Bude Ukrajina čoskoro členom Európskej únie.
Odpoveď je: nie.
Európská únia spúšťa formálne prístupové rokovania o členstve Ukrajiny. Je okolo toho veľa silných politických výrokov – chceme Ukrajinu čo najskôr medzi nami, zaznieva z Berlína či Bruselu. V skutočnosti je to do určitej miery šou.
Hlavný dôvod, prečo sa spúšťajú prístupové rokovania, ktorý ale sotva kto z politickej elity nahlas povie, je pomerne jednoduchý. Únia si tak potrebuje zabezpečiť kontrolu nad ukrajinskou politikou.
Pretože prístupové rokovania znamenajú, že Kyjev bude musieť zavádzať veľa nových vecí do svojich zákonov, meniť fungovanie niektorých inštitúcií. A prístupové rokovania sú nastroj, ako cez toto politiku krajiny zvonku trochu kontrolovať. Čo rozhodne JE v záujme únie, vrátane jej jednotlivých členov.
Okrem toho je tu aj druhý dôvod, rovnako pragmatický. Ukrajina je dnes čiastočne rozvrátená krajina, silno poznačená vojnou. A pre stabilizáciu vnútorných pomerov je žiadúce, aby sa ľuďom predostrela vízia pripojenia sa k únii, ktorú vnímajú ako atraktívny, veľký bohatý priestor.
Bez toho hrozí, že sa to tam vnútre môže aj veľmi silno rozpadať, až skončí vojna, opadne patriotické nasadenie (u časti ľudí je), skončí cenzúra a nastane voľnejšia diskusia o tom, čo sa vlastne v krajine dialo a deje.
Takisto to má aj ľudský rozmer: dať im šancu, aby sa táto krajina, ktorá si reálne veľa vytrpela, mohla sústrediť na nejakú svetlejšiu budúcnosť.
V skutočnosti sa ale v najbližšej dobe, minimálne 5 rokov, realisticky o dosť viac, hrá o to, ako vymyslieť pre Ukrajinu nejakú formu špeciálneho členstva, NIE plné členstvo.
Plné členstvo je ešte nadlho, napriek spomínaným výrokom, nereálne. Jednak musí krajina splniť prístupové kritériá, čo vôbec nebude ľahké. A jednak musia s jej členstvom súhlasiť existujúce členské krajiny.
A to bude problém z mnohých dôvodov. Špeciálne východná Európa Ukrajinu nebude chcieť, lebo by to ukrojilo z balíka eurofondov (lebo myslieť si, že by bohaté členské krajiny boli ochotné dávať zo svojho ešte viac na vyrovnávanie regionálnych rozdielov je ilúzia).
Po druhé, vstup pomerne veľkej krajiny, z hľadiska obyvateľstva, by narušil krehkú politickú rovnováhu vnútri EÚ. Napríklad Nemecko, Francúzsko a Taliansko by zrazu mohli byť ľahko prehlasované koalíciou menších štátov plus Ukrajina.
No a najmä, neexistuje vôbec žiadna istota, že Ukrajina bude o pár rokov priateľské teritórium, ktorého prístup by ostatní čakali s úsmevom.
V mnohom nie je ani teraz. Poviem to na celkom jednoduchom príklade: predstavme si, že niekto po vojne usporiada v Kyjeve pochod Pride. Na oslavu „európskych hodnôt“, ku ktorým Ukrajina smeruje, kľudne to niekto takto bude chcieť podať.
A predstavme si, že veľvyslanectvá západných krajín vyvesia na podporu Pride dúhové vlajky. Tak, ako to robievajú.
No tam potom je takmer isté, že prví kto im príde rozbiť okná, budú hrdinskí obrancovia Azovstaľu. Lebo mnohé najbojaschopnejšie, najviac motivované zoskupenia ozbrojených síl sú tie, kde sú západoukrajinskí nacionalisti. A tí okrem Ruska nemajú radi ani západný životný štýl.
Predstavme si, že že medzi nich vbehne bývalý poslanec a dnes zamestnanec Globsecu v Kyjeve Martin Poliačik a začne mávať vlajkou dúhy a kričať Nech žije Pride! Rozbijú mu hubu.
A nezachráni no ani to, že sa pred časom sám na Facebook zvečnil s fašistickými nášivkami, ako mnohí detinskí podporovatelia všetkého, čo oni vnímajú ako „ukrajinské“.
Samozrejme, odporúčam to aj ostatným členom hrdinskej bratislavskej kaviarne. Keď už ste nešli bojovať proti Rusom, choďte aspoň do Kyjeva bojovať za LBGTI. Snažte sa hrdinsky kričať nejaké heslá pred nastúpeným Azovom a podobnými zoskupeniami.
Prosím, že nie? A prečo nie? Veď vy radi aktivisticky kričíte, a radi hovoríte, čo všetko sa nesmie kričať v Rusku. Tak šup, skúste presadzovať niektoré „západné hodnoty“ na Ukrajine.
