Na jar 2021 som si počas svojej prvej stáže na Dunajskom inštitúte v Budapešti dohodol stretnutie s popredným protiorbánovským disidentom. Mojím cieľom bolo zistiť, čo sa odporcom vlády Fideszu na nej nepáči. Môj partner, univerzitný profesor, predniesol zoznam sťažností. Medzi nimi aj tieto: Maďarsko neumožňuje manželstvá osôb rovnakého pohlavia a adopciu detí pármi rovnakého pohlavia. Profesor, liberál, povedal, že pevne verí v práva homosexuálov.
Na konci nášho rozhovoru profesor skonštatoval: „Napriek tomu všetkému môžem vo svojej posluchárni hovoriť, čo chcem, a nikto z vlády ma nebude rušiť.“
Povedal som mu, že to isté platí aj v Spojených štátoch, v mojej krajine. Ale povedal som, že je viac ako niekoľko univerzít, kde by vec, ktorú ste povedali, keď sme sa začali rozprávať – že neviete, čo si máte myslieť o transgenderizme -, spôsobila, že niektorí študenti by tvrdili, že ich vaše váhanie poškodilo. Mohli by ísť za vedením univerzity a podať formálnu sťažnosť. Vyšetrovali by vás za fanatizmus, a ak by vás uznali vinným, pravdepodobne by vás vyhodili a už nikdy by ste nepracovali na akademickej pôde.
„Takže,“ povedal som, „kto je slobodnejší: vy ako liberálny profesor v Orbánovom Maďarsku, alebo váš náprotivok v Bidenovej Amerike?“
O niekoľko mesiacov neskôr maďarský parlament schválil v zákone obmedzenia týkajúce sa literatúry a iného obsahu propagujúceho LGBT materiály pre deti a mladistvých. Premiér Viktor Orbán vtedy uviedol, že cieľom zákona je umožniť rodičom rozhodnúť sa, kedy a či vystaviť svoje deti týmto informáciám.
Európske elity vybuchli hnevom. Trinásť vedúcich predstaviteľov EÚ v reakcii podpísalo list, v ktorom potvrdili svoj záväzok presadzovať práva LGBT. Mark Rutte, vtedajší holandský premiér, zašiel najďalej a vyriekol, že Maďarsko „už nemá v Európskej únii čo robiť“.
Premýšľajte o tom: Mark Rutte, nastupujúci generálny tajomník NATO, sa domnieva, že krajina, ktorá obmedzuje informácie o homosexualite a transgenderizme pre svoje deti, je krajinou, ktorá nemá v Európe miesto. A nikto v západnej Európe nad tým nemihne ani brvou.
Presuňme sa do augusta 2024. V Británii sa objavili sporadické rasové nepokoje, keď bieli pracujúci Briti vyjadrili rozhorčenie nad kriminalitou migrantov a nad tým, že vláda Spojeného kráľovstva nerobí takmer nič, aby zastavila vlnu za vlnou žiadateľov o azyl prichádzajúcich do krajiny. Labouristická vláda Keira Starmera reaguje na násilnosti čiastočne potláčaním slobody prejavu.
Ako podrobne opísal Frank Haviland v časopise The European Conservative, príbehy bežných Britov zatknutých a dokonca odsúdených na prísne tresty odňatia slobody za to, čo povedali na sociálnych sieťach, sú teraz bežné. A ako ukázal Haviland, presadzovanie práva je selektívne, zamerané na belochov a nemoslimov; Starmerova vláda dáva rasovým menšinám a stúpencom proroka oveľa viac priestoru. Dvojúrovňové policajné opatrenia sa prejavujú aj pri policajnom strážení prejavov.
Situácia v Spojenom kráľovstve je taká zlá, že bývalý poslanec a predstaviteľ toryovcov lord David Frost vyhlásil, že Británia už nie je slobodnou krajinou.
Ako môže akákoľvek spoločnosť riešiť svoje závažné problémy, ak už len to, že o nich hovorí spôsobom, ktorý sa úradom nepáči, môže niekoho dostať do väzenia?
„Sme hrdí na to, že sme slobodná krajina, v ktorej môžeme slobodne hovoriť. Teraz to jednoducho nemôžeme povedať,“ píše lord Frost. „V skutočnosti sme všetci zraniteľní. Stačí povedať nesprávnu vec nesprávnym spôsobom v nesprávnej chvíli a ktokoľvek z nás môže nájsť políciu pri svojich dverách.“
Nepreháňa. Toto sa deje v liberálnej demokracii – v krajine, kde bola liberálna demokracia vynájdená. A napriek tomu od európskych lídrov nebolo počuť žiaden protest.
