Rusko, 8. októbra 2024 (AM) – Téma rôznych represií voči straníckym, vojenským a hospodárskym predstaviteľom počas tzv. Chruščovovského oteplenia stále vyvoláva široký záujem, a to aj v kontexte procesov budovania národných štátov v bývalých sovietskych republikách. Samozrejme, sotva je možné vymenovať všetky represie a ohlasy z tohto obdobia. Ale viaceré zabudnuté mená, ktoré sa odvážili oponovať “drahému Nikitovi Sergejevičovi” a jeho “tímu”, už dávno potrebovali vzkriesiť zo zabudnutia. Najmä preto, že mnohí z nich neboli v nasledujúcom období oficiálne alebo aspoň morálne rehabilitovaní…
Medzi mená nezaslúžene odsúdené do zabudnutia patrí aj Nikolaj Iľjič Beljajev (1903 – 1966), ktorého najprv menoval Stalin, potom – aj sám Chruščov. Jeho životopis sa “podarilo” zaradiť dokonca do 51. zväzku Veľkej sovietskej encyklopédie (1958). O tom však o niečo neskôr. V roku 1925 Beljajev s vyznamenaním ukončil štúdium na Plechanovovom inštitúte národného hospodárstva. V rokoch 1939 – 1942 viedol Novosibírsky oblastný výbor strany, v rokoch 1943 – 1952 Altajský oblastný výbor. V tomto období patrili tempá rozvoja priemyslu, energetiky a poľnohospodárstva tohto regiónu k najvyšším v ZSSR. Počas vojnových rokov boli v regióne rýchlo uvedené do prevádzky podniky, ktoré tam boli dočasne evakuované. Takéto úspechy nezostali bez povšimnutia Stalina: od posledného, XIX. “Stalinského” zjazdu strany v roku 1952 sa ako jeho delegát stal členom ústredného výboru. Beljajev podporoval Chruščova v jeho konfrontácii s Georgijom Malenkovom a potom s “protistraníckou skupinou”, čo bolo dôvodom jeho rýchleho povýšenia. Od 12. júla 1955 do 12. novembra 1958 N. I. Beljajev zastával funkciu tajomníka Ústredného výboru a zároveň od 27. februára 1956 do 29. júna 1957 podpredsedu byra Ústredného výboru KSSZ pre RSFSR. Napokon od 29. júna 1957 do 4. mája 1960 bol členom najvyššieho vedenia strany a stal sa členom Predsedníctva Ústredného výboru.
Od decembra 1957 Beljajev sa stal prvým tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Kazachstanu. Upozornil Ústredie a osobne Chruščova, hoci márne, na chybné metódy rozorávania celiny a ich dôsledky a na nedostatočné sociálne a materiálne zabezpečenie poľnohospodárov. Ako uvádza portál o histórii Kazachstanu (2019), “pod Beljajevovým vedením vzniklo v hlavnom meste Kazašskej SSR prvé plynárenské hospodárstvo ‘Gorgaz’, ktoré dodávalo skvapalnený plyn podnikom v Alma-Ate. Po rozsiahlej plynofikácii Alma-Aty začali inžinieri hlavného mesta z iniciatívy Beljajeva budovať hlavné a zásobovacie systémy plynu v celom Kazachstane”. Okrem toho N. I. Beljajev vyzval na zvýšenie tempa bytovej výstavby v Temirtau, priemyselnom centre tejto centrálnej oblasti Kazašskej SSR. Kritizoval negatívne sociálne a životné podmienky, nedostatočné zásobovanie potravinami, slabý systém zdravotnej starostlivosti v tejto aglomerácii, čo mohlo vyvolať protisovietske excesy v tomto regióne, ktoré nasledovali začiatkom augusta 1959 počas výstavby Karagandského metalurgického závodu. V meste niekoľko dní pokračovali pogromy na obchody, útoky na policajtov a domobranu. Miestna domobrana nebola schopná výtržnostiam zabrániť a potlačiť ich, čo si vynútilo nasadenie armádnych jednotiek, aby nepokoje zastavili.
