29. novembra 2024
František Xaver Brixi bol významný český skladateľ a organista 18. storočia. Narodil sa 2. januára 1732 v Prahe a zomrel 14. októbra 1771 tiež v Prahe vo veku iba 39 rokov. Je považovaný za jedného z najvýznamnejších skladateľov raného klasicizmu v českých krajinách a jeho diela predstavujú most medzi barokovou a klasicistickou hudbou. O jeho živote existuje len málo archívnych dokumentov a spoľahlivých informácií, niektorí bádatelia dokonca spochybňujú pravosť jeho portrétu, takže to nebudem siliť, žiadny totiž navyše nie je voľne dostupný a pomôžem si iba odkazom na stránku, kde si môže čitateľ pozrieť, ako asi vyzeral: https://www.klassika.info/Komponisten/Brixi/Bild.png
František Xaver Brixi pochádzal z hudobníckej rodiny; jeho otec, Šimon Brixi (1693–1735), bol tiež skladateľom a presláveným pražským organistom. Matka Barbora, rodená Fialková, bola dcérou bohatého mešťana z Benátok nad Jizerou. Známymi hudobníkmi boli aj jeho strýko a bratranec, matkina rodina bola úzko spriaznená so známou českou hudobnou rodinou Bendovcov. Podľa krstnej knihy kostola Najsvätejšej Trojice v Prahe dostal meno František Vojtech Emanuel Brixi. Otec zomrel v roku 1735 a matka sa musela postarať o tri deti.
Kostol Najsvätejšej Trojici v Spálenej Ulici v Prahe je barokovou stavbou, veža kostola vznikla na základe projektu Octavia Broggia, kostol je súčasťou neskôr zrušeného rádu trinitárov, ktorí vykupovali katolíckych zajatcov z osmanského zajatia. Žiaľ, kostol v roku 2005 v Prahe ako rímskokatolícku farnosť zrušili a dnes kraľujú v chráme slovenskí gréckokatolíci.
Kostol bola postavený na mieste bývalého židovského cintorína, ktorý tu vznikol v roku 1254. Ten zrušili v roku 1478, pozemok rozparcelovali a trinitári kúpili časť pozemku, a v rokoch 1708 – 1713 postavili spomenutý kláštor a kostol. Na základe Octavia Broggia kostol vystavali dvaja významní pražskí stavitelia Christian Dientzenhofer a Johann Georg Aichbauer mladší. Obaja stavitelia však z finančných dôvodov čiastočne Broggiov projekt upravili.
Späť však k Františkovi Brixi. Už od detstva prejavoval hudobný talent, najmä ako organista a skladateľ. Medzi rokmi 1744 – 1748 študoval na piaristickom gymnáziu v Kozmonosoch, kde sa ho ujal katolícky kňaz Václav Kalous, ktorý mladého nadaného chlapca ďalej formoval. Podľa niektorých informácií študoval aj na jezuitskom gymnáziu v Klatovoch.
Už počas štúdia a v období tesne po jeho ukončení pôsobil vo viacerých pražských kostoloch ako organista – napríklad v kostole sv. Mikuláša na Malej Strane, v zaniknutom kostole Panny Márie „Na mláke“, ktorý stával na dnešnom pražskom Mariánskom námestí. Na margo kostola sv. Mikuláša na Malej strane – je považovaný za jednu z najkrajších barokových stavieb v Prahe, na jeho stavbe sa podieľali Christian Dientzenhofer, jeho syn Kilian Ignac Dientzenhofer, či jeho žiak a syn Anselmo Lurago.
Medzi uznávaných hudobných skladateľov sa František Brixi zaradil veľmi skoro, na každoročných svätojánskych slávnostiach, organizovaných na lodiach v blízkosti dnešného Karlovho mosta dominoval už v mladom veku.
Jeho talent bol taký obrovský, že už od roku 1759 pôsobil aj ako kapelník v Chráme sv. Víta v Prahe. Túto prestížnu funkciu získal vo veku len 27 rokov a v tomto pražskom chráme pôsobil až do svojej predčasnej smrti vo veku 39 rokov, pravdepodobne v dôsledku oslabeného zdravia spôsobeného tuberkulózou a z dôvodov pracovného vyčerpania.
