kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-9684
Vládne vyznamenanie z poverenia T. A. Strokača: Partizán vlasteneckej vojny I. stupňa, 18. júl 1943
Dňa 18. júla 1943 na brehu rieky, v tieni vysokých dubov, nastúpil celý Československý partizánsky oddiel. Na príkaz veliteľa ukrajinského štábu partizánskeho hnutia T. A. Strokača boli slovenským partizánom v prítomnosti genmjr. Saburova a komisára Bogatyra odovzdané vládne vyznamenania: medailou Partizán vlasteneckej vojny I. stupňa boli vyznamenaní – kpt. Nálepka-Repkin, npor. Lysák, por. Petro-Katin, voj. Kuchta, slob. Korbeľa a voj. Puchký; medailou Partizán vlasteneckej vojny II. stupňa boli vyznamenaní – čat. Gočal, voj. Poklemba a voj. Štrauch. Predslov mal gen. Saburov i Ján Nálepka. V tento deň bolo pridelený čs. partizánskemu oddielu za komisára L. K. Fjodorov. Odovzdanie prvých vyznamenaní hrdinom Nálepkovho oddielu sa stalo významnou udalosťou, ktorá dokumentovala nielen uznanie bojových zásluh jednotlivcov, ale aj úspešnú činnosť jednotky v rámci prebiehajúcej partizánskej vojny na území Sovietskeho zväzu, a zároveň pozdvihlo morálku a disciplínu oddielu.[1]
Pri tejto príležitosti padli slová genmjr. Saburova: ,,Náčelník štábu ukrajinského partizánskeho hnutia genmjr. Strokač ma poveril odovzdať štátne vyznamenania vám, dôstojníkom a bojovníkom, ktorí sa vyznamenali v boji proti okupantom. Hneď v prvom boji ste sa osvedčili ako slávni chrabrí partizáni. Tým, že bojujete proti Nemcom na našom území a bránite sovietsku krajinu, bránite zároveň svoj národ a svoju vlasť… My vieme, že v radoch nemeckej armády je mnoho našich priateľov, našich bratov Slovanov, ktorých mobilizovali násilne. Oni nenávidia Nemcov – zotročovateľov, ako ich nenávidíme aj my. Oni, naši bratia Slovania, čakajú len na vhodný moment, aby prešli na stranu Červenej armády, alebo na stranu partizánov. Hľa, na akú skupinu sa zmenšila teraz armáda Nemcov a zväčšila sa naša armáda partizánov. V čele skupiny stojí skúsený a chrabrý veliteľ, ako je kapitán Repkin. My vieme o vašej odvahe a vynaliezavosti v boji, o vašej nenávisti k Nemcom. Táto nenávisť donútila seržanta Gočala neopustiť svoju pozíciu, prikrývajúc odchod kamarátov, nehľadiac na to, že bol ranený. Táto nenávisť donútila tankistu Korbeľu vziať nemecký tank, aby ho potom odovzdal partizánom. Nie každý môže, riskujúc vlastný život, odvážiť sa k takému činu. Počas boja na nevýhodnej pozícii si vojak Štrauch ľahol na zem a vojak Poklemba postavil na jeho chrbát svoj guľomet a tak strieľali na protivníka. Čo to je? Dostali taký rozkaz? Nie. To je vynaliezavosť vojakov, to je ich nenávisť k nepriateľovi. A nepriateľa máme spoločného, ukrutného a zákerného. Chcel by rozdeliť a zotročiť slovanské národy. Bijeme sa s týmto nepriateľom nie na život, ale na smrť. Odovzdávajúc vyznamenania – partizánske medaile I. a II. stupňa, ja vám želám ešte väčšie úspechy v boji, približujúc tým deň porážky.“[2] K. Cipko potom prečítal výnos a genmjr. Saburov odovzdal vyznamenania…
Slávnostná reč kpt. Nálepku-Repkina
