Čo znamená Kristovo narodenie pre svet –

Bp. Tihamér Tóth

15. decembra 2024  

Cirkev

Milí veriaci!

Týždeň, ktorý bude nasledovať, je najmilším v roku. O rozrušení detí ani nehovorím… ako počítajú noci: ešte raz, dva, tri razy sa vyspíme a potom, potom budú Vianoce. Ale aj do života dospelých sa vkráda rozrušenie. Všade behajú a rezko sa zvŕtajú, varia a pečú, sú rozčúlení…

Prečo to všetko?

Blíži sa zázračná noc. Prichádza betlehemské Pachoľa. Žiaľ, pre mnohých je to len zmäkčilá poézia: hviezda, jasle, pastieri. My však uvedomele chceme sláviť sviatky. Dôstojným spôsobom pre katolíka. A preto by som chcel v dnešnej kázni odpovedať na otázku: Prečo sú Vianoce pre nás sviatkom, prečo sú tak veľkým sviatkom, ktorý naplňuje našu dušu radosťou ? Alebo inými slovami: Čo znamená pre nás Kristovo narodenie?

Odpovieme si teda na tri otázky: 1. Aký bol svet pred Kristom? 2. Čím sa stal svet skrze Krista? 3. Čím by sa stal svet bez Krista?

1. Aký bol svet pred Kristom?

Ľudstvo tak putovalo po zemi, ako tí dvaja učeníci na ceste do Emauz: zronene, sklamane.

a) Človek nepoznal svoj cieľ, svoju úlohu. Ohromujúca modloslužba, tma zahaľovala národy. My sme od svojej mladosti vyrástli v kresťanskej viere. Nuž si ani len predstaviť nevieme, ako to bolo možné, že mnoho učencov sa skláňalo pred medenou sochou alebo bohom z mramoru, že vzdelané národy sa klaňali mačkám, bocianom, býkom alebo kravám. Dávni Gréci a Rimania uctievali oheň, duše predkov a sochy cisárov. Užasne vzdelaní Egypťania ctili býkov a mačky, Indovia zasa oheň. A čo povedať o úžasnom modlárstve nevzdelaných národov ? Čo nám ukazuje toto úžasné poblúdenie ? Ukazuje, že musel prísť sám Boh, lebo ľudstvo samo na seba ponechané stratilo cestu, nevedelo spoznať Boha.

b) Lež ešte žalostnejším sa stávalo toto položenie preto, že veľduchovia blúdiaceho ľudstva sami cítili, že tu dačo chýba. Veľkí mudrci (Aristoteles, Platón) a dávni básnici (Horácius, Sofokles, Vergilius) opätovne vzdychajú vo veľkom žiali: ,,Oj, keby len prišiel niekto, ktorý by nás zachránil!“ Svet čakal na príchod Kristov! Platónovi privlastňujú tento výrok: „Neviem, odkiaľ prichádzam, neviem, kto som, neviem, kam idem. Oj, ty Neznáma Bytosť, zmiluj sa nado mnou!“ Koľký bôľ vyznieva z týchto slov!

Matka jedného miestodržiteľa, v ktorejsi japonskej provincii na Kórejskom polostrove povedala: „Mala som vo zvyku, že som sama vychádzala pod hviezdnaté nebo a volávala som k Niekomu, kto býva ďaleko medzi hviezdami. K Niekomu, kto je dosť veľký a dobrotivý k tomu, aby si všimol modlitbu jednej úbohej matky. Vôbec som nevedela, kto je On. No vo svojom žiali som len toľko vedela: Niekde musí byť Niekto, kto vie spomôcť.“

Necítite v tom, drahí kresťania, tragické vzlykanie ľudského ducha po Kristovi? Nuž a keď sami hľadíme na toto túžobné dychtenie, či nepociťujeme, čo znamená Kristovo narodenie pre svet ? Či naskutku aj z našej duše nevytryskne Izaiášovo nadšené zvolanie: „Chlapček narodil sa nám, Syn daný je nám. Kniežatstvo je zložené na jeho ramenách a nazvané bude jeho meno: Podivný, Radca, Boh, Silný, Otec budúceho veku, Knieža pokoja. Jeho panovanie sa rozmnoží a pokoju nebude konca. Sadne na stolec Dávidov a na kráľovstvo jeho, aby ho upevnil a utvrdil súdom i spravodlivosťou od tohto času až na veky.“ (Iz 9,6–7)

2. Čím sa stal svet skrze Krista?