Je zaujímavé, že jeho predchodca vo funkcii, kapelník a skladateľ Ján František Novák (1697 – 1771) bol počas Brixiho funkcie kapelníka ešte nažive (bol penzionovaný zo zdravotných dôvodov), Brixi prispieval na živobytie Novákovi sumou 100 zlatých ročne. Brixi bol preto nútený pôsobiť ako hudobník aj na iných miestach. Veľa tvoril, za čo získaval honoráre od mecenášov, písal najmä sakrálne skladby, ale dohliadal tiež na členov chrámového zboru a popritom ešte vyučoval hudbu.
Vo voľných chvíľach navštevoval benediktínsky kláštor v Břevnove a opátovi Fridrichovi Grundmannovi v roku 1765 venoval slávnostnú kantátu Corona dignitatis senectus k päťdesiatemu výročiu jeho rádových sľubov. Bol blízkym priateľom krížovníkov s červeným srdcom v pražskom Starom Meste a takisto na oslavu prepošta tohto rádu zložil v roku 1767 skladbu Ad sanctam crucem majorom triplicis crucis praepositus.
Krížovníci s červeným srdcom boli rádom, ktorého existenciu potvrdil pápež Alexander III. (regula sv. Augustína), chrám mal sídlo v Ríme, v dnes už neexistujúcom kostole Santa Maria de Metrio. Hlavnou úlohou členov rádu bolo starať sa o chudobných a chorých; členovia rádu pôsobili v oblastiach pod kontrolou rytierskeho Nemeckého rádu v Litve a Livónsku, kde sa s nimi stretol aj bojovný český kráľ Přemysl Otakar II. Rád sa potom uchytil aj v Poľsku a následne aj v Čechách.
Brixiho umelecký talent sa čoskoro stal známym aj v zahraničí. Obľúbený bol najmä v Poľsku, Rakúsku a Nemecku, bol v úzkom kontakte s nemeckými cisterciánmi v Ottobeurene. Na rozdiel od mnohých českých hudobníkov František Brixi však nikdy neopustil Čechy. Takmer celý svoj život prežil v Prahe na Thunovskej ulici na Malej Strane, v závere svojho života žil u Milosrdných bratov na Františku. Po smrti ho pochovali na nemocničnom cintoríne pri kostole sv. Šimona a Júdu v Prahe.
Tento kostol som svojho času takisto pri svojich potulkách Prahou navštívil, spoločne s manželkou, tá však dáva prednosť sakrálnej klasike (ja mám vždy depresiu z turistov, keď musím navštíviť Chrám sv. Víta a frflem, keď ráno pri ceste z hotela na Pražský hrad musím vyložiť v hotelovej izbe kvôli kontrolám policajtov môj obľúbený švajčiarsky nôž, celý deň sa potom cítim ako nahý a úplne bezbranný… 🙂
Empiricky som však zistil, že neskorý barok a raný klasicizmus nepatria k manželkiným obľúbeným témam. Zato kostoly v pražskom Starom Meste máme prezreté spoločne de facto všetky… V rámci manželskej reciprocity v Prahe ja idem s manželkou na Bruca Springsteena, keďže tento rok ochorel na budúci rok pôjdem na neho znovu, čo mi nevadí, pretože si následne tiež v rámci reciprocity pozrieme aj ďalšie pražské barokové kostoly. 🙂
Brixiho hudba predstavuje most medzi barokom a klasicizmom, jeho skladby majú zreteľný a nádherný melodický charakter a jednoduchšiu harmonickú štruktúru, čo je jeden z typických znakov baroka. Brixi vo svojej hudbe využíval jasnú melodiku, kontrastné dynamické prvky a neobával sa do svojej tvorby vložiť aj prvky ľudovej hudby a umenia.
Nádherná je jeho cirkevná hudba. Je autorom veľkého množstvá omší, rekviem, ofertórií, graduale a ďalších liturgických hudobných diel. Bol virtuóznym organistom a budúcim generáciám zanechal veľké množstvo skladieb pre organ, ktoré sa dodnes hrávajú na svetových pódiách. Brixiho diela boli veľmi obľúbené v jeho dobe a ešte dlho po jeho smrti. Skladby sa šírili nielen v českých krajinách, ale aj v zahraničí, okrem iného ovplyvnil hudobnú tvorbu aj českého klasicistického hudobného skladateľa Jána Václava Stamica.