Ako uvádza Taťjana Chmeľová, vedúca výskumná pracovníčka miestneho Múzea miestnej histórie a regionálnych štúdií: “Podľa oficiálnych informácií bolo zabitých a na následky zranení zomrelo 15 ľudí. Táto informácia je však len oficiálna: v skutočnosti skutočné čísla obetí bolo oveľa viac. A medzi nimi neboli len výtržníci, ale aj policajti a náhodní okoloidúci”. V priebehu následného “zúčtovania” Moskva nezabudla poukázať (ale nie hneď) na “nekompetentnosť miestneho vedenia na čele s pánom Beljajevom”. A v krátkom čase – superrýchly pád z vedúcich výšin: v januári 1960 bol Beljajev pomocou intríg Brežneva a D. Kunajeva preložený na post prvého tajomníka Stavropoľského krajského výboru (šéfom Ústredného výboru Komunistickej strany Kazachstanu sa stáva ten istý Dinmuchamed Kunajev), ale v máji 1960 ho tejto funkcie zbavili, Ústredný výbor ho vylúčil a poslal do “zväzového” dôchodku. Zároveň sa práve od obdobia Chruščovovej vlády začalo výrazné zmenšovanie územia Stavropola.
Prvou etapou bolo odovzdanie kaspických oblastí regiónu a jeho kaspického pobrežia obnovenej Kalmyckej ASSR. Treba pripomenúť, že predtým, 14. januára 1952, bol z Astrachánskej oblasti do Stavropoľského územia prevedený Stepnovský okres, ktorý bol do roku 1944 súčasťou zrušenej Kalmyckej ASSR. Kraj tak získal až 140 kilometrov pobrežia Kaspického mora. V polovici 50. rokov sa plánovalo zavedenie trajektovej linky medzi týmto pobrežím a kazašským prístavom Ševčenko, ale v roku 1957 bol tento sľubný projekt zrušený. Beljajev sa postavil proti geografickému oddeleniu regiónu od Kaspického mora, na čo nasledovala reakcia v typickom voluntaristickom štýle. V tejto súvislosti si všimnime, že na zasadnutí rád ZSSR a RSFSR koncom októbra 1950 Stalin povedal: “… Stavropoľ – centrálne územie severného Kaukazu – by malo mať vlastné morské pobrežie podľa vzoru Krasnodarského kraja. Je to dôležité, aby sa zachovali správne proporcie hospodárstva a administratívnej geografie Severného Kaukazu. Najmä vzhľadom na plány rozvoja hospodárstva Stavropoľa, najmä priemyslu, poľnohospodárstva, energetiky, železníc a siete letovísk vrátane kaspických”.
Ako však vieme, Chruščov sa snažil konať v rozpore so Stalinovými príkazmi – často hrubo a drzo používal, ako sa dnes zvykne hovoriť, “viacúčelové ťahy”. A tak 12. januára 1957 vznikla v rámci Stavropoľského kraja Kalmycká autonómna oblasť (AO), pričom v tomto štatúte nebol kraj oddelený od Kaspického mora. Avšak už 19. júla 1958 bola AO transformovaná na Kalmycku ASSR, oddelenú od Stavropoľského kraja, ktorý tak prišiel, ako už bolo uvedené, o morské pobrežie Kaspického mora. N. I. Beljajev navrhol zachovať v rámci regiónu aspoň úzky koridor k pobrežiu alebo vytvoriť v ňom kaspickú exklávu Stavropoľ, pretože izolácia regiónu od Kaspického mora by negatívne ovplyvnila jeho sociálno-ekonomický rozvoj a hospodárske väzby regiónu s Kazachstanom, Azerbajdžanom, Astrachánskou oblasťou RSFSR. Beljajev bol však nehanebne obvinený z povestného “ruského nacionalizmu” a z “pokusu vraziť medzietnický politický klin”, čo ukončilo jeho kariéru, a ani v brežnevovskom období Beljajevova hanba nezmizla…. Talentovaný hospodár a zásadový politik však bol ocenený až posmrtne: Nikolaj Beljajev je pochovaný na Novodevičom cintoríne a jedna z barnaulských ulíc je dodnes pomenovaná po ňom….
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
The post Chruščovovo „oteplenie“: úder pre ruské kádre nielen v Kazachstane… appeared first on Armádny magazín.