Po prejave komisára vyššej partizánskej jednotky Z. A. Bogatyra, ktorý srdečne pozdravil slovenských partizánov a vysoko ocenil ich bojové zásluhy, ujal sa slova veliteľ oddielu, kpt. Ján Nálepka, ktorý v mene svojich mužov poďakoval sovietskej vláde za preukázanú vysokú česť: ,,Sovietskej vláde, náčelníkovi Ukrajinského partizánskeho hnutia súdruhovi Strokačovi a vám, súdruh gen. mjr, v mene svojom a v mene dôstojníkov i vojakov vyslovujem úprimnú vďaku za vyznamenania. Chcem vás ubezpečiť o tom, že sa budeme čestne biť s našim spoločným nepriateľom a tak budeme približovať deň víťazstva, deň vytúženého mieru pre váš i náš ľud a pre všetky slobodymilovné národy sveta. Budeme sa biť s nenávideným nepriateľom do poslednej kvapky krvi, a ak bude potrebné obetovať život za našu spravodlivú vec – obetujeme ho bez váhania. Prejavenú dôveru si čestne zachováme ako doteraz.“[3]
Hrdinské činy nálepkovcov, najmä vojakov J. Poklembu a Š. Štraucha, ktorí sa od začiatku vyznamenávali v bojoch proti trestným expedíciám hitlerovcov, odvážne ostreľovačské umenie M. Kuchtu – to boli príklady hodné nasledovania, ktoré vysoko oceňovala aj partizánska tlač.[4]
Príchod významných sovietskych dejateľov k slovenským partizánom na príkaz Moskvy
Keď v lete 1943 navštívili partizánske územie významní sovietski hostia, ako ukrajinský spisovateľ A. Šijan, politický komisár L. K. Fjodorov, lektor ÚV KS (b) K. Dubin, tajomník Ústredného výboru strany Ukrajiny D. S. Korotčenko a náčelník štábu Ukrajinského partizánskeho hnutia gen. T. A. Strokač, podľa slov Saburova Korotčenko a Strokač viedli s Nálepkom štyri- až päťhodinové rozhovory, a Korotčenko si dokonca požičal Nálepkovho koňa, na ktorom navštevoval jednotlivé partizánske oddiely. Cieľom návštevy významných sovietskych hostí bolo oboznámiť sa so situáciou na partizánskom území, s problémami, ktorým partizáni museli čeliť a predložiť Moskve návrhy na pomoc partizánskemu hnutiu.[5]
L. K. Fjodorov, ktorý pochádzal z robotníckej rodiny a po skočení vysokej školy ho počas vojny pridelili k dispozícii ÚV KS(b) Ukrajiny, bol vyslaný k čs. partizánskemu oddielu ako komisár. Bola to zo strany Žitomírskych partizánskych oddielov mimoriadna starostlivosť o Nálepkov oddiel, čo dokumentuje práve Fjodorov príchod. Sovietske partizánske velenie si týmto splnilo požiadavku príslušníkov oddielu, ktorú pri schvaľovaní prvej organizačnej štruktúry jednotky Ján Nálepka tak jednoznačne nastoľoval. Príchodom Fjodorova sa začína nové obdobie v činnosti a politicko-výchovnej práci oddielu, počas ktorého sa dovršoval aj vývojový proces politického myslenia Jána Nálepku.[6] Nálepkovci spoznali v osobe svojho nového politického komisára odvážneho, skromného a inteligentného človeka, skutočného komunistu, ktorý v neúnavných debatách oboznamoval čs. partizánsky oddiel s politikou a zásadami komunistickej strany. Tu možno povedať, že L. K. Fjodorov bol prvým marxistickým učiteľom Jána Nálepku s bohatou skúsenosťou z práce v rôznych straníckych funkciách, a Ján Nálepka pri ich spoločných debatách, mohol porovnávať… V tomto čase sa nálepkovci po prvý raz zúčastnili aj komsomolského zhromaždenia, na ktoré ich pozvali komsomolci z oddielu Buďonného. Pre slovenských partizánov to bol celkom nový zážitok a celková pozitívna atmosféra zhromaždenia mala na ich budúce bojové akcie veľký vplyv.[7]
Spolu s L. K. Fjodorovom prišiel k čs. partizánskemu oddielu aj ukrajinský spisovateľ A. Šijan, ktorý s Jánom Nálepkom viedol dlhé rozhovory, ktorých obsah si starostlivo zapisoval a neskôr spracoval vo svojej knihe Partizánsky kraj, ktorú si však v celosti možno prečítať iba v ruskom alebo ukrajinskom jazyku.
