napsal Lajči z Prešova
Vlkův úvod:
Dneska mám velkou radost! Moc velkou, to mi věřte. Na jeviště Kosy vstupuje podle mého názoru mimořádný autor – Lajči z Prešova. Známe se už asi 10 let, možná déle. Přestože jsme se nikdy nepotkali. Lajči je pravidelným posluchačem Hodiny vlka i Trikolory na Slobodnom vysielači konkrétní pořad glosuje úžasnými maily. Na výsost lidskými, moudrými a poetickými. Prostě vždy neskonale doslova voní člověčinou. Moudrou člověčinou. Je to člověk krevní skupiny našeho mistra Lea K., ale poetičtější. Tož Lajči – vítej a ciť se tu jako doma. Jsi mezi svými. A vás , ty své, zařiďte Lajčimu při jeho premieře pořádný hvězdopád! Nějaké takové Perseidy. Aby se mu tady opravdu líbilo.
Předem děkuji.
vlk
A teď už Lajči a jeho
Človek a chudoba
Človek by rád oslovil chudobu, ktorá prerastá náš svet. Vymyká sa z pod kontroly, šíri sa cez každodenný vnem a stereotyp. Usádza sa ako decht, prirasta ako mach na kameň, či imelo na strom. Chudoba nepochybuje že pozná pravdu a správnosť konania . Usiluje sa zo všetkých síl, aby nevznikali pochybnosti o jej múdrosti a odhodlaní uvažovať správne. Rád by ju oslovil, slušne pozdravil , podal ruku a uklonil sa. Ponúkol pohodlie a priestor na rozhovor. Lenže chudoba vie že najlepšia obrana je útok. Človek premýšľa ako premeniť argument tak, aby to nebol len výkrik do tmy. Nehrá rovnakými pravidlami , pretože človek nehľadá vyhrotenú konfrontáciu a okázalé gestá egocentrickej nadradenosti a svetskej všemocnosti. Chce mier pre seba aj pre chudobu. Prosí o vzájomnú toleranciu a rešpekt. Hľadá svet kde by mohli spoločne žiť, vzajomne poznať jeden druhého a spoločne napredovať.
Lenže chudoba vie že to by znamenalo jej nedôveru a možno aj spochybnenie . Z hrôzou si uvedomí že chudoba by sa mohla stať bohatá, alebo odhalená jej skutočná tvár. Zľahčuje a emocionálne krúti argumentom, pohŕda iným názorom ,tancuje na svojej výnimočnosti. Mrská frázy, hecuje sa v blaženej arogancii. Nehodlá ustúpiť slušnosti, dialógu či nebodaj prejaviť slabosť v zmene postoja. Hrdo drží bradu hore s ráznosťou ducha a neotrasitelným postojom k pravde. Čo človek skúša proti prúdu plávať, chudoba sadá na dušu málomyselných. Ako peniaz čo vojde do pokladničky, ale nigdy sa nevráti späť tím istým otvorom, hoci by aj triasol malomyselnym,chudoba z neho nevypadne. Darmo sa človek trápi nad myslením chudoby je zatatá a neustupčivá.
Človek vedomí si márnosti konania ustúpi, ako vraví Seneca
“ Pre múdreho človeka je bohatstvo sluhom a pre hlupáka pánom“.
Preto Človek sedí už doma a baví sa s človekom, spoločne súhlasia , majú rovnaké argumenty, spoločný názor,presvedčenie ,odhodlanie a to najdôležitejšie – pravdu. Pravdu ktorú nikto nespochybňuje ,pretože všeci v miestnosti súhlasili s jej konečnou podobou. Chudoba robí to isté , tancuje v rytme vlastného bubna a burcuje k vyvolávaniu vlastnej skutočnosti. Zdvíha ruku v päsť a rúti sa na barikády osobnej zaslepenosti. Svet pomyselnej spravodlivosti je naklonení človeku aj chudobe, má rovnaké črty, ideál vznešenosti. Moment keď ideál dobra a pravdy sprevádza násilie, zastrašovanie ,nenávisť. Samozrejme hriechom k vyšším ideálom, tak ušľachtilé. Obidvaja milujú tu svoju pravdu až tak veľmi, že sa chcú dopracovať neprávom k spravodlivosti.
