Obrovská správa z Vatikánu:
Korešpondent LifeSiteNews v Ríme Michael Haynes vo štvrtok ráno informoval o vymenovaní otca Roberta Pasoliniho za kazateľa pápežskej domácnosti, ktorý nahradil 90-ročného kardinála Raniera Cantalamessu, ktorý pôsobil ako kazateľ pápežskej domácnosti 44 rokov. Pasolini, kapucínsky mních, má za sebou extrémne heterodoxné názory na homosexualitu, keď naznačoval, že Biblia odsudzuje homosexuálne činy len preto, lebo v čase jej napísania pojem “homosexuálna orientácia” neexistoval.
Aby ste videli, aké je to šialené, v nedávnej prednáške Pasolini povzbudzoval katolíkov, aby si “predstavovali” vzťahy ako ten medzi Jonatánom a Dávidom ako potenciálne homosexuálne. K rovnakej predstave nabáda aj v prípade stotníka a jeho sluhu, stotníka, ktorý sa obrátil na Ježiša, aby uzdravil jeho sluhu. Nový menovaný František argumentoval, že tieto interpretácie by mohli spochybniť tradičné názory, a tvrdil, že Ježiš mohol ponúknuť chválu mužovi v homosexuálnom vzťahu. Ježiš totiž o tomto stotníkovi povedal: “Veru, hovorím vám, u nikoho v Izraeli som nenašiel takú veľkú vieru.“ (Mt 8, 10)
Pasoliniho’názory sú rúhavé a v rozpore s učením Cirkvi, pričom neodsúdil ani koncept predstavy samotného Ježiša v homosexuálnom vzťahu s jeho apoštolmi, ktorý tiež prezentoval vo svojej prednáške.
Katechizmus Katolíckej cirkvi odsudzuje homosexuálne akty ako “vnútorne neusporiadané” a vyzýva tých, ktorí majú homosexuálne sklony, aby žili cudne. Dokument Kongregácie pre náuku viery (CDF) z roku 1986 nazýva “Pastoračná starostlivosť o homosexuálne osoby” ďalej uvádza, že homosexuálne sklony sú “objektívnou poruchou” orientovanou na morálne zlo a zdôrazňuje potrebu jasnej pastoračnej starostlivosti, ktorá je v súlade s týmto učením.
Pasoliniho”názory sú v rozpore s cirkevným učením, ktoré sa maskuje ako “starostlivosť,” “prijatie,” a “sprievodný” postoj k homosexuálnym sklonom. Snažia sa zvrátiť nemennú pravdu, ktorú učí Cirkev, že sklony, aj keď sa nekonajú, sú neusporiadané.
Toto nové Františkovo vymenovanie znamená ďalší krok pre LGBT revolúciu v Cirkvi. František’ sa pokúša sfalšovať evanjelium a pretvoriť Cirkev na svoj obraz v otázke homosexuality, je ich mnoho, počnúc jeho menovaním pro-homosexuálnych kardinálov a biskupov, cez jeho návrh na požehnanie homosexuálnych párov, až po jeho neustálu podporu otca Jamesa Martina a lobistických skupín LGBT v Cirkvi.
Katolícka cirkev učí, že základnou identitou každého katolíka je identita milovaného Božieho dieťaťa, stvoreného na jeho obraz a povolaného k svätosti – NIE nejaký sexuálny sklon, a najmä nie sexuálny sklon, v ktorom je jeho naplnenie v rozpore s Božím zákonom, o ktorom Biblia hovorí, že ho Boh považuje za ohavnosť, a ktorý Cirkev učila ako jeden zo štyroch zločinov volajúcich do neba po pomste.
Identifikácia ako LGBT je v rozpore s učením Cirkvi, ako to učil pápež svätý Ján Pavol II’Teológia tela. Naša identita je zakorenená v našom stvorení ako muža a ženy, pričom naše telá vyjadrujú naše povolanie milovať v súlade s Božím’plánom.
ČÍTAJ: Nový kazateľ pápežskej domácnosti propaguje homosexuálne čítanie Písma a Krista
V katolíckej morálnej teológii sú pokušenia alebo sklony k určitým hriechom (napr, chamtivosť, hnev alebo príťažlivosť k rovnakému pohlaviu) sa považujú za súčasť ľudskej padlosti a nemajú sa prijímať ako aspekty osobnej identity.
Hriechy, ku ktorým máme sklony, nemáme prijímať ako aspekty našej osobnej identity. Máme sa nazývať “milovanými Božími deťmi” a hoci musíme uznať svoju hriešnosť, nepovažujeme za svoju identitu hriešne túžby. Môžeme tak však urobiť so svätými sklonmi.
Teda funguje povedať:
Ja’som mariánsky katolík, alebo ja’som františkán, alebo ja’som benediktín, ale NIE:
Ja’som katolík milujúci chamtivosť, alebo katolík milujúci hnev, katolík pedofil.
Nemôžeme’sa stotožniť s našimi hriešnymi túžbami, ba ani s našimi svetskými sexuálnymi preferenciami, ak neurážajú Boha, teda sa neidentifikujeme ani ako “heterosexuálni katolíci”.
