V tejto a nasledujúcej časti si porozprávame o USA a o Slovensku, pričom dovoľte mi pri Amerike byť trochu sentimentálnym, zatiaľ čo pri našich klaunoch v politike nikoliv. Zo srdca ďakujem kolegom a čitateľom za pekné slová podpory, veľa to pre mňa znamená. Btw, osobitná poklona patrí Oraclovi, že rozbehol taký obsiahly projekt (https://oracle911blog.wordpress.com/).
Teda začnime…Rambo I je skvelý film. Rovnako ako Rocky jednotka. Konkrétne obraz Stalloneho boxera mi svojho času, keď som študoval na výške samé politologické somariny a prežíval hlbokú vnútornú hodnotovú krízu, a keď ma navyše niektorí kolegovia a profáci začali odpisovať do starého železa, tak mi vnútorné sústredenie, ukľudnenie, mobilizáciu a silu dodal práve tento film. Hoci mám Slya rád, predsa len je škoda, že sa zapredal tým, ktorí pôvodné, akési „jacklondonovské“ posolstvo týchto filmov neskôr zneužili na hrubú politizáciu v rámci konfrontácie v Studenej vojne a vyvrátili, ako vždy, pôvodné idey filmu naruby. Ale tak proste Hollywood funguje.
Konkrétne Rambo I je sfilmovaný podľa románovej predlohy „First Blood“, v ktorej autor vyjadril skutočný generačný bôľ obrovskej sociálnej skupiny Američanov, ktorí sa vrátili z vojny s traumami fyzickými i psychickými, a ktorým začínalo dochádzať, že táto vojna akoby „nemala byť nikdy vyhratá“. Je to frustrácia z korumpovaného spoločenského systému, ktorý nahnal ľudí do nespravodlivej vojny za pre nich neznáme ciele, zneužijúc ich vlastenectvo, a ktorý ešte následne buzeruje veteránov. A je to, predovšetkým – PROTEST, zúrivý a nespútaný, proti systému v Amerike sedemdesiatych rokov, kedy panovavší Zeitgeist bol charakteristický úpadkovosťou, ľudia reálne ťažko pociťovali krízu po „zlej“ vojne, prvých ropných šokoch a zavŕšení tichého prevratu v USA (vražda Kennedyho – abdikácia Nixona), v dôsledku ktorého sa USA premenili z viac-menej suverénneho štátu na inštrument medzinárodnej korporatokracie. V sedemdesiatych započal proces vysťahovania automobilovej a high-tech produkcie z USA do Južnej Kórey, po tom, ako Japonsko vytlačilo Ameriku z líderskych pozícii v lodiarstve a elektrotechnike. Ten film bol pre elitu nebezpečný v tom, že ukazoval aj iný druh odporu a únikovosti jednotlivca, než aký predvádzali hippies, sex-drogy-rokenrol. T.j., tak alebo inak, kontrolovaná opozícia. Ten film ukazuje, že neslobodno zaháňať človeka do kúta a stavať ho do bezvýchodiskovej pozície. Ne budi licho, poka ono ticho.
A tým bol a je pre elity nebezpečný. Preto potrebovali vyvrátiť v neskorších pokračovaniach jeho význam naruby a urobiť z neho ideovú podporu amerického militarizmu. Titulná pieseň filmu „It‘s a long road“ Dana Hilla sa stala legendárnou, a ak si pozorne prečítate jej slová, zistíte, že chlap dobre vystihol nielen vtedajší Zeitgeist v Amerike, ale aj ten dnešný na Slovensku. Čiže v krajine, kde nik SERIÓZNE neriešil politiku, a tak začala politika riešiť všetkých. Koľkým z tých, čo za minulý rok skrachovali, boli tak či onak citeľne poškodení KORONOU a opatreniami, cítia sa opustení a bezmocní, nezarezonujú v hlave slová – „It‘s a long road, when You‘re on Your own. And it hurts when they tear Your dreams apart…“. Uprostred mediálnej hystérie a informačnej horúčky skutočne môže dôjsť k tomu, že „…trying to find the peace of mind can break Your heart“, ako sa to stalo René Balákovi. A tak dnes musí každý z nás „…day and night You gotta fight to keep alive“… Pretože v skutočnosti „…there‘s a REAL war, right outside Your front door, I tell Ya“. A že na to, aby sme prežili „…out where they‘ll kill Ya, You could use a friend“. To znamená – družnosťou proti nenávisti, vedomosťami proti obmedzenosti a tmárstvu, kolektivizmom proti individualizmu, objektívnou diskusiou proti propagande, vlastenectvom proti zapredanosti a zradcovstvu, morálkou proti ziskuchtivosti. ČSSR II proti viedensko-vatikánskemu a nemeckému protektorátu. Ako na to?
„Where the ROAD (t.j. DOPRAVA – RIADENIE a spolupodieľanie sa na ňom alebo cesta-vektor cieľov) is, there‘s a place for me. Where I‘m me in my own space, where I‘m free, that‘s the place I want to be…“ Pozdravujem KSB a komunitu jej prívržencov – kádrovo-informačnú bázu pre ČSSR II.
Nik nehovorí, že je to ľahké. „It‘s a long ROAD, and it‘s hard as hell“, ale zvládneme to, ak si budeme naďalej vzájomne vymieňať, generovať a šíriť informácie – „tell me what do You do to survive“… Pretože radšej takúto dlhú a tŕnitú cestu, než krviprelievanie a stav, kedy budeme len trávou na bojovom poli. Trávu, ktorú ak neudupú, tak potom spasú. Treba ľudí informačne vzdelávať a bojovať za ich mysle, aby sa nestali nástrojom v rukách manipulátorov, čo radi otvárajú Pandorine skrinky. Treba spoločnosť ukľuďnovať a informačne znemožňovať jej rozoštvávačov, pretože akonáhle „when they drop first blood, it‘s just the start of it…“. Možno si niekto myslí, že môže „kontrolovať“ vnútorný konflikt a občiansku vojnu, ale čoskoro bude sám „bojovať o prežitie“.
Ale naspäť k Amerike sedemdesiatych. Tá vyvíjala šialené úsilie, aby ako-tak udržala prestíž západného sveta, ktorý v očiach svetovej verejnosti zaslúžene ustupoval reálnym a potenciálnym možnostiam socialistického tábora. Napríklad skrz to pristátie na Mesiaci. Poviem k tomu len toľko – pozrite si bondovku „Diamanty sú navždy“ z r. 1971 so Seanom Connerym a pustite si to od cca. 58-j minúty. Fakt veľmi zaujímavé scény z nevadskej púšte.
