Umením nie je hovoriť pravdu, ale vedieť ju hovoriť.
Kapitalizmus. Technokracia. AI. Informačný vek. Triumf efektivity. Pričom všetko riadia jasné pravidlá empirizmu, dátovej optimalizácie, logiky a racionality. V tomto kontexte sa potom prirodzene javí, že dnešný človek musí byť nevyhnutne stelesnením týchto princípov. Emócie síce prežíva a zdieľa s ostatnými, ale nepodieľajú sa na utváraní jeho názoru, čomu napokon verí väčšina ľudí. Táto viera je založená na tom, že ľudská myseľ funguje podobne ako počítač – zbiera dáta, analyzuje, a nakoniec na ich základe robí logické rozhodnutia. Dôsledok tejto premisy sa nutne premieta do spôsobu ich myslenia a komunikácie. Predpokladajú, že oznámenie podložené faktami s racionálnou štruktúrou musia samozrejme viesť k prijatiu argumentu. Lenže táto predstava je iluzórna. Prehliada základné faktory ľudského rozhodovania, a preto sa na nej založený prístup ukazuje v praxi ako neúčinný.
Účelom nastoľovania agendy nie je opisovať objektívny obraz sveta, ale len výber samotných tém, stanovenie ich priorít a frekvencie. Médiá nehovoria, čo si máme myslieť, ale aké je to dôležité a o čom máme premýšľať. Častejšie opakovanie a výraznejšie mediálne pokrytie témy zvyšuje jej dostupnosť v mysli a preto sa javí ako dôležitejšie. Podvedome ho totiž takto vyhodnocuje na základe početnosti, nie analytického zhodnotenia. V praxi sa tak dá odviesť nežiaducu pozornosť od akejkoľvek témy a nasmerovať ju iným smerom. Alebo týmto spôsobom napríklad ovplyvniť či zvrátiť výsledky volieb. Iba zmenou mediálnej agendy môžu kandidátovi alebo strane vziať eso z rukáva predstavujúce nosnú tému programu, ktorým oslovujú voličov. Stiahnu ho zo svetiel reflektorov tým, že o ňom prestanú informovať a riešiť ho. Tým sa stane iba okrajovou záležitosťou nevyžadujúcou plnú pozornosť. Alebo naopak ho môžu vystreliť do stredu záujmu. Bernard C. Cohen to zhrnul týmito slovami: „Tlač možno nie je úspešná v určovaní toho, čo si majú ľudia myslieť, ale je neuveriteľne úspešná v určovaní, o čom majú premýšľať.“
Médiá nielenže určujú, o čom máme premýšľať, ale aj ako. Táto technika sa nazýva rámovanie. Čiže spôsob, akým bude určitá téma predstavená a interpretovaná, aké úderné heslá použiť. V rámovaní nejde len o slová, ale predovšetkým o celý naratív – obrazy, o rozprávanie príbehu, slogany. Niektoré aspekty potlačiť a iné nechať vyniknúť, zdôrazniť. Tie sú následne vnímané ako dôležité. Podľa Roberta Entmana má rámovanie štyri hlavné funkcie. Definovať problém, diagnostikovať príčinu, morálne zhodnotiť a navrhnúť riešenie. Ukazuje sa, že zásadný vplyv na vyznenie témy má spôsob prezentácie naratívu.
Na tomto mieste by teraz bolo vhodné spomenúť ešte jeden spôsob, ktorým možno formovať ľudskú myseľ – a tým je opakovanie. Opakovanie má totiž ešte výraznejší vplyv, než sa môže javiť. Ľudia totiž opakované správy prestávajú vyhodnocovať logicky a majú tendenciu ich preberať tak, ako sú oznámené bez hlbšej reflexie, pretože pôsobia pravdivejšie ako tie nové.
To často vedie k internalizácii myšlienkových štruktúr. Naše vedomie ich už nevníma ako cudzie, ale začína ich považovať za vlastné. Deje sa tak úplne nepozorovane a tento efekt môže pretrvávať aj po dlhších časových intervaloch. Názory ľudí nemusia byť ani ich vlastné, a pritom o tom ani nevedia. V tom spočíva jeho sila a zároveň príležitosť pre tých, ktorí ju chcú využiť.
