Koniec práva veta znamená, že malé štáty už nebudú mať o čom rozhodovať. Celkom postačí, ak sa dohodnú hegemóni – teda Francúzsko a Nemecko – a ostatní budú nútení vo všetkom sa podriadiť.
To je tá štvrtá ríša,
Podľa uniknutého plánu už jednomyseľný nesúhlas jednej krajiny nebude stačiť na zablokovanie rozhodnutia v mnohých fázach. Jednomyseľnosť by tak platila iba na začiatku procesu a pri konečnom pristúpení.
Viaceré priebežné rozhodnutia by sa však prijímali väčšinovým hlasovaním.
Pre malé krajiny to má očividné dôsledky
Podľa princípu jednomyseľnosti majú všetky členské krajiny rovnakú právomoc zablokovať rozhodnutie, takže jeden hlas „nie“ zabráni jeho prijatiu.
Pri bežnej kvalifikovanej väčšine sa musí zhodnúť najmenej 55 percent členských štátov a tieto štáty musia zároveň zastupovať najmenej 65 percent obyvateľov EÚ.
V súčasnej EÚ s 27 členskými štátmi je zvyčajne potrebných najmenej 15 krajín. Blokujúcu menšinu musia tvoriť najmenej štyri členské štáty.
Ak budú chcieť menšie krajiny v budúcnosti presadiť svoj názor – napríklad zablokovať nejaké sporné rozhodnutie –, budú si na to musieť nájsť dostatok ďalších krajín.
Zároveň majú ľudnatejšie štáty pri vytváraní potrebnej väčšiny väčšiu váhu než menší členovia.
To, čo sa prezentuje ako reforma, je v skutočnosti ďalším ukrajovaním zo suverenity.
Kľúčový nástroj pre plány Európskej komisie je už zakotvený v existujúcich zmluvách. Článok 48 ods. 7 Zmluvy o Európskej únii obsahuje všeobecnú premosťovaciu doložku.
Umožňuje trvalý prechod od jednomyseľného hlasovania k hlasovaniu kvalifikovanou väčšinou v určitých oblastiach bez toho, aby bolo potrebné opätovne prerokovať celú Zmluvu o Európskej únii a následne absolvovať obvyklý postup pri zmene zmlúv.
Brusel však nemôže tento nástroj aktivovať jednostranne
O aktivácii tejto všeobecnej premosťovacej doložky musí jednomyseľne rozhodnúť Európska rada. Súhlas musí udeliť aj Európsky parlament.
Okrem toho sú informované národné parlamenty. Ak jeden z nich vznesie do šiestich mesiacov námietku, rozhodnutie nemožno týmto postupom prijať.
To dáva vládam počiatočnú možnosť zabrániť strate svojho práva veta. Ak však so zmenou súhlasia, následne môžu byť v dotknutých oblastiach prehlasované.
Uniknuté úvahy presahujú samotný proces pristúpenia. Medzi spomínanými témami sú sankcie, ľudské práva a oblasti bezpečnostnej a daňovej politiky.
Zmluva však stanovuje obmedzenie pre vojenské rozhodnutia a obranu: všeobecnú premosťovaciu doložku podľa článku 48 ods. 7 nemožno v týchto prípadoch uplatniť. Celý rozsah konečného návrhu bude možné posúdiť až po tom, ako Komisia zverejní jeho znenie.
Podľa uniknutých dokumentov by vlády, ktoré vnímajú ohrozenie svojich životne dôležitých národných záujmov, mali mať k dispozícii aj akúsi záchrannú brzdu. Ako by bola táto brzda nastavená a či by skutočne dokázala zastaviť rozhodnutie, zostáva nejasné.
Bez skutočného práva zablokovať rozhodnutie by však nebola rovnocennou náhradou za súčasné právo veta.
Teraz teda bude záležať na tom, ako sa k ďalšiemu obmedzeniu práva veta postavia jednotlivé vlády.
Zatiaľ som si nevšimla, že by sa “naša” vláda ((e to naozaj NAŠA VLÁDA, alebo iba súbor agentov cudzej moci?) chystala akokoľvek vzoprieť. Odváži sa teraz rebelovať alebo sa potichu podriadi?
To sa už čoskoro dozvieme…
ZDROJ: Report24 / Brussels Signal / Ursula von der Leyen / Európska komisia / Európska rada / Európsky parlament