Kvôli existencii ZSSR a jeho povojnovému mocenskému statusu sa západné elity taktiež museli dohodnúť, že si po Druhej svetovej trochu ukroja z koláča v prospech strednej a robotníckej triedy (a taktiež korumpovania jej politických či odborárskych lídrov, viď rok 1968 – pozn.), lebo inak by aj tam boli bodovali komunisti. A aj to prakticky zatrhli Reagan a Thatcherová, už vtedy v osemdesiatych započala na Západe DEMONTÁŽ sociálneho štátu. Rovnako aj Startpunkt pre degradáciu vzdelania datujeme polovicou sedemdesiatych (napr. správa Rímskeho klubu „Limity demokracie“), zatiaľ čo trebárs Kennedy, využívajú efekt tzv. „Sputnik“-šoku, apeloval k modernizácii školstva, spravodlivo tvrdiac, že „ZSSR vyhral vesmírne preteky za školskou lavicou“. Pre túto strednú triedu, ktorej živobytie závisí od dodržiavania zákonov a garantovania majetkových práv, akéhosi fungovania elementárnych kompetencií štátu, však po zničení ZSSR a dosiahnutí hegemónie medzinárodnej korporatokracie nad svetom (o čo sa márne pokúšal Hitler – pozn.), zostalo u pánov dejín oveľa menej pochopenia, rovnako aj k národným štátom v ich klasickom poňatí, a preto žiaľ vidíme v súčasnosti ich plánovitú globálnu demontáž, prikrytú „znenazdajky“ vypuknuvšou KORU, pardon – KORONOU a „proti“-covidovými opatreniami.
Nebyť Sovietskeho zväzu, ktorý podržal USA, keď sa rozhodol obchodovať svoju ropu za doláre, boli by USA skolabovali už skôr. Viď zrušenie zlatého štandardu a jeho nahradenie petrodolárom. Nebyť Gorbačova, ktorý reálne umelo zničil ZSSR a hodil socialistický tábor na roztrhanie Západu („Teraz nás zachráni už len zázrak!“, A.Greenspan po najväčšom prepade Dow Jones od Veľkej Depresie r. 1988), boli by USA skolabovali už skôr. Nebyť umelého zalátania dier a oddialenia, ale nie odvrátenia finančno-ekonomickej agónie, akú podnikla svetová finančá elita v roku 2008 (paralelne s nástupom Medvedeva – pozn.), boli by USA skolabovali už skôr.
A to pritom nehovorím s akýmkoľvek náznakom škodoradosti, verte mi, ale práveže s veľkou ľútosťou. Poznajúc vedeckú fyzikálnu komunitu trošku z rozprávania rodičov, je mi ľúto, že ľudstvu sa v šesťdesiatych nepodarilo vytvoriť onú Platónovu radu mudrcov. Lebo vedci, na rozdiel od politikov, si aspoň robia reálne starosti o osudy tohto sveta, o čom svedčí, napríklad, ochota niektorých účastníkov programu v Los Alamos delegovať čiastkové informácie Sovietom. Na rozdiel od Trumana či clintonoidov, taký Einstein, Bohr a Termen dobre vedeli, že po Tretej svetovej vojne sa v tej Štvrtej bude bojovať palicami a kosťami. A že BIPOLARITA je v záujme svetového mieru. Medzi vedcami, ktorí ešte všetci z tej nádhernej „studenovojnovej“ generácie nevymreli, panovali vtedy výrazne podčiarknuté pojmy cti a profesionálnej integrity. Zároveň chcem týmto osobitne pozdraviť MUDr. Soňu Pekovú, ktorá ukázala obrovský kus odvahy a rozumu, a ukázala, že Československo a jeho vedecká škola je významný potenciálny nástroj riadenia.
Dovoľte mi preto trochu zaspomínať na Ameriku… Mal som svojho času možnosť pobudnúť jedno nádherné leto v USA, konkrétne v San-Francisku a v Honolulu na Havaji. Boli to pre mňa, vtedy 19-ročného fagana, nezabudnuteľné zážitky o to viac, že tieto miesta oplývali v mojej mysli aurou, tak nádherne a mocne opísanou v dielach Jacka Londona, jedného z mojich najobľúbenejších autorov. Páni, tie jeho knihy majú SILU!! Čo Vám budem hovoriť, „Frisko“ je asi najkrajšie mesto v Amerike. Previezť sa z tamojšieho Russian Hill po Wharfs, vidieť odtiaľ majestátne Harbour Bridge a Golden Gate Bridge, Alcatraz (ktorého signalizačno-poplašné systémy sprojektoval na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov Lev Termen – pozn.), Oakland Martina Edena a Berkeley Roberta Feynmana – to už je niečo. Vidí sa mi, že uprostred do značnej miery typologizovaných amerických miest San Francisco disponuje absolútne jedinečnou scenériou, kde živly rozpálenej a kyprej sopečnej Kalifornie (CALIDA FORNAX, t.j. doslova rozpálená pec) narážajú na búrlivý a sakra studený oceán. Aj tie „mrakodrapy“ sú tam o dosť nižšie kvôli pravidelným zemetraseniam, ale to vôbec nie je na škodu, práve naopak – uprostred strmo stúpajúcich a klesajúcich mestských artérií to pôsobí zvláštnym „nadnášajúcim“ dojmom. A keď sa pozeráte na Golden Gate Bridge, premáha Vás akási hrdosť na to, že človek také niečo stvoril. Mesto, rozložené na južnom cípe Zlatej Brány, s výhľadom na Pacifik zo Západu a Zlatú Zátoku na Východe, má počasie asi ako Londýn, a autentický, neopakovateľný genius loci. Nie nadarmo obľúbené hipíkmi a „tvorivou inteligenciou“.