Vplyv komisára L. K. Fjodorova na Nálepkovo politické myslenie
Zo zachovaných spomienok vieme, že Ján Nálepka pri týchto niekoľkohodinových diskusiách prejavoval záujem o všeobecné politické otázky. Boli s ním prediskutované aj zahraničnopolitické otázky, medzi ktorými nechýbal ani problém vytvorenia druhého frontu na Západe, o ktorom sa vtedy začínalo celosvetovo diskutovať, a postoj západných spojencov k nemu. Predmetom ďalších rozhovorov bol podrobný rozbor úlohy a činnosti emigrantskej vlády v Londýne. Osobitnú kapitolu však tvorili diskusie o úlohe komunistického hnutia v národnooslobodzovacom boji a o jeho vedúcom postavení v protifašistickom odboji. Širokú škálu týchto tém dopĺňali aj kultúrne a hospodárske otázky. Pre Jána Nálepku boli tieto rozhovory skutočnou politickou školou, lebo pri sebe mal tých najlepších z najlepších, a veľa otázok a problémov, ktoré mu boli dovtedy nejasné pre nedostatok objektívneho poznania historickej situácie, začal chápať a uvedomovať si ich dosah.[8]
Podľa dostupných dokumentov vieme, že príchodom komisára L. K. Fjodorova k čs. partizánskemu oddielu a stykmi s vysokými straníckymi a štátnymi funkcionármi sa posunulo aj Nálepkovo politické myslenie a jeho netajené sympatie ku komunistickej strane sa premenili na pevné presvedčenie o správnosti jej politiky a o jej dejinnom poslaní. Toto svoje presvedčenie zvýraznil rozhodnutím vstúpiť do sovietskej komunistickej strany, žiadosť o prijatie za člena komisár Fjodorov odporúčal skupine členov ÚV KS(b) Ukrajiny, pracujúcej pri partizánskych zväzkoch.[9]
Aký vplyv mal Fjodorov na Jána Nálepku dokazuje svedectvo vtedajšieho politického komisára štábu Žitomírskych partizánskych oddielov Z. A. Bogatyra: ,,V čs. partizánskom oddiele bol priamym predstaviteľom našej komunistickej strany politický komisár Fjodorov. Podmienky jeho práce spočívali v tom, aby spolu s účasťou a zodpovednosťou za bojovú činnosť bol zodpovedný aj za morálny a politický stav mužstva. Jeho každodenná práca bola vo vysvetľovaní základných úloh stojacich pred partizánskym hnutím, pred sovietskym ľudom, ba dokonca aj pred celou pokrokovou verejnosťou, a pochopiteľne, i pred Nálepkovým oddielom… Nebolo možné nevidieť to, že oddiel, ktorému velil Nálepka, pozostával výnimočne z československých občanov, a teda v tom spočívalo jeho špecifikum, ktorým sa odlišoval od iných oddielov Žitomírskeho partizánskeho zväzku. Preto aj výchovná práca bola usmerňovaná v tomto zmysle. Základnú prácu politického komisára predstavovalo jeho stále, každodenné vystupovanie v oddiele a jeho vojensko-politické velenie. Ja sám som veľakrát vystupoval v Nálepkovom oddiele, bol som často medzi nálepkovcami, a teda viem, že politicko-výchovná práca sa nediala skupinovo, ale individuálne s každým partizánom. To malo ohromný význam preto, že súdruhovia z tohto oddielu zmýšľali ako Nálepka…“[10] Politicko-výchovná práca komisára L. K. Fjodorova, vplyv velenia Žitomírskych partizánskych oddielov a pravidelná každodenná spolupráca s partizánskym oddielom Buďonného tak stmelili Nálepkov oddiel aj politicky, čo sa prejavilo v oslobodzovaní sovietskej Ukrajiny a neskôr u tých, ktorí prežili, v oslobodzovaní Československa v radoch Československého armádneho zboru L. Svobodu.
