1. februára francúzska televízia Canal+ odvysielala dokumentárny film Paula Moreiru o masakre v Odese a úlohe ultrapravých hnutí na Ukrajine po revolúcii. Tesne pred odvysielaním filmu sa s režisérom porozprávali noviny L´Humanité.

Paul Moreira si už získal dobrú povesť v oblasti novinárskeho pátrania. Ani jeho nový dokumentárny film nie je výnimkou z pravidla. Zakladateľ agentúry Premières Lignes v ňom pozorne skúma situáciu na Ukrajine po revolúcii. Film, zložený z troch častí, odhaľuje až príliš pekný obraz hnutia, ktorému sa tak potešila Západná Európa, nehľadiac na to, že sa trom neonacistickým hnutiam podarilo dostať k moci, a následne postupne sformovať ozbrojené sily. Vyšetrovanie, opreté o dokumenty a rozhovory so svedkami, odsudzuje nepotrestanú vraždu 45 proruských aktivistov v Odese v máji 2014, ako aj všadeprítomnú, nie nezištnú spoluúčasť USA.

L'Humanité: V príhovore k vášmu dokumentu hovoríte, že ste videli tri symboly na zhromaždeniach počas ukrajinskej revolúcie. Poslúžilo to ako východiskový bod pre vaše vyšetrovanie?

Paul Moreira: V tom čase som ešte nebol nikdy na Ukrajine. Moja predstava o revolúcii sa vytvárala z toho, čo som videl v televízii. Ale hneď som si všimol istý nesúlad medzi entuziazmom médií, vyvolaného revolúciou, a radom varovných signálov. Išlo akoby o poruchy,  ktoré bránia čistému zvuku. Mám na mysli bojové zástavy „Pravého sektoru“, nášivky so symbolikou skupiny, ktorá sa neskôr stala „Azovom“… O týchto znepokojujúcich momentoch sa takmer nezmieňovalo. Vždy som mal nedôveru k príbehom, rozprávaných v čierno-bielych farbách. Pri pozornejšom pohľade som pochopil, že sme dovolili cenzurovať (ak už nemám rovno povedať, že sme vystavili cenzúre) časť dejín. Aby sa západné demokracie nerozhorčili pri pohľade na to, ako „zlatí“ ukrajinskí revolucionári“ uskutočnili popravu ľudí v Odese. To všetko ma vedie k myšlienke o pochybnom spravodajstve o ukrajinských udalostiach.

S čím je, podľa vás, spojené toto mlčanie?

Na to, aby masakra v Odese upútala pozornosť ľudí, bolo treba upriamiť pozornosť na skutočnosť, že v úplnom centre Európy 21. storočia bolo 45 ľudí zavraždených pri úplnej nečinnosti polície. Hovoríme o nepotrestanej masovej vražde. Európska komisia sa zaujímala o túto udalosť, oboznámila sa s hláseniami, ale nekonala. Výsledkom je zvláštna, dokonca až paradoxná situácia. YouTube bol preplnený videami z tohto incidentu. Ako mnohí iní, ani ja som tieto informácie nevidel. Niekoľko týždňov som potom strávil sledovaním týchto videí a rekonštruovaniu udalostí. Pravdepodobne som nikdy nevidel takú tragickú udalosť, o ktorej sa hovorilo tak málo, napriek množstvu videomateriálov. Samozrejme, boli o tom napísané články. Akurát že verejnosť reagovala na to spôsobom, ako by sa nič nestalo. Pretože išlo o proruských aktivistov, starých komunistov. Hoci ľudia by si mali uvedomiť skutočnosť, že medzi revolučnými silami sú mimoriadne agresívne nacionalistické prvky. Ja som pritom ani nechcel zneužívať niektoré aspekty, ako je napríklad vyšetrovanie nemeckých a britských odborníkov, z ktorého vyplýva, že slávnu streľbu na Majdane mohli  uskutočniť samotní rebeli kvôli provokácii … Mnohé tak ostalo nepovšimnuté.