Zo svojej strany Havaj (nie ten slovenský pod Tatrami J), otčina „Nea“ Keanu Reevesa, je úplne ale že rozprávka, ten Mark Twain mal pravdu, keď písal, že je to Raj na Zemi, najkrajšie miesto, aké kedy videl. Moja mamina tam pracovala rok a pol na miestnej univerzite v Honolulu, a kým sme u nej boli s otcom na dvojmesačnej letnej návšteve, videl som a vyskúšal som úplne všetko, čo ten ostrov ponúkal. Dokonca som tam vypomáhal ako závozník, a rozvážal turistov z letiska do hotelov na Waikiki a inde. Keď som sa dokonale oboznámil s každým metrom USS Arizona National Memorial v areáli Pearl Harbour, podarilo sa mi ako fanatikovi do histórie dokonca vydobyť si privilégium sprevádzať dve skupiny turistov pri prehliadke tohto významného bodu Druhej svetovej vojny, a taktiež neskôr do Elvisovým hlbokým hlasom presláveného Polynesian Cultural Center. Elvisa vôbec tam v rádiu púšťali sústavne, a len tam som sa dozvedel, aký to bol nadaný a všestranný umelec, o ktorom som si predtým naivne myslel, že je to nejaká nafúknutá hollywoodska hviezda. Isteže, Hollywood nafúkne každú hviezdu, ale Elvis je proste trieda, mal hlas a cit operného speváka. Svojim spôsobom dodnes zaberá na ženy rovnako spoľahlivo, ako Barry White – to len taká rada pre chlapov. Polynesian Cultural Center – to je niečo ako tichooceánsky skanzen, kde je vystavených dvanásť minidedín rôznych polynézskych národov – Tahiťanov, Samoa, Havajčanov, Novozélanďanov, Šalamúnových ostrovov atď. Urastení domorodci s veľkolepo-exotickými črtami, ktorých postavy prezrádzali genetiku predkov – plavcov a veslárov, sa tam za desať sekúnd vyšplhajú na vrchol palmy, predvádzajú, ako treba rozseknúť kokosový orech, ako treba správe upiecť divé prasa, viacvrstvovo prekladajúc pahrebu mäsom a banánmi, batátmi a kokosovou vňaťou, zabalenými do obrovských palmových listov. Na inom mieste zase Tahiťanky s nemenej zaujímavými črtami v sukniach z trávy tancujú svoj zvodny panvový tanec, a Novozélanďania haku. Krása. No a korunou všetkého, kam vodia všetkých turistov, je palma pri riečke, ktorá vyrastajúc z jedného brehu bola umelo „vrastená“ koncom do brehu druhého, vytvárajúc akoby lavičku nad jarčekom. Na tejto palme svojho času sedel, hrajúc a spievajúc, Elvis, keď už bol veľká hviezda, a preslávil túto ustanovizeň po celom svete.
Okrem toho som na Havaji vyskúšal americký futbal, kúpanie v každom druhu vody a každom druhu počasia a každej dennej hodine. Spolu s jedným vyslúžilým pilotom mexických aeroliniek sme na jachte oboplávali Oahu a vyrazili k ostrovu Maui, rodisku K. Reevesa. Asi tak nejak si predstavujem Raj. Taktiež som neskôr išiel na predstavenie „Trojkráľová noc“ (Twelfth Night)* pod otvoreným nočným nebom v Kaneohe. Obišiel na vypožičanej Fordke celý ostrov Oahu krížom-krážom, videl slávny Turtle Beach a Diamond Head, ananásové plantáže firmy Dole a dedinky miestnych Havajčanov, „čínsku čiapočku“, nádhernú lagúnu Kailua, „Benátky“ v Hawaii Kai. Kochal som sa výhľadom z Pali Lookout, vyškriabal som sa na najvyšší kopec, takmer si zlomil väzy na zradnom Sandy Beach a takmer sa potentil od strachu, keď okolo nás s tým Mexičanom pri šnorchlovaní na otvorenom mori preplaval žralok korálovitý, pri ktorom tá chabá Diegova harpúna vyzerala ako zubné špáratko… Proste „léto jak má být…“.
Ako asi ku všetkému, mám aj k Amerike osobny vztah. Mám rád Ameriku práve za to, že stvorila ľudí ako Jack London či Michael Crichton, Mark Twain či Theodor Dreiser, ktorí boli schopní tvoriť veľké veci. Možno je to aj dedičstvo akejsi všeľudskej „proletárskej“ solidarity, ktorá bola podčiarkovaná v tisícoch socialistických prekladoch kvalitnej západnej literatúry, ktorá ešte vedela, čo znamená dôležitosť sociálneho rozmeru života. Mám rád Ameriku za pôvodne černošský džez. Milujem Ellu Fitzgeraldovú a Glenna Millera. Vážim si M. Puza za odvážny a brutálny obraz reality rovnako, ako autora Všetkých kráľových mužov za obraz alegoricko-umelecký, keďže prototypom pre hlavnú postavu sa stal známy gubernátor Louisiany z tridsiatych rokov a potenciálny volebný konkurent F.D. Roosevelta Huey Long. Hlava XXII je tiež riadna haluz. A aký klenot je rozprávka o Čarodejníkovi z krajiny Oz? Veď obraz čarodejníka, ktorý všetkým nasadí ružové okuliare a vplýva tak na ich vedomie, nie je to snáď vo viacerých ohľadoch výstižná sociálna satira na dnešok? Tak ako napríklad tie súčasné pseudosúdy a medzinárodné obviňovania bez dôkazov sú ilustratívne opísané v Carrolovej Alici v krajine zázrakov. Ruský veľvyslanec pri OSN V. Nebenzja to raz dokonca aj citoval na zasadnutí BR, reagujúc na ďalšiu (už ani neviem presne akého „disidenta“ či „zločin“ sa týkajúcu) štvavú protiruskú kampaň, ktorá vždy prebieha podľa schémy – vopred stanovíme vinníka, vopred obsadíme súdy, vopred zažalujeme a doobviňujeme na základe neexistujúcich, ale stokrát medializovaných dôkazov.
Každopádne, je mi ľúto, čo sa v Amerike deje a ako národ definitívne otupéjevjájú a rozkladajú, ako sa tam realizuje svojská kultúrna revolúcia v duchu boja proti white supremacy, ako sa tam vytvára pôda pre občiansku vojnu. Ruský historik Fursov, napríklad, spomína, ako počas spolupráce s I. Wallersteinom ku koncu osemdesiatych rokov medzi nimi prišla reč na perestrojku, a Andrej Iľjič mu tlmočil svoje znechutenie nad „katastrojkou“ a obavy z budúcnosti. Na to mu vraj I. Wallerstein povedal, že v USA zrejme dôjde k takej istej perestrojke za cca. 25 rokov, a že sa obáva, že bude oveľa krvavejšia, než tá ruská s ohľadom na obrovské množstvo zbraní v súkromnej držbe. Nesledoval som podrobne, v čom bola zápletka poslednej akiste nabitej diskusie na ksbforum o Pjakinovi a jeho možnej kontraproduktívnej činnosti, ale podľa mňa odhadol vývoj situácie v USA v kontexte posledných jednoznačne zmanipulovaných volieb správne. Štátne prevraty sa stávajú normou západného života, pretože ten hlavný prebehol v USA, a bol rovnako neslávny, ako ten náš slovenský.
