Cudzinec ako požehnanie alebo prekliatie? Ako sa Starý zákon a katolícka vierouka pozerajú na imigrantov (prvá časť) –

Jozef Duháček

9. októbra 2026  

Cirkev

V auguste tohto roka sme s hrôzou sledovali, ako 50 000 marockých migrantov (všetko moslimovia) prekročilo hranicu do španielskej Ceuty, preplnilo mesto, dva dni tam rabovalo. Vyhnať ich musela (a je otázkou, či to naozaj urobila) španielska armáda. Mnohí z týchto migrantov sú zločinci a ich inváziu podporovala marocká vláda. Na videách je možné vidieť, že ich k hranici privážala marocká polícia. Bol to úmyselný akt agresie proti Španielsku, pri ktorom boli ako zbrane nasadené ľudské bytosti.

Mainstreamové médiá predvídateľne označili udalosť za „humanitárnu krízu“; spravodajstvo sa sústredilo na migrantov – ich názory, potreby, túžby. O potrebách, názoroch a túžbach miestnych obyvateľov sa v masmédiách nediskutovalo. K incidentu sa, samozrejme, vyjadril pápež a rôzni katolícki preláti a bez výnimky hovorili o humanitárnych potrebách a ľudskej dôstojnosti migrantov; nikto nehovoril o právach Španielov vlastniť svoje územie a žiť ňom v pokoji bez toho, aby sa museli prispôsobovať hordám moslimských nájazdníkov. Iní hypersenzitívni katolíci šermovali ošúchanými starozákonnými argumentami o našej „morálnej povinnosti“ prijať prakticky neobmedzené množstvo migrantov, aj keď to znamená istú kultúrnu samovraždu.

Katolícka Cirkev uznáva dôstojnosť každej ľudskej osoby, pretože každý bol stvorený na Boží obraz. No neuznáva ju bezpodmienečne, hoci o tom moderní preláti radi hovoria. Cirkev tiež uznáva nedotknuteľnosť spravodlivých zákonov. Uznáva morálne právo a nutnosť národov zabezpečiť svoje hranice a presadzovať spravodlivú imigračnú politiku. Tieto učenia nie sú v rozpore, ale navzájom sa podporujú. Ak niektorí vnímajú alebo ich predstavujú ako protikladné, potom nechápu – alebo, čo je ešte horšie, úmyselne skresľujú – učenie Cirkvi.

Je zvykom učenie Starého zákona o cudzincoch redukovať na niekoľko veršov o pohostinnosti (nechať nezožaté zbožie na okrajoch role, neutláčať cudzinca, pamätať, že ste boli otrokmi v Egypte atď.). Tieto texty sú súčasťou učenia Starého zákona a majú význam; ale tvoria len polovicu toho, čo o cudzincoch Starý zákon hovorí. Naviac, ich čítanie pokrútené modernými teóriami o štátnosti a imigrácii deformuje to, čo biblickí autori skutočne verili.

Aby sme pochopili falošnosť týchto argumentov, je treba pozrieť sa na to, ako staroveký svet chápal územnú celistvosť, cudzincov a čo sa od nich očakáva.

I. Hranice

Kráľovstvá starovekého Blízkeho východu v časoch Starého zákona nemali pevné národné hranice, ako ich chápeme dnes. Hranice boli pohyblivé pohraničné zóny, prírodné bariéry, rieky a hory, alebo meniace sa oblasti definované schopnosťou vojensky ich ovládať a vyberať na nich poplatky a dane. Hranica kráľovstva nebola presne vymedzenou čiarou ako dnes, ale široké pásmo zeme, kde postupne slabla autorita jedného a narastala autorita druhého panovníka. Aj posádkové pevnosti na Limes Romanus pozdĺž severnej hranice ríše neboli formálnymi imigračnými kontrolnými bodmi; boli to stanovištia na kontrolu obchodu, monitorovanie miestnej vojenskej situácie a zaistenie rímskej moci v pohraničnej zóne.

To znamená, že pohraničné regióny boli v biblických časoch omnoho priepustnejšie. Hranice neboli chápané ako čiary nakreslené na mape. Hranica bola skôr miestom kontroly: kráľovstvo končilo v bode, kde už nemohlo efektívne ovládať dané územie. Kontrola sa sústreďovala oveľa viac na osídlené a produktívne oblasti (t. j. všetko zdaniteľné), ako boli mestá a priľahlá poľnohospodárska pôda, bane, prístavy a pod. – a tieto oblasti boli silno bránené pomocou pevností postavených na vyvýšených miestach, vrchoch, pahorkoch, čo nielen poskytovalo bezpečnosť, ale umožňovalo aj monitorovanie a obranu okolitej pôdy. Migrujúce zástupy cudzincov síce mohli byť tolerované, keď putovali vidieckymi perifériami, určite im však nebolo dovolené vstupovať vo veľkých skupinách do opevnených miest. Mestské hradby starovekého Blízkeho východu sú obdobou národnej hranice dnešného národného štátu. Neexistuje žiadny biblický príbeh, ba ani podobenstvo, v ktorom by 50 000 cudzincov vstupujúcich na územie nebolo vnímané ako vážna hrozba, ktorej treba čeliť vojenskou silou.

