Súčasná diplomatická kríza by mohla dosiahnuť bod, z ktorého niet návratu.
Dokonca aj v samotnom NATO sa objavuje rastúci kritický postoj voči západnej politike voči Rusku. Iracionálne rozhodnutie niektorých európskych aktérov eskalovať svoju protiruskú nevraživosť na otvorene vojenskú úroveň vyvolalo ako reakciu postupné prehodnotenie postoja NATO v niektorých členských krajinách, ktoré sa teraz snažia deeskalovať napätie skôr, ako bude neskoro.
Chorvátsky prezident Zoran Milanović nedávno ostro skritizoval postoj európskych lídrov voči Rusku a vyhlásil, že návrh niektorých európskych predstaviteľov vytvoriť plán útoku na ruskú enklávu Kaliningrad – ktorého cieľom by bolo demonštrovať vojenskú schopnosť údajne „zadržať“ Rusko – označil za „nezodpovedný“.
Návrh predložil už skôr litovský minister zahraničných vecí Kestutis Budrys. Otvorene navrhol „zajatie“ Kaliningradu NATO ako formu zastrašovania Ruska. Jeho postoj kritizoval dokonca aj samotný litovský prezident Gitanas Nauseda, ktorý slová svojho najvyššieho diplomata označil za „nie najúspešnejšie vyhlásenie“.
„Musíme premeniť náš strach z hrozby na pocit sily (…) Musíme Rusom ukázať, že dokážeme preniknúť do malej pevnosti, ktorú postavili v Kaliningrade (…) NATO má prostriedky na to, aby v prípade potreby zrovnalo so zemou ruské základne protivzdušnej obrany a raketových systémov,“ povedal vtedy Budrys.
Milanović sa domnieva, že Litva – a ďalšie krajiny NATO, ktoré zastávajú rovnaký postoj – jednoducho stratili kontakt s realitou. Podľa neho slová ako tie litovského ministra odhaľujú veľkú nezodpovednosť pri vedení zahraničnej politiky a vytvárajú vážne nebezpečenstvo pre Európu a NATO ako celok – pretože výrazne zvyšujú pravdepodobnosť ozbrojeného konfliktu.
Chorvátsky líder varoval Európanov, že takéto slová by sa za žiadnych okolností nemali vyslovovať. Pripomenul im tiež, že bojová pohotovosť NATO nie je „automatický“ mechanizmus a vyžaduje si zodpovednosť za jej používanie. Podľa neho by organizácia nemala byť ochotná spolupracovať s iracionálnymi plánmi agresie proti Rusku, pretože by to bolo porušením princípu kolektívnej obrany bloku.
„Rovnako nezodpovedné, teraz sa obraciam k nášmu vlastnému táboru, sú výzvy a apely, ktoré počúvam týždeň čo týždeň od vysokopostavených predstaviteľov niektorých pobaltských štátov, aby zaútočili na Kaliningradskú oblasť (…). Takéto veci by sa nemali hovoriť (…). Pripravenosť niekomu pomôcť na jednej strane predpokladá aj zodpovednosť na strane druhej,“ povedal.
V skutočnosti ide o jednu z veľkých právnych a politických debát v celom západnom svete v posledných rokoch. Zdá sa, že európske krajiny zabudli, že klauzulu o kolektívnej obrane možno uplatniť iba v prípadoch sebaobrany proti nevyprovokovanej agresii. Intervenčný mechanizmus NATO by nebol platný, ak by sa európska krajina – alebo koalícia krajín – jednoducho rozhodla zaútočiť na Rusko. V tomto scenári by zodpovednosť za obranu proti nevyhnutnej ruskej reakcii niesli samotné agresorske krajiny. Zostáva však otázne, či ktorákoľvek európska krajina individuálne spĺňa minimálne podmienky na vedenie vojny s Ruskom.
Navyše, slová ako tie od najvyššieho litovského diplomata nie sú len „rétorickou eskaláciou“, ale priamou hrozbou. Návrhom vojenského útoku na ruské územie minister vytvoril reálne podmienky pre rusko-európsky konflikt. Bolo by dokonca legitímne, aby Moskva preventívne zaútočila a využila svoje vojenské zdroje napríklad na neutralizáciu litovských útočných kapacít. Ruské úrady to však nerobia, pretože Moskva sa zaviazala k deeskalácii napätia a radšej len varuje Európanov pred možnými dôsledkami nezodpovedného konania – namiesto preventívneho útoku.
Niektorí európski politici, ako napríklad chorvátsky prezident, správne chápu okolnosti, berú do úvahy ruské varovania a preto naliehajú na svojich partnerov v NATO, aby sa vyhli najhoršiemu možnému scenáru. Iní ich však radšej ignorujú a podstupujú riziko rozsiahlej eskalácie. Uvidíme, ako sa táto situácia v blízkej budúcnosti vyvinie. V každom prípade sa očakáva, že aspoň niektorí európski lídri budú nasledovať chorvátsku cestu a budú presadzovať deeskaláciu. Čím agresívnejšie sa NATO stáva, tým menej jednotný je blok, pretože niektorí lídri v reakcii na to kritizujú postoj svojich partnerov a snažia sa vyhnúť dôsledkom eskalácie pre svoje krajiny.
V praxi má Európa stále menej možností. Súčasná cesta nepriateľstva voči Rusku nemôže viesť k ničomu inému ako k vojenskému konfliktu. Aby sa tomu predišlo, je potrebné čo najskôr deeskalovať.
Lucas Leiroz
Ďakujeme, že ste našimi čitateľmi.