Dovoľte mi nateraz, skôr, než obšírnejšie okomentujeme chronológiu neslávneho konca slovenského Majdanu, osviežiť éter vypichnutím niekoľkých záchytných bodov alebo udalostí, ktoré ilustrujú, na pozadí akých globálnych procesov sa odohráva toto naše malé slovenské divadlo. Odrazom akých procesov sa javí. Pretože tiché štátne prevraty, zjavná inteligenčná degradácia elít, ukrajinizácia a „matovič“-izácia v súčasnosti nepostihuje len našu ťažko skúšanú krajinu, ale je vlastne celozápadným javom. Matovič ako produkt svojej doby a Slovensko ako určitý ukazovateľ politického pulzu Európy (sila reťaze sa posudzuje podľa najslabšieho článku) nie sú zas, ak sa na to úprimne pozrieme, až takí výnimoční svojou vyšinutosťou a fašistickými náklonnosťami.
Obecnú situáciu vo svete by dnes dobre vystihol citát H.Wellsa z knihy «Open Conspiracy» – «Ľudia si masky navliekli, zatiaľ čo elity svoje masky zhodili…» Uvediem niekoľko bodov na ilustráciu pikantnosti súčasného stavu a desivej reality, v ktorej žijeme, a možno aj odpoveď na otázku, prečo sa BOH tak hnevá na Západnú Európu, keď poslednú zasiahli nedávno ničivé záplavy, predovšetkým Západné Nemecko a Benelux.
Z perličiek, ktoré mi na ilustráciu faktu prevratu v USA utkveli v pamäti, vyberiem túto: podľa https://meduza.io/feature/2021/01/14/tramp-stal-pervym-prezidentom-ssha-kotorogo-dvazhdy-podvergli-impichmentu-protiv-nego-vystupili-10-respublikantsev demokratmi skorumpovaná Snemovňa reprezentantov dvakrát vyslovila Trumpovi IMPEACHMENT, pričom už PO Bidenovom zvolení a týždeň pred jeho inauguráciou. Vysvetlite mi niekto iný dôvod podobného konania, než ten, že jeho iniciátori dobre vedeli, že Biden sotva môže byť považovaný za legitímneho prezidenta. Že jeho legitimita môže byť v budúcnosti spochybnená. A potrebovali sa poistiť, keďže americké pravidlá sú také, že prezident, ktorého impíčmentovali, nemôže znovu kandidovať, je to čierna známka, leprózna ciacha proste. Asi vetrili, že Trump sa môže a už aj stáva alternatívnym lídrom. Pričom poznamenám, že prvé hlasovanie v Kongrese vtedy neprešlo, zatrhol to Senát.
Oveľa šokujúcejšia správa, ktorá naznačuje, že „močiar“ bol ochotný ísť aj cez mŕtvoly, aby neprehral, bola pre mňa táto – https://tass.ru/mezhdunarodnaya-panorama/12383513; https://ekb.dk.ru/news/237156660. Pričom poznamenám, že na TASS táto správa v čiastkovej podobe prvýkrát zaznela v prvom kvartáli, teraz to len nafúkli.
V USA totiž vyšla kniha „Hrozba“ z pera novinárov Boba Woodworda a Roberta Costy, v ktorej rozprávajú o posledných dňoch Trumpovho prezidentovania. Woodword je známy tým, že r. 1972, pracujúc pre Washington Post, spolu s kolegom C. Bernsteinom, sa ako prvý dozvedel a napísal o škandále Watergate. Úryvky z jeho terajšej knihy uverejnili CNN a The New York Times (https://www.nytimes.com/2021/09/14/us/politics/peril-woodward-book-trump.html). V knihe sa píše o tom, že známy americký generál Mark Milley, šéf Výboru náčelníkov štábov, bol „znepokojený“ tým, že Trump sa môže stať nekontrolovateľným a už 8. januára zvolal vo svojej washingtonskej kancelárii tajné stretnutie s vysokopostavenými vojenskými činiteľmi, zodpovednými za Národné vojenské veliteľské stredisko. Milley im vtedy údajne rozkázal neplniť príkazy od kohokoľvek bez jeho osobnej sankcie.
Taktiež sa zistilo, že vraj spíkerka Dolnej Snemovne N. Pelosiová ešte v januári telefonovala s gen. M. Milleym, aby s ním prejednala preventívne bezpečnostné opatrenia, ktoré by neumožnili D. Trumpovi iniciovať vojenské akcie alebo získať prístup ku kódom pre uskutočnenie jadrového útoku. Počas konverzácie vraj Pelosiová tvrdila, že „..On je blázon. Vy predsa viete, že sa zbláznil už dávno (Trump – pozn.)…“, s čím generál Milley súhlasíl a následne vyžadoval na stretnutí s generálmi 8. januára niečo ako prísahu, že schvaľujú jeho kroky.
Generál M. Milley vraj taktiež volal „svojmu čínskemu kolegovi“ Li Zuochengovi; prvýkrát v októbri 2020 a druhýkrát v januári 2021, aby ho ubezpečil, že Trump vraj neplánuje zaútočiť na Čínu. Citujeme – „vo svojich telefonátoch sa Milley snažil ubezpečiť čínskeho kolegu, že USA sa nechystajú zaútočiť, a ak útok nastane, bude o tom predtým informovať čínskych súdruhov…“
Nie som génius, ale niečomu v politike rozumiem, a už keď tá správa (bez info o Číne – pozn.) prvýkrát letmo zaznela na ruskej tass.ru v januári, nevedel som si ju vysvetliť inak, než ako hrozbu, vyslovenú ústami Pelosiovej a Milleyho, že ak Trump neodíde, „močiar“ je schopný a ochotný iniciovať vojenské akcie alebo uskutočniť jadrový útok, a je ešte otázne, že kde. Matovičovské zrkadlo funguje rovnako aj pri nich, aj pri Sorosovi s jeho „antifašizmom“, aj pri UEFA s jej „rasizmom“. Accuse the enemy of that which You are guilty! Sám Trump celú záležitosť neskôr pre The Hill okomentoval tak, že nikdy nerozmyšľal nad útokom na Čínu a že Peking to dobre vie. Zatiaľ čo konanie generála M., ak k tomu skutočne došlo, je „vlastizradou“.