Okrem pohraničných zón sa mohli cudzinci pohybovať aj pozdĺž karavánových alebo prírodných ciest, ktoré boli všeobecne považované za otvorené pre každého. Tieto cesty prechádzali neraz priamo izraelským územím, ale bolo na nich mnoho cudzincov, ktorí sa pohybovali sem a tam. Príkladom je Šefela, tranzitná zóna používaná na obchod a cudzími na cestovanie, ktorá slúžila ako hlavná brána spájajúca stredomorskú pobrežnú cestu s vnútrozemskými judskými horami. Skladala sa z piatich údolí (Ajalón, Sorek, Elá, Guvrin a Lachiš) a slúžila ako prirodzená cesta pre kupcov, cestujúcich a karavány pohybujúce sa medzi pobrežím a horskými mestami ako Jeruzalem a Hebron.

Staroveké koncepcie územia a hraníc sa zásadným spôsobom líšili od modelu moderného národného štátu, kde sú hranice pevné čiary vymedzujúce výlučnú suverenitu a kontrolovaný vstup. Na starovekom Blízkom východe bola kráľova jurisdikcia graduálna: najsilnejšia bola v opevnených mestách a na obrábanej pôde, ustupujúca v pohraničných zónach a prakticky neexistujúca pozdĺž tranzitných koridorov, ktorými mohli cudzinci voľne prechádzať bez ohľadu na to, cez čie „územie“ nominálne prechádzali. Moderné kategórie ako občianstvo, hraničná kontrola alebo ochrana hraníc nemajú v biblickom svete ekvivalent a ich spätné uplatňovanie – považovanie prítomnosti cudzincov v Šefele za ekvivalent dnešného nelegálneho prekročenia hranice naťahuje Bibliu na moderný rámec, ktorý autori starovekého textu nepoznali.

II. Migranti a povinnosť voči nim

Ako chápať migráciu v staroveku, ak uvážime priepustný charakter starovekých hraníc? Zjavne sa to líšilo od dnešnej situácie, keď marockí Arabi preliezli plot do španielskej Ceuty. Staroveká migrácia sa nevnímala ako prekročenie pevnej, úradníkom vytýčenej čiary, ale ako pohyb cez rôzne príbuzenstvá, posvätné miesta a lokálne vzťahy. Bolo to menej o opustení miesta a viac o opustení vlastných blízkych.

Neexistovalo nič podobné modernej kontrole hraníc, pasom alebo vládnemu dohľadu. Pohyb cez fyzický terén bol do veľkej miery neregulovaný. A bez svojho príbuzenstva bol migrant v otázke jedla a prístrešia vydaný na milosť a nemilosť miestnemu obyvateľstvu. Bez svojho kmeňa a pôdy jeho predkov závisel od pohostinnosti miestneho obyvateľstva. To je dôvod biblickej povinnosti hachnasat orchim, „prijímania cudzincov“. Preto im bolo prikázané nežať svoje polia úplne dočista, aby si cudzinec mohol nazbierať niečo zo zvyškov. Preto im bolo zakázané ich utláčať:

Keď budete zberať úrodu svojej krajiny, nežnite svoje pole až do kraja a keď zoberiete svoju úrodu, nepaberkujte. Ani vo svojich viniciach nepaberkujte a nezbierajte, čo poopadúvalo v tvojej vinici; nechajte to pre chudobných a cudzincov! (Lv 19,9–10);

Vysluhuje právo sirote a vdove a miluje cudzinca; dáva mu jedlo a odev. Aj vy majte radi cudzinca, lebo aj vy ste boli cudzincami v egyptskej krajine! (Dt 10,18–19)

Cudzinci sa však museli podriadiť zákonom svojich hostiteľských národov, trestným aj náboženským. Počas svojho pobytu sa mali v podstate asimilovať s miestnym obyvateľstvom (porov. Ex 12,49; Nm 15,16; 35,15; Dt 16,14).

Je nad slnko jasnejšie, že tieto predpisy uvažujú o cudzincovi ako o jednotlivcovi, a nehovoria o hordách, ktoré sa počítajú na tisíce. Zákon, ktorý vyžaduje, aby roľník ponechal niektoré nezožaté plodiny na okraji svojich polí, zjavne počíta s veľmi malými skupinami ľudí (trocha nezožatých klasov by inak sotva stačilo). Tieto pasáže predstavujú situácie ako tú opísanú v knihe Rút, kde vidíme Moábčanku Rút ako paberkuje na poli na základe ustanovenia v knihe Levitikus (Lv 19, porov. Rút 2,1–7). Samotná skutočnosť, že hachnasat orchim má pomáhať ľuďom bez príbuzenstva, je svedectvom o tom, že cudzinci boli chápaní ako jednotlivci; keby migrovali do Izraela po stovkách tisícov, nechýbalo by im príbuzenstvo a nariadenie hachnasat orchim by bolo zbytočné.

