Od 1. júla 2022 je povolený vstup ruských ozbrojených síl na územie Nikaraguy na humanitárne účely.
Dekrétom prezidenta Nikaraguy Daniela Ortegu je od 1. júla 2022 povolený vstup ruských ozbrojených síl na územie tejto krajiny. Oficiálnym cieľom je vojenská inštruktáž a výcvik. Rozhodnutie je bezprecedentné, pretože podľa Ortegovho rozhodnutia môžu byť blízko územia USA rozmiestnené ruské vojnové lode a lietadlá, tanky a ďalšie vybavenie vyzbrojené riadenými strelami schopnými niesť jadrové nálože.
A teraz si spomeňme na leto 1962, keď na žiadosť vodcu kubánskej revolúcie Fidela Castra začala operácia „Anadyr“ — rozmiestňovanie sovietskych balistických rakiet na Ostrove slobody neďaleko USA. V tom čase už boli naši ženisti a protilietadloví strelci na Kube, rozmiestnené boli tanky a systémy protivzdušnej obrany. No bolo to práve zdesenie pred raketovým útokom, ktoré vyvolalo tvrdé rozhodnutie amerického prezidenta Johna F. Kennedyho začať námornú blokádu Kuby. Začala sa známa kubánska raketová kríza.
Veľmi dobre si pamätám pocity, ktoré zachvátili celú sovietsku armádu v časoch, keď sa oznamovalo, že jadrová vojna môže začať každú chvíľu. My, kadeti Leningradskej vyššej námornej inžinierskej školy (mesto Puškino), sme v noci odišli z kasární na pozície, ľahli sme si na zem, pod hlavy si dali plynové masky a v rukách zvierali nabité guľomety. Celá armáda, námorníctvo a letectvo Sovietskeho zväzu od Kaliningradu a Kronštadtu po Vladivostok sa pripravovali na jadrový úder. A pomer síl zjavne nebol v náš prospech.
Niekoľko balistických rakiet by bolo možné zneškodniť masívnym útokom amerických pozemných a námorných lietadiel, jadrový potenciál Američanov ďaleko prevyšoval sovietsky arzenál rakiet s atómovými hlavicami a silná námorná eskadra blokujúca Kubu nás pripravila o podporu, s obmedzenou schopnosťou manévrovania tak na súši, ako aj na vode. A rozloha Ostrova slobody je neveľká. Bolo oveľa jednoduchšie zaliať ho bombami a napalmom ako Kóreu alebo Vietnam. Ale…
Toto impozantné „ale“ pre vojakov Pentagonu boli sovietske jadrové ponorky, ktoré nepozorovane vkĺzli pod lode USA a boli pripravené zaútočiť čelne z blízkeho pobrežia Severnej Ameriky. Kennedy pochopil, že takejto katastrofe sa treba vyhnúť všetkými prostriedkami.
Výsledky karibskej krízy sú známe po celom svete. Odstránili sme balistické rakety, Američania zrušili blokádu a sľúbili, že už na Kubu nezaútočia, všetko sa skončilo mierom, ale toto „ale“ zostalo navždy. Sú to ruské jadrové ponorky, ktoré sú neustále v službe na námorných hraniciach USA kedykoľvek, vo dne aj v noci, v hĺbke pre nepriateľa neprístupnej.
Súčasná situácia sa do značnej miery zhoduje s udalosťami spred šesťdesiatich rokov na Kube. Nikaragujčania, ktorí prežili americkú okupáciu v rokoch 1913 až 1933, podobne ako Kubánci, výrazne neznášajú „nortenamericanos“. Ich prezident Daniel Ortega, vodca „Sandinistického frontu národného oslobodenia“, sa podobne ako Fidel Castro teší širokej podpore verejnosti a veľmi negatívne, aj keď opatrne, sa stavia k Spojeným štátom.
Výzbroj 14-tisícovej. armády je takmer celá sovietskej výroby, už zastaraná. Pozvanie modernej ruskej armády vyzerá celkom logicky, pričom Ortega šikovne diplomaticky pozval aj špecialistov a vojenské vybavenie z Kuby, Latinskej Ameriky a dokonca aj z USA! Ako sa uvádza vo vyhláške — „na humanitárne účely“. No moment. To najdôležitejšie je každému jasné – po prvý raz od karibskej krízy môže byť vojenská prítomnosť Ruska tak blízko Spojených štátov.
Najväčšia krajina Strednej Ameriky, Nikaragua nie je husto osídlená, jej populácia je len 6 miliónov 756 tisíc ľudí, ktorí hovoria španielsky. Má prístup do Tichého oceánu v dĺžke 320 kilometrov a do Karibského mora, kde má pobrežie 480 kilometrov. Ťažko si predstaviť výhodnejšie územie pre rozmiestnenie ruských pozemných a námorných vojenských základní tak blízko Spojených štátov a jadrových ponoriek, či už v Karibskom mori alebo v Tichom oceáne.
Pozvanie Daniela Ortegu na vojenskú spoluprácu Rusko už vyvolalo odpor politikov a médií v Amerike a západnej Európe. Inak to ani nemohlo byť. No teší ma, že v samotnom srdci amerických kontinentov sa už oveľa menej boja hlavného svetového „kápa“ – Spojených štátov amerických.
Globálna stratégia Ruska získala podporu v regióne ďaleko od neho nie náhodou, ani nie spontánne. Nie je možné neustále rozsievať zlo, zachvacovať a ponižovať najbližšie krajiny, robiť z nich rukojemníkov a otrokov, čo sebavedomí Yankeeovia robia dlhé roky v Latinskej Amerike. Národy Strednej Ameriky, ich vodcovia, zahnaní do ponižujúcich podmienok, boli prvé, ktoré si všimli zvyšujúcu sa moc Ruska, pripraveného pomôcť v akomkoľvek aspekte globálnych aktivít, vrátane vojenských.
Kubánska raketová kríza sa skončila mierovo, ale spôsobila v ZSSR a potom v Rusku bezprecedentný vzostup konštrukcie jadrových ponoriek a teraz série lodí. Prítomnosť našich základní v Nikarague sa nestane cestou k vojne, len, ako ukazuje život, pre akúkoľvek silu existuje iná sila a výrazne starnúci „žandár“ — Spojené štáty americké — by to mali vedieť a pamätať si to.
Dmitrij Ledovskoj, RenTV