Jozef Nálepka spolu s otcom a genmjr. Saburovom sa stretli v 60. rokoch min. storočia v Kyjeve s predsedom Najvyššieho sovietu Ukrajiny (prezidenta) D. S. Korotčenka, pričom si zaspomínali na vojnové udalosti a nevyhli sa ani aktuálnym otázkam. Jozef Nálepka spomína na tento rozhovor nasledovne: ,,Potom sa predseda Korotčenko obrátil ku mne: ‒ Musím Vám povedať, že Váš brat sa veľmi dobre orientoval vo vnútornej a ešte lepšie v zahraničnopolitickej oblasti. Počas rozhovorov s ním som vycítil, že ho stále trápila otázka mníchovskej zrady a rozbitie Československej republiky, ale aj kolaborácia slovenskej vlády s Hitlerom. Nemohol pochopiť, ako mohla slovenská vláda poslať do Sovietskeho zväzu armádu, aby tu slovenskí vojaci spolu s Nemcami zabíjali a vraždili Slovanov – Rusov, Ukrajincov a Bielorusov. Nemôžem Vám zopakovať Jánove nelichotivé slová, vyslovené na adresu československej buržoáznej vlády, ktorá kapitulovala v roku 1938 pred Nemcami, ako aj na adresu západných spojencov – Anglicka a Francúzska, ktorí vás zradili. —
Potom pokračoval: ‒ Ján správne predpokladal, že Československo oslobodí Sovietska armáda a bol optimistom, pokiaľ išlo o pomer Čechov a Slovákov. Vy to poznáte lepšie. Zdôrazňoval, že všetky vzťahy Čechov a Slovákov musia byť rovnoprávne a taktiež, že musí byť doriešená otázka sociálnej spravodlivosti. Z rozhovoru sa dalo vycítiť, že táto otázka ho veľmi trápila a že ju má dobre preštudovanú a vyzná sa v nej. A viete, že sme neobišli ani naše vzťahy zo západnými spojencami, otázku otvorenia druhého frontu, ktorú stále odďaľovali. Videl som, že Ján je dosť sčítaný a inteligentný, a nie sú mu ľahostajné otázky jeho národa. Ján bol dobrý človek, môžete byť na neho hrdý.“[11]
Jozef Nálepka na margo členstva svojho brata v komunistickej strane dodáva: ,,Daný sľub, že bude bojovať proti fašizmu do poslednej kvapky krvi, splnil. Po vojne nás gen. Saburov informoval, že pátral, kde sú dokumenty týkajúce sa bratovho členstva v strane. Je pravda, že sovietska strana veľmi dôsledne dodržiavala zásadu, že všetky materiály týkajúce sa československých občanov odovzdávala čs. veľvyslanectvu v Moskve. Na veľvyslanectve nám tvrdili, že žiadne materiály súvisiace s kpt. Jánom Nálepkom sa tam nenachádzajú (nenašli sa).“[12]
Napriek situácii na východnom fronte ohľadom masívnych zbehnutí slovenských vojakov k Sovietom, klérofašistická vláda vo svojej periodickej tlači navodzovala dojem, že ,,naši hrdinskí vojaci do detailu splnili a spĺňajú úlohy, ktoré na nich zverilo vedenie národa – teda národ – je najlepším dôkazom, že slovenský vojak je so svojím vedením zajedno, že si je vedomý prezieravosti predstaviteľov národa a vážnosti chvíle, ktoré neúprosne velia do zbrane… lebo náš národ po tejto vojne bude v plnej miere požívať ovocie spoločného boja európskych národov. Slovenský vojak bojujúci na východnom fronte po boku nemeckom, bráni toto budovateľské dielo, a pomáha mariť snahy nepriateľa, namierené proti európskym, a teda aj slovenským záujmom…“[13]
V druhom roku napadnutia Sovietskeho zväzu hitlerovským Nemeckom bok po boku so slovenskými chlapcami, odoslanými do tylu nepriateľa na východný front, prezident J. Tiso oslavuje slovenského vojaka, ktorý ,,víťazne napreduje po stopách krvilačného boľševizmu, keď sa na vlastné oči presvedčil o tom, čo o boľševizme dosiaľ počul“ a preto niet príčiny čokoľvek meniť na tomto rozhodnutí, lebo okrem iného ,,zapojením sa do frontu európskych národov dokazuje slovenský národ svoj európsky charakter: v Európe narodený, v Európe vychovaný, s Európou osudovo spojený, za európsku, teda kresťanskú a národnú kultúru bojmi a prácou svojich predkov sa osvedčivší plní len odkaz svojej histórie a zdôrazňuje svoje právo na územie od vekov v Európe obývané.“[14]
