7. marca navštívil šéf Pentagonu Lloyd Austin Irak .
Cesta sa zhodovala s 20. výročím začatia „mnohonárodnej operácie na zvrhnutie Saddáma Husajna“.
Vtedy Západ na čele so Spojenými štátmi nastolil kontrolu nad bývalou regionálnou mocnosťou, a preto možno cestu nazvať inšpekčnou.
V hlavnom meste Iraku sa minister vojny USA stretol s premiérom Mohammedom al-Sudanim a oznámil:
„Budeme pokračovať v spolupráci v boji proti terorizmu prostredníctvom globálnej koalície proti (v Rusku zakázanému – pozn. prekl.) Islamskému štátu. Oslobodili sme viac ako 50.000 štvorcových kilometrov od teroristov a viac ako 4,5 milióna Iračanov z ich pevného zovretia.“
Koľko státisícov Iračanov zomrelo v dôsledku nútenej „demokratizácie“, Austin nespomenul. Aj keď vzhľadom na svoju oficiálnu funkciu to nemohol nevedieť — v Iraku slúžil dvakrát v hodnosti generálporučíka, od februára 2008 do apríla 2009 a potom od septembra do decembra 2010.
Okrem Bagdadu navštívil tento šéf Pentagonu aj hlavné mesto kurdskej autonómie. Stalo sa to už tradíciou – návšteva Erbilu je povinná pre veľkú väčšinu zahraničných delegácií a vyvoláva u kurdského vedenia pocit hlbokej spokojnosti, čo má byť dôkazom, že Bagdad je jedna vec a Erbil je úplne iný a má iné problémy, úlohy a ciele. Takže to nie je Irak, hoci je v susedstve.
Prezident irackého Kurdistanu Nechervan Idris Barzani ubezpečil, že regionálna vláda je oddaná plánu reformy kurdských milícií. Uviedol to na spoločnej tlačovej konferencii s ministrom USA v Erbile. Na poslednom stretnutí sa podľa neho hovorilo o potrebe pokračovať v podpore USA pre reorganizáciu ministerstva Pêşmergov.
„Dohodli sme sa, že urovnanie sporov medzi Erbilom a Bagdadom povedie k pokoju, bezpečnosti, politickej a ekonomickej stabilite v Iraku,“ zdôraznil šéf autonómnej oblasti a vyjadril vďaku šéfovi Pentagonu za jeho pomoc a neustálu podporu.
Austin potvrdil svoju pozíciu:
„V Iraku zostaneme tak dlho, ako to bude potrebné. Sme tu na pozvanie irackej vlády postaviť sa proti „Islamskému štátu“.“
Hrozba zo strany ISIS podľa neho stále pretrváva. V Iraku a irackom Kurdistane teraz zostáva približne 2.500 amerických vojakov, ktorí poskytujú poradenstvo a výcvik irackým silám a kurdským milíciám.
Je zrejmé, že okrem oficiálnych zjednodušených vyhlásení o výsledkoch stretnutí boli diskutované aj konkrétnejšie témy. To, že sa o takýchto citlivých otázkach vôbec nehovorí, ale prijímajú sa o nich konkrétne rozhodnutia a tieto rozhodnutia sa okamžite realizujú, možno posúdiť z letov ukrajinských vojenských dopravných lietadiel do Iraku.
Napríklad koncom februára bol v Bagdade registrovaný nákladný An-12 a v marci ukrajinský Il-76 na veľkej leteckej základni Ain al-Assad (provincia Anbar). Táto základňa bola oficiálne odovzdaná irackej strane, ale určitý počet amerického vojenského personálu tam zostáva, ako aj sklady munície, vybavenia a zbraní. Podľa niektorých správ Il-76 odletel s húfnicami kalibru 155 mm.
Je úplne vylúčené, že by sa takéto lety mohli uskutočniť bez vedomia a súhlasu irackých úradov. Čo sa týka nákladu, ten je, samozrejme, majetkom americkej armády a Američania, na základe práva vlastníka, majú právo s ním nakladať podľa vlastného uváženia. Zároveň je jasné, kde tieto zbrane skončia a proti komu budú použité.
To je predsa známe: právo vlastníka sa v Spojených štátoch vykladá veľmi široko, najmä vo vzťahu k podriadeným krajinám, ktoré vlastne stratili svoju suverenitu.
Hamid Hosseini, generálny tajomník Iránsko-irackej obchodnej komory, povedal:
„Počas poslednej návštevy irackého ministra zahraničných vecí [v USA] bolo povolené zaplatiť Iránu 500 miliónov dolárov.“
Podľa irackého ministerstva zahraničných vecí je ich celkový dlh voči Teheránu približne 18 miliárd dolárov, a teraz Washington povolil Bagdadu zaplatiť 500 miliónov z dlhu za dovoz iránskeho plynu a elektriny. Avšak mohol aj nedovoliť!
Anton Veselov, FSK