Nech už je ako chce, neokoni a „močiar“ dosiahli v USA a EÚ svoje Pyrrhovo víťazstvo, za ktorým však zívala prázdnota, čo oni samozrejme netušili. Amerika mala v princípe na výber – buď realizovať demontáž Pax Americana the soft way, t.j. cez Trumpa, ktorý by sa pokúšal minimalizovať škody, postupne prechádzať do izolacionizmu a oživovať vnútornú reálnu ekonomiku; alebo, ak to nepôjde po-dobrotky, pôjde to tak ako teraz. Systém medzinárodnej finančníckej mafie – hlavného sponzora demokratov a Bidena, ťažiacej z pozície dolára ako univerzálnej rezervnej meny a vlastníctva dolárového tlačiarenského stroja, bude musieť byť spolu s Pax Americana tak či tak bezpodmienečne prebudovaný. Rieši sa to z globálnej úrovne. Len to akurát bude vďaka zvrhnutiu Trumpa nekontrolovane a s oveľa väčšími stratami pre americkú ekonomiku a „močiar“, ktorý je navyše, ako tvrdí Chazin, v samotnom Washingtone rozpoltený na tzv. klan ajťákov a klan bankárov. Biden je nominantom bankárov a jeho vice-prezidentka K. Harrisová je od ajťákov. Okrem toho si Biden neveľmi rozumie s B. Johnsonom. V Británii sa totiž po brexite dostali k moci staré klany z prostredia tzv. Venetian Party, britský segment globalistov, ktorí sú v svetovej hierarchii vyššie, než močiarny porast a americkí „stranoviki“. To preto aj močiarnik Tony Blair tak zúrivo útočí na Johnsona. Tieto klany boli podľa Chazina v roku 1936 abdikáciou Edwarda VIII. odsunutí na druhú koľaj v prospech banksterov, ale brexitom oslávili svoj návrat. ** Na rozdiel od svojich „močiarnych“ predchodcov, t.j. v princípe rhodesiánskych atlantistov, opierajúcicich sa o anglo-amerických a sionistických bankárov (akási „elitárska pena XX. Storočia“, nabalivšia sa na dvoch svetových vojnách – pozn.), Johnson predstavuje konkurečný globálny projekt, ktorý T. Mayová nazvala Global Britain. Preto si Johnson dobre rozumel s Trumpom a s Bidenom si nevie prísť na meno. To, ako dnes britská tlač zhadzuje USA, je nevídané. Takže príslovečný „anglo-americký močiar“ dnes treba vnímať, ako naostatok aj veľa iných riadiacich procesov a štruktúr, v celej ich komplexnosti a vnútornej ambivalentnosti, ako konglomerát záujmov banksterov, ajťákov, „Benátčanov“ a kto ho vie koho ešte. „Močiar“ síce zvíťazil akoby „všade“, ale zároveň sa začína rozrývať zvnútra, jeho jednotlivé frakcie začínajú mať rozpory a konflikty záujmov. Najviac sa to prejavuje vo vzťahu k objektu riadenia EÚ, keďže banksteri by sa radi etablovali v Berlíne ako Novom New Yorku a s Merkelovou mali vynikajúce vzťahy, zatiaľ čo Johnson, predstavujúci Britániu, ktorý nemal to privilégium stretnúť sa s Putinom, potrebuje na vlastné prežitie v budúcich podmienkach vykolíkovať si už teraz budúcu menovú zónu – Západná Európa vrátane západného Nemecka, Španielska a Portugalska, plus arabské krajiny. Základňa pre nový už beztak dosť islamizovaný chalifát. Tie spravy o tom, ze britský monarcha je vzdialeným potomkom Mohameda, sú tomu ilustráciou a akýmsi ideologickým impulzom. Británia sa už túto jeseň pokúsi zničiť EÚ skrz kovid, sprísňovanie „proti“-kovidovych opatrení, aktivizovanie svojich zombíkov v euroštruktúrach, spiacich a driemajúcich islamistických a teroristických buniek na kontinente. Medzi znalými vrcholovými dôstojníkmi francúzskej polície a armády totiž nie je žiadnym tajomstvom, že emisári z americkej či britskej ambasády sa stretávajú s lídrami a aktivistami moslimských a prisťahovaleckých komunít v desiatkach francúzských bainlieux, rozdávajú im keš a úlohy, nehovoriac o tom, ako dobre v týchto komunitách frčí dlhodobá špecialitka Britskej ríše – obchod s drogami. A o tom, že v každej väčšej mešite je sklad zbraní, ani nehovoríme. Ja sa tým francúzskym generálom, čo podpisovali kolektívny list Macronovi, vôbec nečudujem. (https://youtu.be/juwdbC8Of3s) Pritom Británia by sa veľmi potrebovala s Putinom dohodnúť alebo aspoň stretnúť, ako banksteri Bidena a Merkelová, pričom sú ochotní mu vymenou za jeho súhlas so zničením EÚ kráľovsky predhodiť celú nesvojprávnu a vo svojich problémoch, národných identitách a vzájomných historických skrivodlivostiach ponorenú Východnú Európu. Ale problém je v tom, že Rusko už východnú Európu NEPOTREBUJE. A s Nemcami sa už vďaka NS II nejak dohodnú, pričom to pre nich bude oveľa jednoduchšie, ako s Bidenom. Francúzi sa chcú dohodnúť už teraz (https://russian.rt.com/inotv/2021-09-27/Gossekretar-Francii-ES-dolzhen-ponyat). S Britániou sa však Rusi nedohodnú, ba ani sa len nezačnú rozprávať, pokiaľ posledná verejne nedementuje všetky tie výmysly a tie tisícky protiruských článkov o Skripaľovi a novičku. A tak budúca Malobritánia hystericky cerí zuby a obviní ďalšieho Rusa z otravy Skripaľa, sekundovaná ESĽP, ktorý len pár dní po „vojnovej rezolúcii Europarlamentu“ o „nevyhnutnosti boja s Putinovým Ruskom na všetkých frontoch“ obviní Rusko z otravy Litvinenka v tej istej Británii na začiatku nulových rokov.