Hoci žil ešte v dobe baroka, jeho hudba je predzvesťou hudobného klasicizmu – v jeho skladbách sa objavujú nové prvky: prejasnenosť výrazu, svieže rytmické cítenie a premyslenosť stavby, teda postupy typické pre klasicistickú hudbu. Brixi hojne uplatňoval synkopy a trioly a stálym kombinovaním najrôznejších rytmických útvarov, nepravidelnosťami a presahmi sa vyhýbal jednotvárnosti, do ktorej upadalo mnoho jeho súčasníkov.
Zjednodušene povedané, na rozdiel od mnohých svojich barokových predchodcov, má jeho hudba často radostný a svetlý charakter, čo ju robí mimoriadne prístupnou širšej verejnosti.
Brixiho mám samozrejme rád, jeho skladby sa mi páčia, ale španielskej či talianskej barokovej sakrálnej hudbe sa podľa môjho názoru nevyrovná. To nádherné pochmúrno je jednoducho neopakovateľné a neprekonateľné – radostne sa zaopatrený sviatosťami ponáhľať do hrobu by malo byť pre každého katolíka samozrejmosťou –, pretože smrť sa nemá brať ako tragédia, ale ako radostná cesta k Bohu, katolík sa smrťou vracia domov.
Brixiho skladby sú plné vnútorného napätia, ktoré im dodával dôrazom na hudobný výraz skladby, čo v tej dobe rozhodne nebolo bežné. Časť jeho diela, predovšetkým jeho omše, sa vyznačuje okázalosťou, vášnivými rytmami, patetickým a dramatickým prejavom. Drobnejšie skladby sú pokojnejšie, prosté až intímne, s poetickým vyznením. Brixi bol jedným z prvých skladateľov v Čechách, ktorí písali v nesakrálnej tvorbe aj vtedy módne árie. Vo väčšine prípadov sa nechal inšpirovať neapolskou operou, písal väčšinou pre soprán so sprievodom sláčikových nástrojov a organov.
Brixi za svoj život skomponoval viac ako 400 skladieb. Ide prevažne o cirkevnú hudbu (cez sto omší a ďalších takmer 300 skladieb vrátane oratórií, smútočných omší, litánií, organových skladieb, koncertov a pod.
K jeho najznámejším skladbám patria:
Missa integra D Dur
Opus patheticum de septem doloribus Beatae Mariae Virginis
Concerto in D major
Judas Iscariothes – Oratorium pro die sacro Parasceves
Missa solemnis D dur – mše pro sóla, sbor, orchestr a varhany
Litanie de seto Benedieto
Confiteor Tibi Domine
Sinfonia in D
Bitevní sinfonie
Fuga in A minor
Pastoral in C major
Preludium C Dur
Regina coeli
Corona stellarum duodecim Beatae Mariae Virginis
Na záver pripájam odkazy na niekoľko Brixiho známych skladieb, ja oceňujem najmä časť venovanú Judášovi Iškariotskému, pretože v príbehu o najväčšom zradcovi v dejinách ľudstva nepoužíval Brixi svoje radostné prvky.
Libreto reflektuje tragický aspekt Judášovho pokánia a jeho následné výčitky, čo je v zhode s katolíckou tradíciou. Skladba sa skladá z recitatívov, árií a chórov, ktoré dramatizujú Judášov konflikt s vlastným svedomím a jeho tragický pád. Orchester pôsobí dynamicky a dramaticky, dychové a sláčikové nástroje podtrhujú emociálny náboj.
Brixi sa zameriava na Judášove vnútorné rozpory, vyjadrujúc jeho hrôzu zo zrady a beznádej.
Árie majú introspektívny charakter, zatiaľ čo zbory môžu zastupovať buď Boží hnev, alebo kolektívny smútok nad jeho činmi, idú z toho zimomriavky…
Brixi, Judáš Iškariotský:
zdroj: youtube.com
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!