a) O tom, čím sa stalo ľudské vzdelanie, vedenie, umenie, čím sa stala ľudská kultúra skrze Krista, o tom, drahí katolícki bratia, nemám času obšírnejšie rozprávať. Všeobecne známe veci by som opakoval, keby som čo len letkom chcel spomínať požehnané vplyvy kresťanstva na kultúru. Tak by som sa mohol napr. odvolávať na školy, ktoré sa budovali všade pri kostoloch v tých storočiach, kedy sa okrem Cirkvi nik nestaral o školenie a duchovnú vzdelanosť. Ďalej keby som sa odvolával na stredovekých mníchov, ktorí celý svoj život venovali opisovaniu kníh, na rehole, ktoré vyučovali národy roľníctvu a remeslám. Len do mnohých a veľkých zväzkov by sa dal zhrnúť vplyv kresťanstva na maliarstvo, sochárstvo, staviteľstvo, hudbu… Nie, bratia moji. Dnes nehovorím o vplyve kresťanstva na vedu, umenie, hospodárstvo.

b) No iste mi treba pripomenúť, čím urobil, kam až pozdvihol Kristus mravnosť človeka. My si to už sotva vieme predstaviť, lebo sme sa narodili v kresťanskej dobe. (Pred sto rokmi nebolo vlakov. Čo bolo predtým?) No predsa skúsme sa vžiť do toho. Aj dotiaľ mal človek veľa šľachetných, prirodzených rysov. Tieto Kristus ešte väčšmi rozhojnil. No semeno mnohých čností rozsialo len kresťanstvo. Tak napr.: čistý život (predtým aj nemravnosťami uctievali svoje modly), rodinný život (rímske ženy sa rozvádzali, aby sa mohli vydávať a vydávali sa, aby sa mohli rozvádzať), úcta k žene (Blahoslavená Panna Mária je na oltári), znášanie chudoby (predtým zovreté otrocké päste), zmysel pre utrpenie (predtým slepé zúfalstvo), uctenie práce (predtým kŕmili ryby mäsom otrokov).

Kresťanstvo dáva štátu najbezpečnejší základ (úcta, mravnosť, povinnosť), štát nevie vychovávať (štát trestá iba trestné činy). Kresťanstvo sa takto stalo najväčšou silou, ktorá udržuje národy. Zakrpatie národ, ktorý neprijme kresťanstvo.

Nuž a tu je ešte cena duše. (Jediná duša cigánskeho dieťaťa je viac hodná, ako celý stvorený hmotný svet.) Teda robotník a zamestnávateľ sa nemajú nenávidieť! Všetci ľudia sú bratia. (Preto sa aj národy nemajú nenávidieť!) Opusteného a mrzáka neslobodno vyhodiť na ulicu (sestričky v nemocniciach).

Hľa, čo znamená svätá vianočná noc pre svet! Oj, noc táto nie je tmavá. On už dvetisíc rokov vyžaruje svetlo a dáva človekovi odpoveď na sužovanie, miesto nepokoja poskytuje odpočinutie. Čo za týchto dvetisíc rokov vidíme veľké, odtiaľto pramení. Aká je kde ochota k obetám, aký je kde vznešený životný názor, všetko to tu vyviera. Kristus sa tým stal, čím sme my, aby sme boli, ako je On. Boh sa stal človekom, aby sa stal človek Bohom.

3. Čím bude svet bez Krista?

a) Je to možné, aby napriek toľkým dobrodeniam staval sa ešte niekto proti Kristovi? Áno. Teda čím by sa stal svet bez Krista ? Počujme len hlbokomyseľné Jörgensenovo podobenstvo o vzbúrených stromoch.

Jeden vysoký, štíhly topoľ hodil nafúkané heslá medzi lesné stromy. „Bratia“, prehovoril k nim, „dobre viete, že nám patrí celá zem, lebo tak človek, ako aj zviera od nás závisí. Bez nás by nemohli žiť. My živíme kravy, ovce, vtáctvo i včely. My tvoríme stredisko, všetko žije z nás. Ba ešte aj sama zem sa tvorí z nášho hnijúceho lístia… Len jedna moc je na svete, ktorá panuje nad nami. To je slnko. Vraj, náš život od neho závisí. Ale, bratia, to je moje presvedčenie, že je to bájka, ktorou nás strašia. My žeby sme nemohli vyžiť bez slnečného svetla ? To je akási starodávna, hlúpa bájka, ktorá nijako nepristane moderným, osvieteným rastlinám. Tu máličko topoľ zastal. Niekoľko starých dubov a brestov zlostne zašumelo, lež mladé stromy zovšadiaľ uznanlivo pokyvovali.

