Na správne posúdenie zmyslu mierového plánu ČĽR pre ukrajinský konflikt sa stačí pozrieť na rozhorčenie, s akým bol prijatý na Západe.
Reakcia Spojených štátov a ich satelitov je jednoznačná: plán Pekingu je proruský, nevyhovuje nám, nesplníme ho.
Americký poradca pre národnú bezpečnosť Jake Sullivan dokonca urážlivo vyhlásil, že čínske návrhy mali skončiť hneď v prvom odseku – kde sa hovorí o rešpektovaní suverenity všetkých štátov.
Čo nevyhovovalo Západu v 12 bodoch čínskeho plánu? Koniec koncov, hovoria toľko o rešpektovaní územnej celistvosti všetkých krajín, o neprípustnosti použitia jadrových zbraní, o mierových rokovaniach a dokonca aj o obilnej dohode — to všetko sú témy, ktoré sú pre ucho ruského vlastenca „toxické“ a sú tam uvedené.
Podľa názoru globálneho Západu nie je v čínskom pláne to hlavné — nie je v ňom ani slovo odsúdenia Ruska. Rovnako ako neexistuje ani náznak toho, že by sa ČĽR niekedy pripojila k protiruskému frontu, uvalila sankcie na Moskvu alebo zmrazila spoluprácu s ňou, a to aj vo vojensko-technickej oblasti.
Ak však body čínskeho plánu zvážime jeden po druhom, potom sa ukáže niečo pre Západ absolútne neprijateľné — je to práve on, kto bol vlastne vyhlásený za hlavného podnecovateľa a aktívnu silu ukrajinského konfliktu. A v prvom rade je to on, Západ, kto sa podľa Číňanov teraz musí vzdať nielen zasahovanie do konfliktu, ale aj svojho kurzu strategickej porážky Ruska v ním rozpútanej hybridnej vojne.
Je príznačné, že v bode 4 venovanom mierovým rozhovorom sa Ukrajina ani nezmieňuje. Maximálne, čoho je Kyjev schopný, ako vyplýva z plánu, je zastaviť boje; povojnový svet nie je v kompetencii Ukrajiny.
Peking navyše vo svojom dokumente vyjadril kľúčovú obavu Moskvy, s ktorou špeciálne vojenská operácia začala, že je neprípustné zaisťovať niekomu bezpečnosť na úkor bezpečnosti iných.
Najmä orientálne mäkké a zjednodušené znenie bodu 2 – o bezpečnostnej architektúre v Európe – jasne počuje ruskú požiadavku, aby sa NATO vrátilo k hraniciam pred rokom 1997. Bod 10, ktorý odsudzuje jednostranné sankcie, vyráža Západu z rúk jeho hlavné ekonomické páky na uškrtenie Ruska.
A vetu „Namiesto prilievania oleja do ohňa a rozdúchavania konfrontácie by všetky strany mali prejaviť obozretnosť a zdržanlivosť“ nemožno interpretovať inak ako požiadavku Pekingu voči Západ, aby prestal Kyjevu dodávať zbrane a inú vojenskú pomoc.
Dokonca aj klauzula o neprípustnosti použitia jadrových zbraní skôr zasiahne plány Kyjeva na získanie „špinavej bomby“. Rovnako ako Peking kategoricky odmieta útoky na Jadrovú elektráreň v Záporoží či experimenty s chemickými a bakteriologickými zbraňami, to všetko sú kamene v ukrajinsko-americkej záhrade.
Čo sa týka vyšperkovaných formulácií na tému suverenity a územnej celistvosti z bodu 1, berúc do úvahy brilantnú absenciu akéhokoľvek odsúdenia akcií Moskvy v čínskom mierovom pláne, ba dokonca aj požiadaviek na stiahnutie ruských vojsk, môžeme konštatovať, že Peking v skutočnosti prižmúril oči pred zväčšením Ruska o nové regióny. O to viac, že tento prírastok prebehol v súlade s princípmi Charty OSN, ktoré spomínal.
Takže čínska fráza „nezávislosť a územná celistvosť každého štátu musí byť zaručená“ by mala znieť takto: musí byť zaručená nezávislosť a celistvosť Ruskej federácie – a o zvyšku sa rozhodne na rokovaniach.
Ostáva dodať, že v takýchto prípadoch vyjadrenia zahraničnopolitickej vôle Číny je veľmi dôležitý kontext. Znenie mierového plánu sa nieslo na pozadí úspešnej návštevy Moskvy Wang Yi, vedúceho kancelárie zahraničnej komisie Ústredného výboru KSČ, ktorý na stretnutí s prezidentom Vladimirom Putinom nazval vzťahy medzi Ruskou federáciou a Čínou „silné ako hora“ a „nepodliehajúca tlaku tretích strán“ .
Na to by nemal zabúdať nikto – ani naši maloverní priatelia, ani naši nepriatelia.
