Pápež Lev XII. začal svoju encykliku o tajných spoločnostiach Quo graviora z roku 1826 obrazom toho, ako ostražití musia byť Petrovi nástupcovia pri ochrane Cirkvi pred “sektami, ktoré hrozia úplnou záhubou Cirkvi”:
Blahoslavený Peter, knieža apoštolov, a jeho nástupcovia dostali moc a starostlivosť kŕmiť a spravovať stádo Krista, nášho Boha a Spasiteľa. Preto čím vážnejšie zlo ohrozuje stádo, tým väčšiu starostlivosť by mali rímski pápeži vynaložiť na to, aby mu zabránili. Lebo tí, ktorí boli umiestnení na najvyššej strážnej veži Cirkvi, môžu už z diaľky rozoznať úskoky, ktoré nepriatelia kresťanskej rodiny podnikajú, aby zničili Kristovu Cirkev: (čo sa im nikdy nepodarí), môžu na ne poukázať a odhaliť ich veriacim, ktorí sa potom môžu pred nimi chrániť; môžu ich svojou autoritou zahnať a odstrániť. Naši predchodcovia, rímski pápeži, chápajúc túto najťažšiu povinnosť, ktorá im bola uložená, neprestajne držali stráž dobrého pastiera a exhortáciami, doktrínami, dekrétmi a samotným životom, ktorý obetovali za svoje ovečky, sa starali o obmedzenie a úplné odstránenie siekt, ktoré hrozia úplnou záhubou Cirkvi.
Je jasné, že “najťažšiu povinnosť uloženú” rímskym pápežom strážiť Cirkev uložil Boh. Okrem toho, keď pápeži varovali pred tajnými spoločnosťami (ako je slobodomurárstvo), liberalizmom, modernizmom a tým, čo dnes označujeme ako falošný ekumenizmus atď. tieto varovania platili nielen v prospech tých, ktorí žili počas daných pontifikátov, ale pre všetkých katolíkov, a to dovtedy, kým by tieto omyly ohrozovali Cirkev. Tak napríklad dnes nemusíme uvažovať o tom, či Boh chce, aby sme odmietli modernizmus – odsúdenie modernizmu svätým Piom X’pred viac ako sto rokmi platí rovnako dnes ako vtedy.
Aj keď právom nenávidíme omyly, ktoré ohrozujú Cirkev, vieme, že Boh ich pripúšťa, aby priniesli väčšie dobro: A vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré, tým, čo sú podľa jeho zámeru povolaní za svätých (Rim 8, 28). Keď bojujeme za prekonanie týchto omylov, vzdávame Bohu česť, získavame zásluhy a pomáhame posilňovať Cirkev proti takýmto omylom v budúcnosti. Naopak, neschopnosť adekvátne bojovať proti chybám vedie spravidla k neblahým dôsledkom. Preto nemáme právo ignorovať varovania, ktoré nám Boh dal prostredníctvom pápežov — keby sme to urobili, urazili by sme Boha a priviedli by sme duše do pekla.
Ak by sme sa mohli vrátiť v čase a spýtať sa pápežov pred Druhým vatikánskym koncilom, čo by sa stalo, keby nasledujúce generácie ignorovali ich varovania a prijali by chyby, ktoré odsúdili, určite by nám povedali, že takáto hlúposť by priniesla všeobecné nešťastie a odpadnutie od viery. Môžeme si napríklad predstaviť, čo by nám Pius IX. povedal, keby dostal videnie nasledujúcich slov z poznámky kardinála Ratzingera’o troch kľúčových dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu — Gaudium et spes, Dignitatis Humanae a Nostra Aetate:
Ak je žiaduce ponúknuť diagnózu textu [Gaudium et spes] ako celku, mohli by sme povedať, že (v spojení s textami o náboženskej slobode [Dignitatis Humanae] a svetových náboženstvách [Nostra Aetate]) ide o revíziu Sylabu Pia IX., o akýsi kontrasylabus… Spokojme sa s tým, že text slúži ako kontrasylabus a ako taký predstavuje zo strany Cirkvi pokus o oficiálne zmierenie s novou dobou, ktorá sa začala v roku 1789. (Ratzinger, Princípy katolíckej teológie, 1987, s. 381-2)
Ak Pius IX. nebol dostatočne umŕtvený, keď sa dozvedel, že istý kardinál priaznivo označil dokumenty II. vatikánskeho koncilu’za zmierenie s epochou, ktorú otvorila Francúzska revolúcia, a “proticirkevný koncil”, mohli by sme mu spomenúť, že názory na koncil tohto budúceho pápeža (Benedikta XVI.) boli vo všeobecnosti najkonzervatívnejšie zo všetkých obsadených pápežských stolcov v pokoncilovej ére. Dokonca aj Ján Pavol II. sa prikláňal k revolučnejším interpretáciám dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu.