V prvej knihe kráľov je príbeh o Kráľovi Šalamunovi. Matkách, ktoré žili v jednom dome a porodili v rovnaký deň. Prvá matka dieťa priľahla, preto zamenila svoje mŕtve dieťa za to zdravé. Ale tá druhá matka spoznala že došlo k podvodu . Kráľ Šalamun mal rozseknúť dieťa a vykonať spravodlivosť. Ale tá druhá matka sa dieťaťa vzdala aby mohlo žiť. Vzdala sa svojej pravdy a mylnej spravodlivosti aby zachránila vyšší princíp života. Aké krásne by bolo keby človek a chudoba dokázali pre vyšší princíp a ideál odtrhnúť kúsok zo seba. Kráľ Šalamun vrátil dieťa skutočnej matke, pretože bol múdry kráľ. Múdrosť v sebe nesie zodpovednosť, nie iba za seba ale aj za spoločnosť. Aké krásne by bolo, keby človek nevyrastal na balaste jednoduchosti , chtíči rozkoše a morálnom individualizme. To by sa tá chudoba vekom človeka rozplývala ako letná rosa. Lenže človek nieje vždy rovnaký, nie každý má morálny základ, rodinu, spolupatričnosť a vieru v ideál. Chudoba má tiež svoje zázemie a číha na svoje deti všade tam kde vládne strach, moc a hlavne egoizmus. Loví svoje duše sieťami ľudskej komunikácie po tisícoch a veľmi hlboko ísť nemusí. Stačí hodiť sieť a sami naskáču do útrob nevedomej subjektivity.
Aristoteles vravel že“ chudoba je rodičom revolúcie a zločinu„. Ale aj keď je to tak, charakter nemôže vyrásť bez chudoby . Pomyslenie že človek a chudoba sú tá istá minca dvojtvárnosti otvára nové dvere rozmeru ľudskej duše. Spiritualitou vedomia akéhokoľvek rozsahu a podôb môžme vytvoriť novú formu ľudského vedomia. Vedomia v ideál ľudskej vznešenosti.Nemôžme v sebe zničiť chudobu ani vymazať ju ako software z pamäti. Je tu a bude vždy s nami po celý čas. My môžme rozhodnúť či bude zamknutá v pivnici alebo rozvalená v obývačke vedomia.
Veľa ľudí na otázku či ste človek alebo chudoba odpovie jednoznačne , bez výhrad, bez pochybností a bez porušenia morálneho panciera a osobnej integrity.
Som človek ! Skríkne blázon stavajúc si dom na púšti.
Minca nášho života rotuje na hrane vedomostí, výchove, ideáloch a mravnosti, ale aj naopak, promiskuitnej arogancii zlatého božstva konzumu. Ideál človeka je pre nás méta na ktorú sa nikdy nepostavíme, nigdy nebudeme dokonalý, pretože chudoba je našou každodennou súčasťou . Tak ako strom je spätý zo zemou tak aj človek z chudobou. Nieje dôležité vyskočiť do neba, stačí len toľko, koľko dokážeme. A keď to urobí každý jeden z nás potom zmeníme seba aj svet. Stáva sa aj dnes ako vravel vizionár Karel Čapek
„Mladý ľudia vravia že s nimi prichádza nový lepší svet a tá stará generácia si myslí že ten dobrý svet s nimi zaniká „.
Úlohou človeka v spoločnosti ,nie nie byť etalón subjektívnej pravdy, ale natiahnutá ruka k chudobe . Nie preto aby sme napĺňali morálnu povinnosť a ukázali že je cudzia, ale podali jej ruku a cítili že je našou súčasťou. Ak si raz uvedomíme že chudoba je súčasťou nás samotných, tak pochopíme, že bez nej, by sme sa nigdy nepriblížili ideálu človeka.
Ideály človeka sú ako hviezdy na nebi, vidíme ich, svietia nám na cestu života, ale vieme aj to, že sa ich nigdy nedotkneme. Maják dokonalosti ktorý svieti v nevedomej spoločnosti . Byť chudobným a zároveň bohatým je úžasné v tom, že váš majetok sa nedá chytiť do ruky a vyniesť z domu . Ste ako vodná para ktorá stúpa z hrnca tyranie. Monumentalita človeka bude kráčať s chudobou, vždy bude nedokonalosť našou súčasťou, vždy sme iba prach z hviezdy ktorá sa zrodí zas a znova. Vždy budeme, ako vraveli Číňania. kvet trávy, ktorý sa stratí vo víre času. Ale to jediné na čom skutočne záleží v naších krátkych životoch je približenie sa čo najviac k ideálu človeka ktorý si nesie chudobu v mysli , ale vždy môže prostredníctvom vedomia učiť a spoznať svet tak intenzívne že môže usínať na večnosť s úsmevom na perách.