V dokumente hovoríte, že jedného dňa sa netvor môže obrátiť proti svojmu tvorcovi. Čo ste tým mysleli?

Revolúcia mala za následok nárast polovojenských zoskupení. A oni nemienia ustúpiť pred štátnou mocou. Konajú ako polícia namiesto polície. Boli prípady prestreliek medzi príslušníkmi „Pravého sektoru“ a policajtami. Títo ľudia, bezpochyby, veľa riskovali a prejavili nemalú odvahu kvôli zmene režimu. Len ich politický projekt bol iný, nechceli len dosadiť iných politikov. Problém je nasledovný: protestné hnutie, ktoré sa sformovalo na ulici, otvorilo cestu pre tieto oddiely. A tie teraz chcú ísť ďalej. A ukrajinská štátna moc ich nedokáže kontrolovať. Ak sa rozhodnú zablokovať hranicu, tak polícia to jednoducho len monitoruje, nemá ani chuť, ani možnosť niečo podniknúť. Znamená to, že netvor sa dostal na slobodu.

Podarilo sa Vám zozbierať výpovede očitých svedkov. Pôvodcovia zločinov v Odese sa ani nepokúšajú niečo popierať…

Bohužiaľ, dejiny vždy píšu víťazi. Ak neboli potrestaní, ak nie je nič, čo by poukazovalo na fakt zločinu, považujú svoje činy za zákonné. V knihe „Akt vraždy“ Joshua Oppenheimer rozpráva o masových vraždách v Indonézii v roku 1965. Vrahovia opisujú to, ako vraždili, a otvorene hovoria: „My sme víťazi, a teda my určujeme, čo sú dejiny.“ Pri pohľade na situáciu na Ukrajine som si na to hneď spomenul. Jeden z líderov proukrajinských povstalcov otvorene tvrdí, že necíti ani najmenšie výčitky. Podľa neho všetci dostali to, čo si zaslúžili.

Dobrovoľne Vás pustili medzi seba na svoje tréningové základne. Akí sú to ľudia?

Keď som sa k nim vybral, mnoho vecí poukazovalo na masovú prítomnosť neonacistov a pravicových radikálov medzi nimi. Časť týchto svedectiev sa mohla pripísať ruskej propagande. Preto sa mi chcelo názorne, pomocou ich vlastných slov, ukázať, čo sú zač. Predstavujem to ako odhalenie, pretože sa veľmi pokúšajú schovať svoju príslušnosť k neonacizmu. Chápu, že príslušnosť k tomuto historickému prúdu by sa v Západnej Európe vnímala zle. Chcel som aj ukázať túto ich snahu. Napríklad, v jednej zo scén s nimi trénuje jeden mladý Francúz. Kým som nakrúcal, uvedomil si, že z uniformy zabudol odstrániť svoje kódové meno: Mussolini…

Okrem povahy týchto hnutí hovoríte aj o nebezpečnej hre USA v tejto časti Európy.

Bývalý riaditeľ CIA Petreus odišiel do súkromného sektoru, ale stále udržiava úzke styky s americkými orgánmi. Hovorí to, čo sa nevie odhodlať povedať vláda: je potrebná útočná výzbroj. Ale hrať takúto hru pri ruských hraniciach je obrovské riziko. Ukrajinská revolúcia mala pekné dôvody. Ale realita je tá, že stupeň zásahu Američanov do zmeny režimu môže byť Putinom vnímaná ako akt agresie a ešte viac ho naladiť proti Ukrajine. Protiputinská stratégia USA (ako hovorí Petreus, má zabrániť Rusku stať sa impériom) je veľmi jasná. Môže však priviesť k rozsiahlemu konfliktu.

http://www.humanite.fr/tv-derriere-les-masques-de-la-revolution-ukrainienne-597568