V našom rozhovore s Piom IX. by sme mohli pokračovať tým, že sa ho opýtame, či má predstavu o tom, čo mohlo Pavla VI. v rokoch po Druhom vatikánskom koncile priviesť k nasledujúcim výrokom:
Zdá sa byť celkom isté, že Pius IX. by nám dôrazne povedal, že tieto zlá vznikli práve preto, že domnelé autority Cirkvi prijali omyly, ktoré boli jednoznačne odsúdené pápežmi pred Druhým vatikánskym koncilom.
Ako by Pius IX. odpovedal, keby sme mu povedali, že naši pokrokoví teológovia trvajú na tom, že pred koncilom mal síce pravdu, keď odsúdil chyby, ale teraz, keď sa časy zmenili, by pápeži tie isté chyby dnes odsudzovať nemali? Možno by nás upozornil na posledný omyl, ktorý odsúdil vo svojom Sylabe omylov:
80. Rímsky pápež sa môže a mal by sa zmieriť a zmieriť s pokrokom, liberalizmom a modernou civilizáciou.- -Alokúcia ‘Jamdudum cernimus,’ 18. marca 1861.
Nemal by dôvod odsúdiť tento omyl, keby sa nepriatelia Cirkvi nesnažili tvrdiť, že pápež by sa naozaj mal “zmieriť s pokrokom,” čo je presne mentalita tých, ktorí tvrdia, že Pius IX. by dnes už nevydával rovnaké odsúdenia, pretože doba sa zmenila.
Ak by sme sa týchto pápežov spred Druhého vatikánskeho koncilu opýtali, či sme nepostrehli nejaké znamenie, ktoré by nám malo napovedať, že nás vedú po nesprávnej ceste, zdá sa pravdepodobné, že by nás mohli odkázať na tieto slová z úvodného prejavu Jána XXIII’na Druhom vatikánskom koncile (o ktorých sme hovorili v predchádzajúcom článku):
Cirkev sa vždy stavala proti týmto omylom. Často ich odsudzovala s najväčšou prísnosťou. V súčasnosti však Kristova manželka radšej používa liek milosrdenstva než liek prísnosti. Domnieva sa, že na potreby dnešnej doby reaguje skôr dokazovaním platnosti svojho učenia než odsudzovaním. Určite nie preto, že by chýbalo bludné učenie, názory a nebezpečné koncepcie, pred ktorými sa treba chrániť a ktoré treba rozptýliť.
Ako už bolo spomenuté, pápežské odsúdenia bludov, ktoré postihli Cirkev, zostávajú v platnosti, aj keď Ján XXIII. a jeho nástupcovia prestali tieto bludy odsudzovať. Napriek tomu nezopakovanie požadovaných odsúdení omylov v prípade potreby zavádzalo naivných katolíkov aj nekatolíkov, aby sa domnievali, že Cirkev sa zmierila s omylmi, čo v skutočnosti nikdy nemôže urobiť.
Je však pravda, že nástupcovia Jána XXIII. nevydali teologické odsúdenia? Nie, skutočnosť je taká, že prestali odsudzovať skutočné omyly a začali odsudzovať tých, ktorí sa stále držali toho, čo učil Pius XII. a jeho predchodcovia. Aj keby sme nikdy nepočuli o termíne “diabolská dezorientácia,” ľahko by sme videli, že sa vzťahuje na túto ohromujúcu skutočnosť.