A navyše sú tu globalisti a kontinentáli, ktorí sledujú svoje záujmy a potápajú tak banksterov, ako aj Britániu a ajťákov. Takže dám fľašu šampanského tomu, kto dokáže predpovedať výhercu, ale opakovať, že EÚ len sotva zostane pri budúcich otrasoch zachovaná v súčasnej podobe, je fakt banálne. Každopádne budovanie a ideologická propagácia Medzimoria napovedá, že v plánoch globalistov sa s budúcou prítomnosťou močiarnych štruktúr v našom regióne nepočíta. ***
A hoci sa banskterom zrejme v samotných USA podarí v perspektíve odstaviť ajťákov (ktorí majú vlastné, bansktermi nekontrolované finančné toky skrz Google Pay, napr.), ich a Bidenove pozície sú po ich Pyrrhovom víťazstve vo voľbách čoraz krehkejšie. Po Afganistane sa proti Bidenovi otáčajú už aj mainstreamové médiá, nielen Fox News (labutia pieseň americkému močiaru odznela vo filme „Loudest Voice“, vďaka znovu, p. Rezník, za odvysielanie na Dvojke – pozn.). A navyše, je tu Trump. Je tu Texas a Middle West. Je tu biela, tvrdo pracujúca, konzervatívna, kresťanská a heterosexuálna Amerika, z ktorej si robia fackovacieho panáka. Je tu reálna sociálna chudoba a napätie, reálne streľby na školách. Reálne preplnené väznice, reálny zločin, všadeprítomné drogy, reálne rasové ghettá. Kdeže sú tie časy z „baby-boomu“ päťdesiatych, kedy tatko pracoval v továrni a rodina mohla mať auto a dom plus mamku v domácnosti, teraz makajú obidvaja na dvoch prácach a jednou kreditkou splácajú druhú. Reálne zárobky domácností za uplynulé polstoročie NIKDY nepresiahli úroveň z r. 1957.
Okrem toho sú tu viaceré štáty, ktoré spochybňujú postup federálnych orgánov a Najvyššieho súdu v kontexte posledných volieb, reálna priemyselná inflácia sa pohybuje v blízkosti 20 percent, kríza, ktorú v roku 2008 oddialili tým, že FED zalial ekonomiku natlačenými peniazmi a štát zachránil najodióznejšie banky, teraz udiera plnou silou spolu s osemnásťtriliónovým dlhom. Systém viac nie je schopný skrz emisiu stimulovať dopyt, čo bolo základom reaganomiky. Dolár a bretton-woodsky systém je postupne vytlačovaný z medzinárodného života, Čína, Rusko, India a mnohé iné krajiny už realizujú značnú časť svojej obchodnej výmeny v národných (sčasti aj digitalizovaných) menách a diverzifikujú, na úkor dolára, svoje rezervy. USA viac nie sú schopné financovať vojenskú komponentu Pax Americana, oni sa jednoducho MUSIA stiahnuť, ak chcú mať kapacity doma, keď politická kríza dospeje do vrcholného štádia. Pripomínam, že v roku 2022 budú v Amerike primaries. V ajťáckom kontexte spomeniem, že zrejme ešte skôr, než z Východnej Európy odídu USA z Tchaj-wanu, kde sa vyrába na 90 pc svetových mikročipov. Čo to asi znamená pre Silikónovú dolinu?
USA čakajú ťažké časy. V najbližších rokoch Západ zažije prepad spotreby o 50 percent, ako Rusko v deväťdesiatych. Videl som to vtedy na vlastné oči a nikomu taký osud neprajem. Rusko – Veľké Rusko v podobe ZSSR, sa vtedy rozpadlo, a to je tam všeobecný prah tolerancie sociálnej bolesti historicky o dosť vyšší, než v USA. Prof. Staněk tiež hovoril, že keby USA museli vo svojich krátkych dejinách zažiť toho toľko, čo Rusko, už by ich nebolo. Takže to zďaleka nebude jediné a posledné geopolitické zemetrasenie, ktorého následkom budeme vystavení, navyše treba pamätať, že na rozdiel od Rusov, Amerika pri odchode zvykne tresnúť dvermi tak, že môže spadnúť celý dom, zanechávajúc po sebe buď chaos alebo míny s odloženým účinkom (viď to neskutočné množstvo zbraní zanechaných v Afganistane a otáznik nad budúcnosťou arzenálu NATO vo Východnej Európe, a taktiež blog Hhhorca– pozn.). To len aby sme mali pred očami tú „awful truth“. Spomínam si, ako som minulý rok na youtube postrehol nárast počtu nových, kvalitne a moderne spravených filmov o Občianskej vojne v USA, kde sa vyjadrovali mnohí a mnohí významní americkí politici.
POZN: Snáď mi kolegovia z KSB odpustia, že akiste vyznievam banálne a vykladám tu stokrát zaznelé pravdy, ale nestíhal som Vás sledovať, priatelia, tak len dúfam, že môj odhad s tým Vašim koreluje.
Chazin tvrdí, že washingtonskému močiaru tento fakt, t.j. neudržateľnosť súčasnej podoby Pax Americana, došiel približne v marci (nás močiar bol pravdepodobnostne-predurčiteľne odstavený tiež v marci – pozn.), a preto sa následne začali pripravovať na summit s Putinom, ktorý Thierry Meyssan už nazval Jaltou II. Na ktorej, ako sme už predtým tvrdili, pre lúzrov z EÚ nebolo miesto.