Topoľ so zvýšeným hlasom pokračoval: ,,Nie je mi neznáme, že je medzi stromami jedna skupina zadubených hláv, zástup veteránov, ktorý verí v túto starosvetskú poveru. No ja svoju dôveru a nádej skladám do mladého pokolenia rastlín, ktoré má zmysel pre samostatnosť. Treba, aby sme my rastliny zvrhli raz so seba jarmo slnka. Až potom povstane nové, slobodné pokolenie. Teda hor sa do boja za slobodu! Ty starý trúsič svetla tam na nebi, koniec je už tvojmu panstvu!“

Reč, ktorú topoľ povedal, našla hlučný súhlas na všetkých stranách. Živelnou silou prepuknuté nadšenie mladých zahlušilo tiché, zazlievajúce prejavy starých. Topoľ nato pokračoval: „Začnime stávku proti slnku. Pretrhneme so slnkom všetko životné konanie a svoj život preložíme do tajomnej, tmavej noci. V noci chceme rásť, v noci kvitnúť, vydávať vôňu, prinášať plody. Nie je nám viac treba slnka! Budeme slobodní!“

Schôdzka sa skončila. Na druhý deň potom spozorovali ľudia čudnú vec. Slnko nádherne svietilo. Jeho horúce lúče sa životodarné liali z neba. No kvetiny trucovito obracali svoje hlávky so zatvorenými kalichmi k zemi, stromy spustili nadol svoje lístie a všetko sa odvracalo od slnka. Navečer sa rozovierali skrútené kvetinové listy a strakaté kvetné kalichy zdvíhali svoje kŕčky k bledému mesačnému svetlu a riedkemu svitu hviezd. Tak to bolo niekoľko dní.

No po nemnohých dňoch sa ukazovali podivné zmeny na rastlinstve. Obilie sa skrúcalo na zemi. Predtým totiž vzrastalo k slnku, no teraz nebolo slnka, ku ktorému by sa dvíhalo. Kvety začali blednúť, ich kalichy schnúť, listy žltnúť. Všetko sa tmolilo po zemi, akoby bola jeseň. Vtedy už začalo rastlinstvo šomrať na topoľ. Lež odbojník (hoci bol žltý ako kanárik a stál tam so suchým lístím) ho povzbudzoval: „Bratia, akí ste len starosvetskí! Či nevidíte, že ste teraz omnoho krajší, omnoho zvláštnejší, omnoho slobodnejší, samostatnejší ako ste boli pod vládou slnka? Ste chorí? Ach, to je nepravda. Zjemneli ste. Stali ste sa ušľachtilejší. Ste osobnosťami.

Medzi nešťastnými rastlinami niektoré ďalej verili topoľu a z noci na noc stále opakovali: „Zjemneli sme, stali sme sa ušľachtilejšie. Sme osobnosťami.“ No väčšina už v tom čase prestala stávkovať a vrátila sa k životodarnému slnku. A keď prišla nová jar, stál uschnutý topoľ ako dajaký strašiak s holými vetvami uprostred znovu ožívajúceho, vtáčím štebotom naplneného lesa. O jeho starosvetských náukach už nikto nič nevedel. Okolo neho šírili obrátené kvietky z vďačnosti svoju vôňu k životodarnému slnku. A hustolisté stromy s vďačnosťou skláňali svoje zelené koruny pred slnkom.

Áno, brat môj, chceš vedieť, čím bude svet bez Krista? Teda pozri sa na dnešný rodinný život (zvady, rozvody, deti sa stali nepotrebnými, zasahuje sa do plánov božích, deti nie sú požehnaním, ale, vraj, kliatbou). Chceš vedieť, čím bude svet bez Krista? Prezri si súdne protokoly (veď koľko je na svete hriechov, čo by nevyšli najavo?), pozri na vraždy, samovraždy! Hľaď na úžasnú nemravnosť (kino, divadlo, bary). Pozri na množstvo povier, veštectvo, špiritizmus, vieru v sťahovanie duší! Skúmaj život mládeže (hýrenie, vyzývavé správanie sa, samovraždy). Koľko je mladých zločincov…!

b) Ale čo hovorím ustavične o druhých ? Veď sa môžem odvolať aj na nás samých. Aký blažený bol náš život, keď bol u nás Kristus a akým sa stal, keď sme boli tak nešťastní, že sme pre hriech stratili Krista?! V Písme je jedna hlbokomyseľná udalosť. Apoštoli celú noc namáhavo pracujú na člnkoch, ale nič nechytia. Nechytia, lebo niet Krista medzi nimi. Ach, ako veľmi sa hodí táto udalosť svätého Písma aj na náš život! Bez Krista je tma, noc, búrka, práca, bez úspechov život. S Kristom je však blaženosť, tichý pokoj.