Od 22. júna 1941 ,,bojuje slovenský vojak po boku so svojimi nemeckými kamarátmi proti boľševizmu, nepriateľovi celého sveta. Bojuje za nový poriadok Európy, za lepšiu a krajšiu budúcnosť svojej vlasti. Boj proti boľševickému nebezpečenstvu je bojom za život nášho národa. Musíme vyhrať a vyhráme tento boj, lebo náš národ chce žiť a nie zahynúť! Tak ako každý vojak na fronte, podobne aj každý jednotlivec z nás vo vlasti musí nasadiť všetky dvoje sily pre vybojovanie konečného víťazstva. Na to nesmieme nikdy zabúdať!“[15]
Vo svojej výrečnosti nezaostával ani minister obrany F. Čatloš, ktorý v druhom roku napadnutia Sovietskeho zväzu demaskuje ruský národ ako zlo, ktorý treba vytŕhať zo sveta ako plevel, a preto Slováci bok po boku s fašistickým Nemeckom spravodlivo oslobodzujú svet od boľševizmu. Na margo tých, ktorí stoja na opačnej názorovej strane uvádza, že hoci ,,sme svedkami neľútostných bleskov a divých hromov oboch zápasiacich táborov… Všetci títo naši politickí protinožci obchádzajú slepo ducha, v mene ktorého samostatné Slovensko bojuje za vlastné práva a svoju budúcnosť. Tomu nasvedčujú rozličné ich teórie, utópie a prekonané recepty panslavizmu… Vojnová infekcia sa zažiera do nášho národného tela. Hnilobu už na zdravé telo lepiť nemôžeme. Čo sa skazilo, to sa už samo vylúčilo. Treba ho len odstrániť a znemožniť jeho škodlivý vývin. Nesmieme dopustiť, aby sa infekcia prenášala do slovenského jadra a aby jadro malo príčiny sa nakaziť a jeho odolnosť sa tým zmenšovala pod vplyvom travičov a rozkladníkov. Dvojročná borba, po ktorej náš štát i národ je vnútorne pevný, disciplinovaný a v zahraničí valne známy nás nabáda, aby sme nadobudnuté hodnoty nestratili a aby sme svojej rozdrobenosti v malom národe urobili definitívnu prietrž. Čo je špatné izolovať a čo je dobré spojiť a využiť.“[16]
Z týchto protiopatrení nadobudli účinnosť: vyhlásenie stanného práva 10. júna 1943 pre oblasť ZD, tresty smrti zastrelením rodinných príslušníkov tých vojakov a dôstojníkov armádneho zboru, ktorí prebehnú na stranu Sovietskeho zväzu a presun nespoľahlivého 101. pešieho pluku ZD do Talianska.
[1] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 201. Pôvodný zdroj: AÚML ÚV KSS, fond 8/9 – 15.
[2] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. Tamže, s. 68. Pôvodný zdroj: Podľa zápiskov A. Šijana.
[3] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. Tamže, s. 68 – 69. Pôvodný zdroj: Podľa zápiskov A. Šijana.
[4] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 202.
[5] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 195.
[6] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 202 – 203.
[7] Tamže, s. 202.
[8] ŠALGOVIČ, V. 1976. Kapitán Repkin odchádza. Bratislava: Obzor, s. 204.
[9] Tamže, s. 204 – 205.
[10] Tamže, s. 205 – 206. Pôvodný zdroj: archív V. Šalgoviča z rozhovoru s Z. A. Bogatyrom dňa 1. septembra 1964.
[11] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 196.
[12] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 197.
[13] Silné národné vedomie. In Gardista. [10. jún 1943, ročník V., č. 133, s. 1].
[14] Česť a príkaz sebazáchrany velí nám vydržať. In Slovák. [22. jún 1943, ročník XXV, č. 141, s. 1 – 2].
[15] Nezabudnite na nich. In Slovák. [22. jún 1943, ročník XXV, č. 141, s. 1].
[16] Dvojročná borba. In Slovák. [22. jún 1943, ročník XXV, č. 141, s. 1].
(Zdroj: Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi)