Hoci o hrôze bez konca pre slovenský segment močiaru bolo rozhodnuté už v marci, našim kovbojom tento koniec nadnárodného krytia začína dochádzať až teraz v súvislosti s Afganistanom, znemožnením Lipšica a jeho mediálno-trestnoprávnej úderky, a že tých infoleakov ešte bude! Najnovšie zas ďalší impulz k uvažovaniu týmto smerom dodal v súvislosti s knockoutom knockout Francúzska v kontexte AUKUS, kedy sám minister zahraničia Le Drian, preslávený svojim podčiarknuto protiruským postojom v minulosti, zrazu otvára Rusku náruč s olivovou ratolesťou, reku spolupracujme a majme sa radi. A čo ste čakali, chers collegues? To sú tie Božie Mlyny. Svojho času ste predsa zrušili kontrakt s Ruskom na vrtuľníkové lode Mistral, len aby ste sa zapáčili Amíkom, a teraz len oni okašlali Vás. Ako okašlávajú všetkých konieckoncov. No a cenu za najdebilnejšiu ustanovizeň EÚ znovu vyhral Europarlament, ktorý, súdiac podľa kolektívneho vyznania v nepríčetnosti (https://www.hlavnespravy.sk/europoslanci-ak-volby-v-rusku-nebudu-spravodlive-neuzname-novu-statnu-dumu/2679032), si doteraz neuvedomil kardinálne zmeny, ktoré prebehli v globálnej politike. No čo už, ako hovorí druhé ruské príslovie – keď je niekto idiot, tak nadlho…
Prílohy:
*… Hovoriac o Shakespearovej komédii „Twelfth Night“ („Trojkráľová noc“) v ktorej hlavná hrdinka VIOLA bojuje o srdce ILLÝRSKEHO vojvodu, nemôžem nespomenúť jednu aktuálnu významovú hyperbolu na slovenskú kauzy Violy, 34-ročnú rodáčku Sniny, ktorú našli 11.11.2019 nadránom polomŕtvu v Bratislavskom prístave.
Táto kauza šokovala Slovensko nemenej, než tá Juditina, odohrala sa pol roka po nej, dva dni pred tragédiou s autobusom v Nitre a mesiac pred výbuchom paneláku v Prešove. Violin prípad vykazuje viaceré podobné znaky. A ako nižšie ukážeme, predstavuje rovnaký globálno-politický manéver, je to indikátor zápasu globálno-politických klanov na Slovensku. Kauza Violy, ako aj Judity, bezprostredne súvisí s mocenskou politikou a s poslednými parlamentnými voľbami, a nedá sa pochopiť bez zohľadnenia globálno-politickeho aspektu riadenia. Je demonštráciou toho, že Slovensko sa stáva trávou na bojovom poli globálnej politiky. A je zaujímavé, že informácie o tom, že Polícia sa chystá prípad „uzavrieť“ podobne, ako ten Juditin, začali presakovať už vo februári minulého roku, akurát pred voľbami: https://www1.pluska.sk/krimi/nove-informacie-zahadnej-smrti-krasnej-violy-34-pomozu-desivy-pripad-vyriesit.
Viola bola mladá žena plná života zo Sniny, také to zdravé a pekné žieňa z Východu, vychovaná ako rímska katolíčka, ktorá pracovala predtým ako modelka, pocestovala Keňu, Kambodžu, Hongkong. Študovala na FF UK a pracovala ako učiteľka angličtiny, bývala v centre Bratislavy, veľa známych a kamarátov, okrem iného aj z „bohémy“. Veľmi srdečná a obľúbená, spoločenská, s veľkou empatiou – pomáhala deťom v Kambodži. Ok. Fotografka a maliarka, ktorá večer pred smrťou akurát mala veľký event, vystavovala svoje fotografie, pričom výťažok mal putovať na pomoc kambodžským deťom s HIV. Ok. Z výstavy odišla okolo deviatej, a naposledy ju zachytili kamery na Šafárikovom námestí, pri moste Apollo, mala na sebe sukňu, silonky, sveter a bundu. Ok.
Ďalší deň ráno ju polomŕtvu našli pracovníci bratislavského prístavu ležať na kope železnej rudy. Bola bez bundy, bez dokladov a telefónu, s topánkami pohodenými o pár metrov ďalej, podchladená, do pol pása namočená, zvíjala sa od bolesti a nemohla komunikovať. Keď ju privolaní záchranári začali oživovať a zahrievať, objavili sa jej na celom tele podliatiny a modriny, stopy po brutálnej bitke. Viola mala zlomený dvanásty stavec, akoby do nej niekto bol kopal, roztrhaný análny otvor, silné pomliaždeniny na členkoch a zápästiach, bola samá modrina. Počas oživovania mladá žena zomrela, chtiac niečo neúspešne povedať.
Trvalo jedenásť dní, kým Polícia prehľadala miesto tragédie, pričom zamestnanci prístavu údajne medzitým realizovali na danom úseku nejaké upratovanie či čo, slovom – narúšali integritu miesta činu. Polícia sa k prípadu vyjadrila až potom, ako do médií presiakli prvé správy o jej smrti, keďže Violina matka, Melánia, po nej vyhlásila v nedeľu pátrania, nemohla sa jej totiž po desiatej večer 10.11. dovolať. Polícia ju v 11.11 večer v márnici identifikovala podľa oznamu jej matky, keďže záchranári žiadne doklady pri nej nenašli.
Absolútne všetci boli vtedy presvedčení, že ide o brutálnu, chladnokrvnú vraždu. Všetci boli prekvapení pomalosťou, s akou sa viedlo vyšetrovanie, skúposťou Polície na komentáre, a rovnako aj neskoršími závermi z vyšetrovania. Budete prekvapení, ale podľa polície si to všetko Viola SPRAVILA SAMA, ako hlási uznesenie o zastavení trestného stíhania (https://slovensko.hnonline.sk/2318504-policia-definitivne-uzavrela-pripad-umrtia-violy-macakovej; https://www1.pluska.sk/krimi/zahadna-smrt-utyranej-violy-34-jej-zronena-mama-prehovorila-vysetrovani), ktorým bratislavskí strážcovia zákona uzatvorili prípad. Vraj jej zlyhalo srdce v dôsledku opakovaného „tupého násilia“. Asi jej po nádhernom večeri, kde prezentovala vlastné fotky, preskočilo, a išla sa sama dorichtovať do prístavu. Vitajte na súčasnom Slovensku. Polícia uzavrela už za Matoviča. O čo teda išlo? (pozri aj – https://www.tvnoviny.sk/domace/1998397_nove-zistenia-v-pripade-smrti-violy-macakovej-policii-pomohol-jej-pocitac; porovnaj s https://precitaj.si/preco-musela-viola-%E2%80%A034-zomriet-v-ukrutnych-bolestiach-desiva-sms-jej-kamaratky/)
Globálno-politické konotácie tejto kauzy priam bijú do očí. Viola v danom prípade symbolizuje brutálny odkaz zo strany „močiara“, adresovaný „kontinentálom“ a ich slovenskej periférii. Tak najsamprv, 11. november je deň podpísania prímeria v Compiegne roku 1918, formálny koniec Prvej svetovej vojny, kedy práve atlantisti zvíťazili nad európskou kontinentálnou osou. No a čo symbolizuje Viola, ak nie Sedembolestnú a globalistov-kontinentálov? Pozrite:
– Viola znamená „fialová“, zatiaľ čo my vieme, aj vďaka p. Harabinovi a jeho prezidentskému logu, že fialová je farba CIRKVI.