Ak by sme sa mohli s Piom XII. a jeho predchodcami porozprávať o našej kríze, povedali by nám, že musíme odmietnuť chyby, ktoré odsúdili, pretože sú jedovaté aj dnes. Toto je neoddiskutovateľný krok a bez neho nemožno dosiahnuť trvalý pokrok. Povedali by nám však aj to, aby sme si všímali tieto slová Pia IX’z Quanta Cura, ktorý sprevádzal Sylabus omylov:
Ale ak vždy, ctihodní bratia, teraz najviac uprostred takých veľkých pohrom Cirkvi i občianskej spoločnosti, uprostred takého veľkého sprisahania proti katolíckym záujmom a tejto Apoštolskej stolici a takej veľkej masy bludov, je úplne nevyhnutné s dôverou pristupovať k trónu milosti, aby sme dosiahli milosť a našli milosť vo včasnej pomoci. Preto sme považovali za dobré podnietiť zbožnosť všetkých veriacich, aby sa spolu s nami a s vami neprestajne modlili a prosili najmilosrdnejšieho Otca svetla a zľutovania čo najhorlivejšími a najpokornejšími modlitbami a v plnosti viery sa vždy utiekali k nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi, ktorý nás svojou krvou vykúpil Bohu, a úpenlivo a neustále prosme Jeho najsladšie Srdce, obeť najhorúcejšej lásky k nám, aby pútami svojej lásky k sebe pritiahol všetky veci a aby všetci ľudia zapálení Jeho najsvätejšou láskou dôstojne kráčali podľa Jeho srdca, vo všetkom sa páčili Bohu a prinášali ovocie v každom dobrom diele. Keďže však modlitby ľudí sú bezpochyby Bohu milšie, ak k nemu prichádzajú z myslí zbavených akejkoľvek poškvrny, rozhodli sme sa otvoriť Kristovým veriacim s apoštolskou štedrosťou Cirkev&rsquoaby títo veriaci, horlivejšie zapálení pre pravú zbožnosť a očistení sviatosťou pokánia od poškvrny svojich hriechov, mohli s väčšou dôverou vznášať svoje modlitby k Bohu a získať jeho milosrdenstvo a milosť.
Takže toto je odpoveď: musíme bojovať proti omylom, ktoré ohrozujú Cirkev, a pokorne sa snažiť vyprosiť si Božie’milosrdenstvo, ako najlepšie vieme, tým, že sa budeme snažiť stať svätými. Samozrejme, že všetci chceme, aby Boh vyriešil krízu v pápežstve, ale zdá sa, že je možné, že On dopúšťa krízu v pápežstve, aby nás upozornil na to, že je potrebné, aby sme sa pričinili o to, že odmietneme omyly a budeme sa usilovať o svätosť. Ak si podobne ako márnotratný syn uvedomíme, že sme (spoločne ako Cirkev militant) premrhali svoje duchovné dedičstvo, potom sa musíme pokorne vrátiť k tomu, čo Cirkev učila pred Druhým vatikánskym koncilom. Aj keď to nedokážeme dosiahnuť dokonale alebo bez nezhôd, môžeme si ctiť Boha a slúžiť Cirkvi tým, že budeme bojovať za obnovu toho, čo sme stratili.
Tí, ktorí si namiesto toho myslia, že môžeme prosiť Boha o milosť, aby sme vyriešili krízu v pápežstve bez toho, aby sme sa najprv vrátili k tomu, čo učil Pius XII. a jeho predchodcovia, sú ako tí, ktorí si predstavujú, že márnotratný syn by urobil lepšie, keby len požiadal otca, aby mu poslal viac peňazí do cudziny. Môže sa to zdať ako ľahšia cesta, ale nezodpovedá to poučeniam o Božej prozreteľnosti, ktoré poznáme z dejín spásy. Oveľa rozumnejším prístupom je učiť sa a nasledovať svätú múdrosť pápežov, ktorí nás varovali pred zlom, ktorému dnes čelíme. Nepoškvrnené Srdce Panny Márie, oroduj za nás!