Digitálne davové správanie
V čase, keď sa v priebehu pár chvíľ prostredníctvom niekoľkých kliknutí na smartfóne či počítači človek spojí odkiaľkoľvek s kýmkoľvek na svete, sa stáva porozumenie týmto psychologickým princípom a komunikačným stratégiám o to naliehavejšie. Myšlienky a nálady už nezostávajú izolované a fragmentované. Naopak sa zdieľajú a šíria neuveriteľnou rýchlosťou cez mémy, krátke videá v podobe shorts, reels, alebo prostredníctvom príbehov na sociálnych sieťach. Ak majú dostatočne silný emočný náboj, môžu sa stať virálnymi v priebehu niekoľkých hodín. Čo by predtým trvalo dni alebo týždne.
Významnú úlohu v tomto procese hrajú tiež tzv. influenceri, ktorí svojim pôsobením fungujú ako zosilňovače emócií založených na príbehoch, vizuálnych symboloch a osobnom tóne, nie predovšetkým na racionálnych argumentoch. Súčasne ľudia väčšinou inklinujú k prijímaniu názorov autorít alebo populárnych osobností, pre ktoré predstavujú, po prekročení istého prahu spolu s lajkami, zdieľaním a komentármi, sociálny dôkaz – pocit kolektívnej pravdy, konsenzu. Pokiaľ to robia ostatní, musí to byť správne.
Kognitívne limity populácie
Odolnosť voči tomuto javu nespočíva iba v jeho rozpoznaní, ale v aktívnom zapojení kritického myslenia ako možnosti obrany. Nie je však absolútna – napríklad v situáciách, keď je jedinec dlhodobo vystavený opakovanému tlaku. K tomu nie je kritické myslenie vrodená dispozícia, ale získaná a rozvíjaná schopnosť.
V tejto súvislosti narážame na kognitívne limity väčšiny populácie. Dokonca aj medzi vysokoškolskými študentmi je úroveň kritického myslenia veľmi rôznorodá a často nízka, ako bolo zistené testom v rámci výskumu Watson-Glaser. Väčšina študentov dosahuje skóre 60 – 70%, čo sa považuje za priemernú úroveň kritického myslenia. Zvládajú vyhodnotiť základné logické operácie, ale nie sú schopní konzistentne aplikovať kritické myslenie v komplexných reálnych situáciách. Zlyhávajú pri odhaľovaní skrytých predpokladov alebo pri interpretácii nejednoznačných dát. Je však potrebné poznamenať, že toto skóre sa líši v závislosti od odboru. Všeobecne vykazujú humanitné odbory nižšie výsledky ako technické, avšak ani tie nie sú výrazne nad priemerom.
V tomto smere vyššie IQ nezaručuje vyššiu úroveň kritického myslenia. Práve naopak – jedinci s vyšším IQ často používajú svoje schopnosti na racionalizáciu svojich postojov, nie na ich spochybnenie. Z toho vyplýva, že ani elity nie sú často schopné čeliť konfirmačnému skresleniu – inteligencia im často slúži na sofistikovanejšiu obhajobu emócií, nie na ich prekonanie.
Potvrdzuje sa tým, že rozhodovanie je riadené emóciami a intuíciou, nie rozumom, ako sa všeobecne predpokladá. Dominujú totiž heuristiky a biasy reagujúce na emočné spúšťače. Emočný apel je preto silnejší ako racionálny argument.
Je nevyhnutné naučiť sa hovoriť k ľuďom jazykom všedného dňa, ktorému rozumejú, nasmerovať ich a viesť. Vyvarovať sa pritom elitárstvu, ktoré vzďaľuje a izoluje aj cnostnú vzletnú ideu od okolitého sveta, pokiaľ má mať ambície stať sa hýbateľkou dejín a spoločenskej debaty. Cesta k tomu je lemovaná nielen samotnou pravdou, ale aj zvládnutou psychológiou pozornosti a emócií. Kto si tieto princípy osvojí, zvíťazí. Lebo idea neprestupuje len mysľou, ale predovšetkým srdcom ľudí.
Z článku Radek P. – Boj o srdce a mysl lidí
https://deliandiver.org/boj-o-srdce-a-mysl-lidi/#more-13400962