Uvidíme, ako to dopadne.
Odpoveď je: nie.
Európská únia spúšťa formálne prístupové rokovania o členstve Ukrajiny. Je okolo toho veľa silných politických výrokov – chceme Ukrajinu čo najskôr medzi nami, zaznieva z Berlína či Bruselu. V skutočnosti je to do určitej miery šou.
Hlavný dôvod, prečo sa spúšťajú prístupové rokovania, ktorý ale sotva kto z politickej elity nahlas povie, je pomerne jednoduchý. Únia si tak potrebuje zabezpečiť kontrolu nad ukrajinskou politikou.
Pretože prístupové rokovania znamenajú, že Kyjev bude musieť zavádzať veľa nových vecí do svojich zákonov, meniť fungovanie niektorých inštitúcií. A prístupové rokovania sú nastroj, ako cez toto politiku krajiny zvonku trochu kontrolovať. Čo rozhodne JE v záujme únie, vrátane jej jednotlivých členov.
Okrem toho je tu aj druhý dôvod, rovnako pragmatický. Ukrajina je dnes čiastočne rozvrátená krajina, silno poznačená vojnou. A pre stabilizáciu vnútorných pomerov je žiadúce, aby sa ľuďom predostrela vízia pripojenia sa k únii, ktorú vnímajú ako atraktívny, veľký bohatý priestor.
Bez toho hrozí, že sa to tam vnútre môže aj veľmi silno rozpadať, až skončí vojna, opadne patriotické nasadenie (u časti ľudí je), skončí cenzúra a nastane voľnejšia diskusia o tom, čo sa vlastne v krajine dialo a deje.
Takisto to má aj ľudský rozmer: dať im šancu, aby sa táto krajina, ktorá si reálne veľa vytrpela, mohla sústrediť na nejakú svetlejšiu budúcnosť.
V skutočnosti sa ale v najbližšej dobe, minimálne 5 rokov, realisticky o dosť viac, hrá o to, ako vymyslieť pre Ukrajinu nejakú formu špeciálneho členstva, NIE plné členstvo.
Plné členstvo je ešte nadlho, napriek spomínaným výrokom, nereálne. Jednak musí krajina splniť prístupové kritériá, čo vôbec nebude ľahké. A jednak musia s jej členstvom súhlasiť existujúce členské krajiny.
A to bude problém z mnohých dôvodov. Špeciálne východná Európa Ukrajinu nebude chcieť, lebo by to ukrojilo z balíka eurofondov (lebo myslieť si, že by bohaté členské krajiny boli ochotné dávať zo svojho ešte viac na vyrovnávanie regionálnych rozdielov je ilúzia).
Po druhé, vstup pomerne veľkej krajiny, z hľadiska obyvateľstva, by narušil krehkú politickú rovnováhu vnútri EÚ. Napríklad Nemecko, Francúzsko a Taliansko by zrazu mohli byť ľahko prehlasované koalíciou menších štátov plus Ukrajina.
No a najmä, neexistuje vôbec žiadna istota, že Ukrajina bude o pár rokov priateľské teritórium, ktorého prístup by ostatní čakali s úsmevom.
V mnohom nie je ani teraz. Poviem to na celkom jednoduchom príklade: predstavme si, že niekto po vojne usporiada v Kyjeve pochod Pride. Na oslavu „európskych hodnôt“, ku ktorým Ukrajina smeruje, kľudne to niekto takto bude chcieť podať.
A predstavme si, že veľvyslanectvá západných krajín vyvesia na podporu Pride dúhové vlajky. Tak, ako to robievajú.
No tam potom je takmer isté, že prví kto im príde rozbiť okná, budú hrdinskí obrancovia Azovstaľu. Lebo mnohé najbojaschopnejšie, najviac motivované zoskupenia ozbrojených síl sú tie, kde sú západoukrajinskí nacionalisti. A tí okrem Ruska nemajú radi ani západný životný štýl.
Predstavme si, že že medzi nich vbehne bývalý poslanec a dnes zamestnanec Globsecu v Kyjeve Martin Poliačik a začne mávať vlajkou dúhy a kričať Nech žije Pride! Rozbijú mu hubu.
A nezachráni no ani to, že sa pred časom sám na Facebook zvečnil s fašistickými nášivkami, ako mnohí detinskí podporovatelia všetkého, čo oni vnímajú ako „ukrajinské“.
Samozrejme, odporúčam to aj ostatným členom hrdinskej bratislavskej kaviarne. Keď už ste nešli bojovať proti Rusom, choďte aspoň do Kyjeva bojovať za LBGTI. Snažte sa hrdinsky kričať nejaké heslá pred nastúpeným Azovom a podobnými zoskupeniami.
Prosím, že nie? A prečo nie? Veď vy radi aktivisticky kričíte, a radi hovoríte, čo všetko sa nesmie kričať v Rusku. Tak šup, skúste presadzovať niektoré „západné hodnoty“ na Ukrajine.
Uvidíme, ako to dopadne.
