, Rubež a mnohé iné. Napr. v osade Borovoje partizáni našli v domoch 12 znetvorených mŕtvol starcov, žien a detí.[17] Krvavé zločiny hitlerovcov ešte viacej zostrili nenávisť partizánov k fašizmu a tieto zločiny zanechali v ich vedomí trvalo nezmazateľné stopy.
Po druhom týždni letnej ofenzívy fašistov proti partizánom bolo jasné, že ich plány na zničenie partizánskych oddielov Žitomíra a Polesia úplne stroskotali. Keď genmjr. Saburov zhrnul výsledky týchto operácií, poznamenal, že oddiely ,,Buďonného a Československý od 26. júna 1943 do 13. júla 1943 ustavične konali bojové operácie, dezorganizovali pohyb nepriateľských motorových a peších prúdov po cestách a útočnú činnosť nepriateľa v lesoch.“[18] Poukázal, že oba oddiely zabili množstvo vojakov a dôstojníkov a zničili veľké množstvo bojovej techniky, celkovo: vyše 1200 fašistov, takmer stovku áut, 12 tankov, 3 motocykle, vlak… Saburov zdôraznil vo svojom rozkaze, že ,,tieto výsledky hovoria o vysokej morálno-politickej hodnote mužstva oddielov a o dobrých bojových kvalitách veliteľského zboru.“[19]
Krátko po nezdare letnej ofenzívy Nemci boli nútení priznať, že proti partizánom nemožno konvenčne bojovať, nakoľko napriek drakonickým represáliám je s nimi všetok ľud: ,,Boj s partizánmi je ťažký a nebezpečný… Nemeckí vojaci a východný armádny zbor mali dosť často možnosť spoznať partizánske činy na vlastnom tele. Tento boj stojí mnoho obetí…“, píše sa v nemeckých listoch, a preto Nemci stiahli svoje vojská a dali sa z partizánskeho kraja na ústup.[20]
[1] ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 101.
[2] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 64. Pôvodný zdroj: Archív komisie, fond 4, zväzok 4, list 88.
[3] NÁLEPKA, J.1999. A. Šijan: Partizánsky kraj (úryvok z knihy). Spišská Nová Ves: Spišské osvetové stredisko, s. 14.
[4] NÁLEPKA, J.1999. A. Šijan: Partizánsky kraj (úryvok z knihy). Spišská Nová Ves: Spišské osvetové stredisko, s. 14 – 16.
[5] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 61 – 62.
[6] ŠALGOVIČ, V. 1962. Ján Nálepka – učiteľ, partizán, hrdina. Bratislava: Osveta, s. 102 – 103.
[7] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 182.
[8] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 194.
[9] PLEVZA, V. a kol. 1984. Dejiny SNP. Zväzok III. Bratislava: Pravda, s. 208. (List 5/2).
[10] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 65.
[11] Tamže, s. 66.
[12] NÁLEPKA, J.1999. A. Šijan: Partizánsky kraj (úryvok z knihy). Spišská Nová Ves: Spišské osvetové stredisko, s. 16 – 17.
[13] NÁLEPKA, J.1999. A. Šijan: Partizánsky kraj (úryvok z knihy). Spišská Nová Ves: Spišské osvetové stredisko, s. 17.
[14] NÁLEPKA, J.1999. A. Šijan: Partizánsky kraj (úryvok z knihy). Spišská Nová Ves: Spišské osvetové stredisko, s. 17 – 18.
[15] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 198 – 199.
[16] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 134.
[17] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 66.
[18] Tamže. Pôvodný zdroj: Archív komisie, fond 4, zväzok 6, list 85.
[19] Tamže, s. 67. Pôvodný zdroj: Ústav dejín Akadémie vied USSR, fonf stenogramov, Arjuchovove spomienky.
[20] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 67.
(Zdroj: Партизаны Житомирского соединения Сабурова форсируют реку Уборть. In Военный альбом. [online]. Dostupné z: Партизаны Житомирского соединения Сабурова форсируют реку Уборть — военное фото)