Dôvod je zrejmý: väčšina európskych lídrov takmer určite nevidí v krokoch Starmerovej vlády žiadny problém a určite plánujú urobiť to isté so svojimi vlastnými ľuďmi, ak by čelili podobnej situácii. Ursula von der Leyenová vo svojom januárovom prejave na Svetovom ekonomickom fóre v Davose označila „dezinformácie“ za najväčšiu výzvu, ktorej čelí Európa a jej obchodní lídri. Nie masová migrácia, nie slabnúce ekonomiky, ani vojna na Ukrajine – ale skôr dezinformácie.
Prečo? Pretože, povedala von der Leyenová, v takomto prostredí nemožno účinne riešiť problémy. Slobodným ľuďom, ktorí majú slobodu nesúhlasiť s oficiálnymi príbehmi, ktoré hlása vládnuca trieda, sa ťažšie vládne. Ťažšie je im povedať, čo majú robiť, a očakávať, že poslúchnu.
„Vždy budú pokusy vyviesť nás z miery,“ povedala von der Leyenová. „Napríklad dezinformáciami a zavádzaním. A nikde ich nebolo viac ako v otázke Ukrajiny.“
Skutočne? V roku 2022 sabotéri vyhodili do vzduchu plynovod Nord Stream, ktorý privádza ruský zemný plyn do Európy, čím zasadili obrovský úder európskemu hospodárstvu. V čase výbuchu dodávalo Rusko do Európy 46 % zemného plynu, dnes je to len 16 %. Samotná predsedníčka Európskej komisie vtedy hromžila, že odhalenie úmyselného narušenia prinesie „najsilnejšiu možnú reakciu“ európskych vlád.
Denník Wall Street Journal s odvolaním sa na viaceré vysokopostavené ukrajinské zdroje, ako aj na západné spravodajské a policajné zdroje uviedol, že ukrajinskí agenti vyhodili do vzduchu plynovod Nord Stream. Volodymr Zelenskyj údajne o operácii vedel vopred a pod tlakom CIA nariadil ukrajinskému tímu, aby sa stiahol – bezvýsledne.
Von der Leyenová stála na čele kampane na podporu Ukrajiny v celej Európe. V roku 2023 predniesla významný prejav, v ktorom vyzvala na prijatie Ukrajiny do Európskej únie. Teraz, keď je takmer isté, že Ukrajina sama vyhodila do vzduchu tento kritický článok európskej hospodárskej infraštruktúry, ako si môže von der Leyenová a zvyšok vládnucej triedy udržať svoj neochvejný proukrajinský postoj?
V tom istom prejave v Davose von der Leyenová čelila tomu, čo nazvala „dezinformáciami“ o rusko-ukrajinskej vojne. Povedala, že Rusko zlyhalo vojensky, ekonomicky a diplomaticky, a uzavrela, že „toto všetko nám hovorí, že Ukrajina môže v tejto vojne zvíťaziť“.
Aha? Kto koho dezinformuje, madam? Na konci leta je jasné, že Ukrajina nemôže v tejto vojne zvíťaziť – napriek súčasnej protiofenzíve Ruska. Ale mnohým to bolo jasné aj v čase, keď von der Leyenová hovorila v Davose. Zahraničnopolitický analytik Anatol Lieven vtedy poznamenal, že:
Vojenská história naznačuje, že na to, aby Ukrajinci mali šancu, by potrebovali prevahu 3:2 v počte mužov a podstatne väčšiu palebnú silu. Ukrajina mala tieto výhody v prvom roku vojny, ale teraz sú na strane Ruska a je veľmi ťažké si predstaviť, ako by ich Ukrajina mohla získať späť.
Veľa šťastia pri získavaní „podstatne väčšej palebnej sily“. Kapacity západnej zbrojnej výroby, ktoré sa od konca studenej vojny výrazne spomalili, teraz nedokážu pokryť potreby Ukrajiny – a dokonca ani svoje vlastné. V čom je to ruská strata?
Z hospodárskeho hľadiska je Rusko na vzostupe. Ako začiatkom tohto leta informovala BBC, ruskému hospodárstvu sa napriek tomu, že ho zasiahla paľba trestajúcich západných sankcií, darí. MMF predpovedá, že ruská ekonomika tento rok porastie o 3,2 % – viac ako ktorákoľvek z vyspelých západných ekonomík. Navyše strata západných trhov prinútila Rusov nájsť si nové trhy pre svoje výrobky inde. Európa a Spojené štáty si na Rusko posvietili a netrafili.