Na ulici pred výkladom jednej cukrárne stala sa čudná udalosť. Tvrdohlavé decko dupkalo a žiadalo od matky, aby mu kúpila do výkladu postavený veľký čokoládový balvan (drevená, na čierno natretá reklama). „To je nie na jedenie, synček“, tíšila ho matka. Nie a nie. Dieťa plakalo, jačalo… Nakoniec mu ho kúpila a dala. S pudovou chtivosťou ho decko schytilo a zahryzlo doň — tu rup, naraz si vylomilo dva zuby.

Ó bratia, koľko ráz sme aj my zahryzli do takej namaľovanej čokolády ! Koľko ráz prichádza pokušenie a zvodne nám šepká do ucha: „Ty počuj, zákon boží stojí v ceste tvojej blaženosti. Nesmieš to robiť ! Ale pozri, to je nemožné dodržať, to je pud, príroda … To nie je hriech… to je ľudská vec… to každý tak robí…“ A my sme uverili zvodcovi ! Oj, keby sme boli vedeli, čo znamená opustiť Krista !

Keby ešte nebol prišiel Kristus na svet, ako by bol vzlykal duch ľudstva po Kristovi ! No a duša hriešna ? Tá vzdychá tiež. Vskutku: huk pôžitku môže načas zahlušiť hlas svedomia. Ale: keď sa ťa dotýka dych akéhosi podivného pokoja v tichom lese,. . . keď Ježiš v tichej nemocničnej izbe … keď sa vrátiš domov od čerstvo nakopeného hrobu svojho drahého mŕtveho a sadneš si do chladnej, prázdnej izby, kde iba nástenné hodiny tikajú tak jednotvárne, ako kedysi, keď tu bola ešte teplá blaženosť… vtedy zaplače čosi v tebe, tupo, hlboko, ako v hlbinách stredovekej veže na hladovú smrť odsúdený otrok: „Brat, brat môj, pozri, čím sa stala tvoja duša bez Krista !! Nebuď nemilosrdný ! Dovoľ mi na svetlo, dovoľ mi späť ku Kristovi !“

Vtedy potom pocítiš, že keď si chcel kvapkať na svoj jazyk z medu zakázaných radostí, pil si rozvírenú žlč pekelného jedu. Pozri, kradol si inému. Si spokojný ? Dívaj sa — šliapal si česť iného — si spokojný ? Hľaď, tam si zanechal svoju čistú dušu v nemravnosti. Si spokojný ? Pozri, oddialil si sa od Boha. Ako zvládzeš tvrdé životné údery, ak nie je s tebou Kristus ? Keď si sa stal sirotou, keď si ovdovel, keď si sa stal opustený ako na kraji hradskej zasadený míľnik — ako budeš vedieť žiť, ak nie je s tebou Kristus ? Keď ťa vábi hriech, pokušenie, zvádzanie, – ako obstojíš, ak nie je s tebou Kristus?

Bratia moji! Ešte niekoľko dní a zasa sú tu Vianoce. Tešíme sa radosti svojich dietok, radujeme sa zo žiariaceho stromčeka v domácej svätyni. Ale nezabúdajme na opravdivú radosť. Len vtedy budeme mať srdečné, milé Vianoce, ak sa aj nám zrodí v duši Pán, v našej od hriechov očistenej a príkazy Kristove zachovávať hotovej duši. Hoc by sa Kristus Pán aj sto ráz v Betleheme narodil, ale nie v tebe, aj – dušu si na veky zatratil. (…)

Bratia moji! Tak som sa rozhodol, že vám na konci kázne budem želať šťastné Vianoce. Ale nie – neželám. Len o jedno vás prosím. Povedzte ticho so mnou pokorným hlasom: „Príď, Pane Ježišu! Príď…, príď a vtedy budeme mať oživujúce, úľavu prinášajúce, posilňujúce Vianoce, my, Tvoji smädní, dychtiví, unavení veriaci. Amen.

PDF (formát pre tlač)