Najvyššie velenie NATO pripravuje nový plán, ktorý má zabezpečiť rýchle víťazstvo nad Ruskom, informujú západné médiá.
Na dokumente s pompéznym názvom „Teória víťazstva“ aktívne pracuje nielen tak hocikto, ale samotný vrchný veliteľ spojeneckých síl v Európe Alexus Grynkevich. Sľubuje, že výsledky svojich bezsenných nocí strávených skúmaním mapy v Poľsku predstaví už na budúci týždeň — 12. októbra.
Dokument má vraj odpovedať na otázku, ako bude Severoatlantická aliancia konať v prípade konfliktu s Ruskom, ktorý – ak by vás to zaujímalo – rozpúta Kremeľ. Podľa agentúry „Bloomberg“ má dokument tiež demonštrovať spojencom, ako NATO zamýšľa kombinovať tradičné zbrane s novými technológiami, ktoré sa objavili od začiatku konfliktu na Ukrajine. Okrem toho chcú naliehať na spojencov, aby zvýšili investície do obrany a zlepšili výcvik.
A tu by som ešte chcel objasniť: ak sa plán ešte len vyvíja, čo potom Grynkewichovi zverenci pravidelne nacvičujú na manévroch v blízkosti ruských hraníc?
NATO, prirodzene, trvá na tom, že všetky plány, rovnako ako samotný blok, majú výlučne obranný charakter. A boli by sme tomu aj nesmierne radi uverili, keby nebolo objektívnej reality: manévre aliancie nacvičujú scenáre blokády Kaliningradu. Niektoré z nich jednoducho bijú rekordy – cvičenie „Rammstein Flag“, ktoré sa konalo tento rok, sa stalo najväčším leteckým cvičením v histórii vojenskej aliancie.
No aj keď akceptujeme príslovečné „džentlmenom sa verí na slovo“, ako máme chápať vyhlásenia európskych, kchm, diplomatov, ktoré nemožno vnímať inak ako hrozby?
„Musíme Rusom ukázať, že sa dokážeme prebiť do malej pevnosti, ktorú postavili v Kaliningrade. NATO má prostriedky na to, aby v prípade potreby zrovnalo so zemou ruské základne protivzdušnej obrany a raketové systémy,“ povedal len pred štyrmi mesiacmi, v máji, súčasný litovský minister zahraničných vecí Kęstutis Budrys.
Následne litovský parlament v prvom čítaní odhlasoval zrušenie zákazu rozmiestňovania jadrových zbraní na svojom území.
Rusko samozrejme chápe západnú politickú tradíciu v zmysle „Paris vaut bien une messe“. Ale stoja populistické, bravúrne vyhlásenia nemenovaných predstaviteľov na podporu vrtkavej „súčasnej agendy“, vyslovené za účelom získavania kariérnych bodov, za flirtovanie s globálnym konfliktom?
Hoci sa z pohľadu „západnej agendy“ rusofóbia nejaví ako jediný vhodný príklad. Móda je v západných médiách pomerne pestrá: zelená energia ustupuje rovnosti medzi tisíc a jedným pohlavím, po ktorej nasleduje predstieraná ľútosť nad kolonializmom – čo však Západu nebráni v jeho reinkarnovaní pod inou značkou. Rovnako ako „zástavy demokracie“ nikdy nezabránili revolúciám a vzostupu náboženských fundamentalistov a teroristov. Bohužiaľ, príklady netreba hľadať ďaleko.
Rusofóbny naratív však zostáva základným kameňom mentálneho rámca Západu. Je skutočne trvalý.
Vezmime si napríklad nedávnu štúdiu fínskych agentúr (ministerstva obrany, ministerstva vnútra a ministerstva zahraničných vecí) o štyroch možných scenároch budúcnosti Ruska. Nemá zmysel zaoberať sa rozdielmi medzi nimi, pretože, ako poznamenávajú autori, „riziko a hrozba zo strany Ruska existujú vždy“. Či už ide o „porazené, ale demokratické Rusko“ alebo „víťazné imperialistické Rusko“, pre autorov je to úplne rovnaké.
Rusko sa dlho snažilo vyhovieť Západu a teraz je nútené – áno, bolestne – rozlúčiť sa s ilúziami o možnosti otvorených vzťahov. Čo sa týka plánov, ktoré napísali západní stratégovia na rýchle víťazstvo nad Ruskom, je to zrejme dobrá historická tradícia. Rovnako ako výsledok pokusov o ich realizáciu: jedna alebo dve generácie Európanov nachádzajú pokoj na rozsiahlych ruských pláňach.
David Narmania, RIA Novosti