– Fialová znie po nemecky „LILA“, a je to významovo-fonetická hyperbola na ĽALIU ako symbol „Sedembolestnej“
– Viola mala 34 rokov, čo v cifernom súčte dáva SEDEM.
– Bola vychovaná ako RÍMSKA KATOLÍČKA
– Pocestovala Keňu (v Keni celé pobrežie kontrolujú Taliani) a Kambodžu (vplyv Francúzska)
– Napriek mierne „glamourous“ profesii bola charakterizovaná ako mimoriadne poctivá, empatická a slušná žena, taká sexy matka Tereza. Viď konotácie na egyptské bohyne Bast a Hathor, ktoré kombinovali vlastnosti krásy, ba až erotiky, s črtami materinskej lásky, opatery a starostlivosti.
Čo sa týka páchateľa… Nie je našim poslaním hľadať konktérneho človeka, ale riadiace štruktúry, ktoré sú za tým. Keďže Viola symbolizuje „červených“ globalistov, režiséri jej vraždy logicky patrili do „bieleho“, atlantického tábora. Čo aj bolo evokované vibrátorom, ktorý pri oneskorenej obhliadke miesta činu našli. Sedembolestná ako symbol „červených“, rovnako aj „stará“, „pohanská“ viera bola v kontexte „Čiernej Madony“ charakteristická symbolom polmesiaca.
V prenesenom význame môžeme polmesiac vnímať taktiež ako kalich či symbol ženstva a plodnosti – vagínu. Ergo, už chápeme, na koho odkazuje vibrátor? Nepotrebných informácií NIET. Podobný indikátor druhej významovej rady nachádzame v informáciách o náboženskej sekte, kam Viola údajne chodila a (možno?) sa chcela odpútať. A to pritom nikoho neobviňujem. Avšak v rámci nami načrtnutej symbologickej schémy to dáva zmysel, keďže „apoštolské“ kresťanstvo je akoby anti-pódom POHAN-stva. V terminológii „Novej Chronológie“ sa hovorí o dlhej koexistencii (siahajúcej až do novoveku) tzv. „apoštolského“ a „cisárskeho“ (alias „pohanského“) kresťanstva. „Biele“ kresťanstvo VS „červené“ kresťanstvo, Horný „biely“ Egypt VS Dolný „červený“. Atlantisti verzus kontinentáli.
Stav vyšetrovania Violinej „samo“-vraždy je vlastne ukazovateľom mocenského statusu quo na Slovensku, a ubezpečujem Vás, že po alebo súčasne s odstavením atlantistov vyplávajú na povrch informácie tak o Judite, ako aj o Viole.
**… Chazin tvrdí, že tento klan predstavuje akýsi „judaistický projekt“, a nie primárne preto, že by v ňom dominovali „Židia“. Je to globálny projekt, siahajúci koreňmi do Reformácie, ktorú Benátčania, kozmopolitná to obchodná republika s významným náboženským aj filozofickým mixom, podporovali. Pretože ekonomickým výstupom Reformácie bola legalizácia úžery a vznik prvých ranokapitalistických formácií, kedy sa „mladobenátska“ frakcia tamojšej elity rozhodla vysťahovať a etablovať najprv v Holandsku, a potom, po „Slávnej revolúcii“ r. 1688 aj v Anglicku. V skorších článkoch som už poukazoval na zaujímavé fakty, napríklad že v pravoslávnej cirkvi sa Reformácia nazývala aj „židovská heréza“, zatiaľ čo viaceré významné luteránske kostoly na Slovensku, konkrétne v Levoči a Kežmarku, sa architektonicky aj symbolicky vyznamne podobajú na synagógy alebo sú (boli) jedno a to isté.
***… Keď Matovič tresol po svojom výlete za Sputnikom, že prisľúbil Rusom Zakarpatskú Ukrajinu, treba to vnímať ako seriózne riadiace posolstvo. Úloha blázna alebo šaša je a vždy bola v dejinách (nie nadarmo sú blázni častými postavami Shakespearových hier) veľmi vhodná na skryté delegovanie dôležitej riadiacej informácie. Stroho odporúčam Matovičove vyjadrenia, a obzvlášť tie posledné o „hydre“ a „mafii“ v kontexte zriadenia Komisie pre obnovu dôvery v právny štát v reakcii na zatknutie ÚIS čurillovských vyšetrovateľov NAKA, pracujúcich na politických kauzách, vnímať dôsledne skrz logiku „opice a zrkadla“, a čítať medzi riadkami. Matovič zďaleka nie je taký hlúpy ako si mnohí myslia, rovnako, ako si mnohí myslia, že je šibnutý, keď sa na predmetnej tlačovke chechce. Veď on sa práve preto chechce, lebo vie, za KOHO v skutočnosti hovorí a ako so všetkými vo vláde nakoniec „vytrtká“. On vie, že týmto „umelým urýchľovaním“ spustených močiarnych procesov ich, tú hydru, t.j. Lipšica a celú vládu, tlačí do priepasti. Ale nauč blázna modliť sa Bohu, hlavu si roztrieska. Zrejme až moc tlačil na pílu, preto mu poslali výstražné varovanie skrz tú bombu v jeho dome, kde už zrejme ani nebýva. Veselá slovenská realita. A ešte jedno – keď hovorí, že „boli sme milosrdní“, tak mi ihneď v hlave rezonuje film „Fantomas sa hnevá“, nie nadarmo viackrát vysielaný v prime-time za uplynulý rok. Blížime sa do finále celej zatýkačskej šou a deje sa to rýchlejšie, než zvládam horko-ťažko z postele písať. Nech už to bude trvať akokoľvek dlho, vo výsledku bude vláda vyzerať presne tak, ako bolo načrtnuté pri jej menovaní 1.apríla – t.j. ako „vláda bláznov“.