Vstup Fínska do NATO bol určite diplomatickým a zahraničnopolitickým úderom pre Rusko, ktoré má s touto krajinou dlhú hranicu. Reakcia Západu na vojnu na Ukrajine však zároveň posunula Rusko oveľa bližšie k Číne, ktorú Spojené štáty už dlho považujú za svojho hlavného rivala. Ťažko si predstaviť, že posilnenie spojenectva dvoch jadrových veľmocí nepriateľských voči Amerike je pre Rusko diplomatickou stratou. Z Bruselu to možno vyzerá inak.
Firewall, ktorý európski a americkí inštitucionálni lídri vrátane médií postavili, aby zabránili kritickej diskusii o vojnovej stratégii, takmer znemožnil realistický pohľad na rusko-ukrajinský konflikt a následne aj prijímanie informovaných politických rozhodnutí.
Presne pred tým varuje lord Frost v Británii v súvislosti s naliehavými problémami tejto krajiny s kriminalitou a masovou migráciou. Nielenže je otvorená diskusia o týchto otázkach spoločensky marginalizovaná ako nežiaduca zo strany elít, ale teraz zákony o prejave môžu v skutočnosti urobiť zločincov z britských poddaných, ktorí jednoducho namietajú proti tomu, čo sa deje s ich krajinou.
To sa v Maďarsku nedeje. Je pravda, že Maďarsko obmedzuje prejavy zamerané na deti a mladistvých, ako to robí väčšina krajín, pričom uznáva, že deti sú v osobitnej kategórii. Ale Maďari nechodia do väzenia za mémy na sociálnych sieťach, za kritiku vlády alebo za súkromné posielanie „hrubo urážlivých“ správ (ako to zakazuje britský komunikačný zákon z roku 2003). Na druhej strane, v Maďarsku nie je kriminalita migrantov, dvojstupňová polícia ani rasové nepokoje kvôli nekontrolovanej migrácii povolenej úradmi. Veľká Británia áno a mnohé krajiny kontinentálnej Európy, ktoré majú rovnaké problémy, môžu v blízkej budúcnosti čeliť rovnakým občianskym nepokojom.
Niet divu, že európsky komisár Thierry Breton poslal Elonovi Muskovi mrazivé varovanie v súvislosti s informáciami, ktoré sa objavili na sieti X. Muskova sociálna sieť je jedným z mála miest, kde môžu Briti získať informácie o rasových nepokojoch, ktoré sú v rozpore s oficiálnou líniou. Ak tieto elity – vrátane mediálnych elít – dokážu démonizovať Elona Muska a Viktora Orbána, môžu sa vyhnúť zodpovednosti za svoje vlastné zlyhania – vrátane zlyhania pri hovorení pravdy európskym národom.
Ak má lord Frost pravdu a Spojené kráľovstvo už nie je slobodnou krajinou kvôli despotickému zásahu vlády proti slobode prejavu, najmä prejavu kritizujúcemu osobitné zaobchádzanie s migrantmi a moslimami, potom by im slobodný ľud Maďarska rád ponúkol útočisko. Minulý týždeň som v krčme pil pivo s konzervatívnym Angličanom, ktorý zvažuje tento krok. Žasol nad všetkými tými Britmi a Západoeurópanmi, ktorých teraz vidí v Budapešti, ako utekajú pred migračnou a kriminálnou krízou vo svojich krajinách – a nad tým, že doma nemôžu o týchto veciach hovoriť bez toho, aby neboli spoločensky odsúdení alebo dokonca sankcionovaní trestným právom.
„Som prekvapený, že o tom ešte nepísal nejaký novinár,“ povedal druhý Angličan v našej skupine. Ja nie. Nevyslovená premisa všetkých západných médií o Maďarsku je takáto: Viktor Orbán nemôže mať nikdy pravdu. Samozrejme, Maďarsko nie je slobodnejšie ako Veľká Británia. Nebuďte hlúpi. Prečítajte si o tom v denníku The Guardian. A teraz si vy ľudia sadnite, držte hubu a premýšľajte, kým napíšete príspevok – lebo inak!
Autor: Rod Dreher (Americký novinár, ktorý píše o politike, kultúre, náboženstve a zahraničných záležitostiach. Je autorom viacerých kníh vrátane bestsellerov The Benedict Option (2017) a Live Not By Lies (2020), ktoré boli preložené do viac ako desiatich jazykov. Je riaditeľom projektu Network Dunajského inštitútu v Budapešti, kde žije.)
https://europeanconservative.com/articles/commentary/what-does-it-mean-to-be-a-free-country/