Svoju hriešnosť si síce môžeme priznať, ale takéto verejné priznanie je zriedkavé: som’katolík so sklonom k nenávisti a hnevu, som’katolík so sklonom k alkoholizmu, som’katolík so sklonom k chamtivosti a úžere, som’katolík so sklonom k homosexuálnemu správaniu.
Nie je hriechom byť v pokušení k hriechu, v pokušení k nadmernému pitiu, v pokušení k hnevu, v pokušení k chamtivosti, v pokušení k homosexuálnym skutkom. Hriech je v konaní podľa pokušenia – dokonca v úmyselnom konaní podľa našich predstáv.
Vatikánsky dokument z roku 1986, ktorý vydal kardinál Joseph Ratzinger za pápeža Jána Pavla II. je v úplnom rozpore s postojom nového pápežského kazateľa menovaného Františkom.
Keďže konkrétny sklon homosexuálnej osoby nie je hriechom, ide o viac či menej silnú tendenciu usporiadanú k vnútornému morálnemu zlu; a preto samotný sklon treba považovať za objektívnu poruchu.
Preto by sa osobitná starostlivosť a pastoračná pozornosť mala zamerať na tých, ktorí majú tento stav, aby neboli vedení k presvedčeniu, že prežívanie tejto orientácie v homosexuálnej činnosti je morálne prijateľnou možnosťou. Nie je.
4. Podstatným rozmerom autentickej pastoračnej starostlivosti je identifikácia príčin zmätku, pokiaľ ide o učenie Cirkvi’. Jednou z nich je nová exegéza Svätého písma, ktorá rôzne tvrdí, že Sväté písmo nemá k téme homosexuality čo povedať, alebo že ju nejako mlčky schvaľuje, alebo že všetky jeho morálne príkazy sú tak kultúrne viazané, že už nie sú aplikovateľné na súčasný život. Tieto názory sú vážne mylné…
Daleko viac než o akékoľvek iné úvahy ide v živote o to, aby sme sa rozhodli, kde strávime večnosť – v nebi alebo v pekle.
Nie je pri takejto krutej realite skutočne láskyplným skutkom upozorniť tých, ktorí sa oddávajú homosexuálnym skutkom alebo iným sexuálnym úchylkám, že ohrozujú svoj večný život?
Absolútnu lož, že “ústretový” prístup je láskyplný, dokazuje známy protikatolícky ateista Penn Jillette, ktorý bol spolumoderátorom v Severnej Amerike veľmi populárnej televíznej šou s názvom Penn &; Teller. Pán Jillette povedal tieto silné slová:
Ak veríte, že existuje’nebo a peklo a že ľudia môžu ísť do pekla alebo nedostanú večný život alebo čokoľvek iné, a myslíte si, že’sa im to neoplatí povedať, pretože by to bolo spoločensky nepríjemné … ako veľmi musíte niekoho nenávidieť, aby ste ho neprospeli?“ Ako veľmi musíte niekoho nenávidieť, aby ste verili, že večný život je možný, a nepovedali mu to?
Tieto slová slúžia ako výčitka všetkým tým katolíckym a kresťanským predstaviteľom, ktorí zo strachu pred politickou nekorektnosťou a stratou ľudskej úcty alebo z iných pohnútok mlčia o nebezpečenstve sexu mimo Božieho plánu.
Fénixský biskup Thomas Olmsted nasledoval príklad pápeža Benedikta a pristúpil k tomuto problému s láskou v pravde – caritas in veritate.
“Láska a pravda idú ruka v ruke,” povedal. “Každý, kto prežíva pravú lásku, to vie – chceme, aby tí, ktorých milujeme, poznali pravdu. Ako katolíci chceme milovať ľudí autenticky, a nie priemerným spôsobom, ktorý by z plytkej obavy o politickú korektnosť ignoroval nebezpečenstvá v živote človeka’. Nikdy sa nemusíme obávať, že hovoriť pravdu jasne a charitatívne je porušením lásky.”
“Učenie Cirkvi aj štúdium reality, prirodzeného zákona, ukazujú, že homosexualita je objektívna porucha – to znamená, že nezodpovedá Bohom danej realite sexuálne diferencovaného človeka. Preto schvaľovanie homosexuálneho životného štýlu nikdy nie je krokom v prospech skutočného šťastia človeka’”
Príslovia 13, 24 v Starom zákone: “Kto šetrí prútom, nenávidí svoje deti, ale ten, kto miluje svoje deti, dbá na ich výchovu.”
Tu sú slová z toho vatikánskeho dokumentu budúceho pápeža Benedikta XVI. z roku 1986, ktoré ukazujú, že páter Pasolini skôr škodí, ako pomáha osobám s príťažlivosťou k rovnakému pohlaviu:
Chceme však jasne povedať, že odklon od učenia Cirkvi’alebo mlčanie o ňom v snahe poskytnúť pastoračnú starostlivosť nie je ani starostlivosťou, ani pastoráciou. Pastoráciou môže byť v konečnom dôsledku len to, čo je pravdivé. Zanedbávanie postoja Cirkvi’bráni homosexuálnym mužom a ženám v tom, aby dostali starostlivosť, ktorú potrebujú a ktorú si zaslúžia.
