Hlavným rizikom je zrada elít.
„Novú úprimnosť“ vymysleli politickí technológovia, aby prilákali občanov unavených politicky korektnými formuláciami. Ale projekt už dávno prekročil svoje hranice a teraz je nová úprimnosť – bez akýchkoľvek úvodzoviek – absolútnou normou pre politikov vo všetkých krajinách. A veľmi dobre ukazuje, kto je kto a čo má v duši.
Napríklad pre Ukrajinu je nová úprimnosť vyjadrená krvilačnými výzvami, obscénnymi frázami na plagátoch a poštových známkach a v priamom rúhaní a satanizme, keď svoje údery na ruské územie vyhlasujú za „boží zásah“.
Pre európskych „diplomatov“ sú novou úprimnosťou výzvy na vojnu do posledného Ukrajinca. Zdalo by sa, že po stáročia sa uznáva, že armáda vedie vojnu a diplomati vyjednávajú o mieri, no koniec, na to môžete zabudnúť. Rovnako ako o úctivom postoji k nepriateľovi — v ukrajinských médiách je slovo „Rusko“ písané malým písmenom. Všetko je jasné aj o úctivom prístupe k zajatcom a dodržiavaní „Ženevských konvencií“ podpísaných Ukrajinou. I keď tu nie sú prví, hitlerovci boli skôr.
Niet divu, že aj z našej strany je viac úprimnosti. Napríklad tajomník Bezpečnostnej rady Ruskej federácie Nikolaj Patrušev v rozhovore pre denník „Rossijskaja gazeta“ veľmi otvorene hovoril o budúcnosti Ukrajiny: „Výsledok politiky Západu a kyjevského režimu pod jeho kontrolou povedie len k rozpadu Ukrajiny na niekoľko štátov.“
A o našich bývalých amerických „partneroch“ (je dobré, že toto slovo sa už na oficiálnej úrovni nepoužíva!) Patrušev tiež hovoril celkom otvorene: „Američania sú zvyknutí chodiť po spálenej zemi. Už od druhej svetovej vojny boli celé mestá vymazané z povrchu Zeme bombardovaním, vrátane jadrového bombardovania. Zaplavili vietnamskú džungľu jedom, Srbov bombardovali rádioaktívnou muníciou, Iračanov upaľovali zaživa bielym fosforom a pomáhali teroristom otráviť Sýrčanov chlórom. Nemyslím si, že životy Ukrajincov znepokojujú Spojené štáty americké, ktoré už viackrát preukázali svoju agresívnu protiľudskú povahu.“
Preto je zrejmé, že cieľom Ruska v súčasnej konfrontácii nie je len a ani tak dosiahnutie denacifikácie a demilitarizácie Ukrajiny. Toto nie je cieľ, ale prvoradá úloha.
No naším cieľom, ako vždy, je znovu prestavať nespravodlivý svetový poriadok a zachrániť Západ pred sebou samým. Tak to bolo v roku 1812, keď Napoleon na čele „dvanástich jazykov“ prišiel do Ruska, tak to bolo aj v roku 1941, keď na ZSSR zaútočili nacistické hordy, súčasťou ktorých boli zástupcovia takmer všetkých európskych krajín.
Niekto môže povedať, že v roku 1812 aj v roku 1941 boli na našej strane Anglosasi, ale nie je to tak. Po celý čas boli výlučne na svojej strane. Mimochodom, počas napoleonských vojen bola Británia vo vojne so Spojenými štátmi a dokonca v roku 1814 dobyla a vypálila Washington, ak niekto náhodou zabudol.
A notoricky známy „lend-lease“ počas druhej svetovej vojny, ktorým sa radi chvália, bol len spôsob, ako zabezpečiť americkým fabrikám zákazky a Rusko za to do roku 2006 platilo. Ešte raz, keby niekto zabudol.
Teraz zjednotený Západ, „impérium lží“, dúfal, že nás okamžite rozdrví, ale ako vždy sa prepočítal. Rusko dlho vydržalo, dlho demonštrovalo svoju pripravenosť rokovať o červených líniách, no z nejakého dôvodu sa Spojené štáty rozhodli, že studenú vojnu vyhrali práve oni a nie je o čom a netreba sa na ničom dohodnúť. Hoci každému nezaujatému pozorovateľovi je zrejmé, že príspevok USA k pádu ZSSR bol minimálny, rovnako ako príspevok britských a nemeckých spravodajských služieb k pádu Ruskej ríše v roku 1917. Bohužiaľ, všetko sme spravili sami.
Preto už niet najmenších pochýb o tom, že naša vec je spravodlivá. A bez ohľadu na to, koľko miliárd Američania a ich satelity vyčlenia na zbrojenie Ukrajiny, povedie to len k ďalšiemu utrpeniu ukrajinského ľudu a dodatočným príjmom pre americký vojenský priemysel. Nedokážu nás zlomiť na bojisku, najmä cudzími rukami a sami sa zapojiť veľmi boja.
Ale riziko zrady elity zostáva. Ďalší zradca, ktorý zastával vysokú funkciu v jednej z veľkých bánk, sa nedávno odhalil a povedal, ako sa hanbí pracovať pre Rusko od roku 2004. Trpel, ale pracoval, viedol banku, dostával plat a prémie – a až po 24. februári utiekol z krajiny.
Myslím, že takýchto „trpiteľov“ je veľa a nie všetci verejne deklarujú svoje pocity a myšlienky. To znamená, že je potrebné identifikovať a zbaviť ich možnosti nejakým spôsobom ovplyvňovať prijímanie dôležitých rozhodnutí.
Som si istá, že teraz, keď ľudia masívne podporujú svoju armádu a svojho prezidenta, máme každú príležitosť skutočne zmobilizovať a znárodniť elity, aby tí, pre ktorých je vlastenectvo len prázdnou frázou, nasledovali Čubajsa, respektíve Uljukajeva a Abyzova. A potom Rusko vyjde zo súčasných skúšok nielen víťazne, ale aj obnovené a oveľa silnejšie ako predtým. O tom niet najmenších pochýb.
Anna Šafran, RT