Hachnasat orchim nepredstavuje politiku neobmedzeného pohybu, ale osobnú povinnosť voči zraniteľnému jednotlivcovi oddelenému od svojho príbuzenstva. Nemá žiadny význam pre moderné debaty o imigračnej politike, ktoré sa týkajú právomoci štátu regulovať masový vstup cez pevnú hranicu. Biblický text sa tohto vôbec netýka, pretože cudzinec, o ktorom hovorí, už prešiel neregulovanou, priepustnou krajinou a stojí pred spoločenstvom nie ako žiadateľ štátnej podpory, ale ako osoba prosiaca o dobročinnosť, almužnu a charitu, ktorá prináleží každému bez pôdy alebo príbuzenstva. Čítať Levitikus 19 ako základný princíp pre súčasnú imigračnú politiku znamená zásadnú deformáciu jeho zmyslu a významu.

III. Migranti ako kliatba

Vyššie spomenuté je však len polovicou príbehu. Biblia predpisuje určité pravidlá pre spravodlivé zaobchádzanie s cudzincami, ktorí sa náhodou nachádzajú v krajine, no ich prítomnosť je jasne vnímaná ako výnimka a očakáva sa, že zostanú v spoločensky podriadenej pozícii. Vieme to preto, že existuje množstvo pasáží, ktoré varujú nielen pred prítomnosťou príliš veľkého počtu cudzincov, ale aj pred ich povýšením v spoločenskej štruktúre. Posilnenie cudzincov je výslovne považované za Boží trest, za prekliatie od Boha. Tieto pasáže si je treba prejsť a správne pochopiť biblický pohľad na cudzinca.

Deuteronómium (Dt 28,43–44; 30–33)

Cudzinec, čo bude s tebou v krajine, prevýši ťa a bude mocnejší ako ty, ty však budeš upadať a budeš mu podriadený. On ti bude požičiavať a ty mu nebudeš môcť požičať; on bude hlavou, a ty budeš chvostom.

Tento verš je pretože je súčasťou takzvaných „zmluvných kliatob“, zoznamu bied, ktorými Boh hrozí Izraelu za porušenie Jeho zákona. To, že sociálny status usadeného cudzinca stúpa, sa považuje za kliatbu od Boha. Rozdelenie sociálneho kapitálu medzi cudzinca a domorodcov je hra s nulovým súčtom, v ktorej povýšeniu cudzinca zodpovedá socioekonomická kastrácia domorodcov, ktorí budú preto upadať. To sa prejavuje prístupom cudzinca ku kapitálu, ktorý je odopretý domácej populácii. Cudzinec má zostať podriadený; jeho sociálne povýšenie je znakom Božej nepriazne a považuje sa za trest.

Deuteronómium (Dt 28,30–33) je tiež súčasťou zmluvných kliatob a podrobnejšie ilustruje to, o čom sa hovorilo v predchádzajúcej pasáži. Tu konkrétne vidíme, ako ovocie práce Izraelitov konzumujú cudzinci. Izraeliti pracujú, ale iní zbierajú úžitok:

Zasnúbiš sa so ženou, ale iný bude s ňou spávať. Vystavíš si dom, lež iný bude v ňom bývať. Vysadíš si vinicu, a nebudeš ju oberať. Tvojho býka pred tebou zabijú, ale jesť z neho nebudeš. Osla ti ukradnú pred tvojimi očami, a nevrátia ti ho. Tvoje ovce dostanú tvoji nepriatelia a nebudeš mať (človeka), ktorý by ti pomoc poskytol. Tvoji synovia a tvoje dcéry sa dostanú ako korisť cudziemu národu; tvoje oči budú na to hľadieť, od stáleho žiaľu budeš hynúť, ale nič proti tomu nezmôžeš. Úrodu tvojej zeme a všetku tvoju námahu zje národ, ktorý nepoznáš, teba však budú stále haniť a potláčať a budeš bez vedomia od hrôzy z toho, čo uvidia tvoje oči. (Dt 28,30–33)

Vidíme scenár, v ktorom cudzinci zaplavili krajinu a požierajú ekonomické výhody izraelskej práce – alebo, v modernom kontexte, migranti tučnejú z veľkorysosti vládnych programov financovaných takmer výlučne daňami domáceho obyvateľstva. Ide o masívny transfer bohatstva z jednej populácie na druhú.

Niekto by mohol namietať, že tento scenár hovorí o vojenskom dobytí krajiny, no na tom predsa nezáleží. Deuteronómium 28 predstavuje, dobytie cudzincami, dobytie, ktoré sa môže stať vojensky alebo prijatím množstva migrantov a pomalou kultúrnou infiltráciou. Nezáleží na tom, ako sa to stane, dôsledky sú rovnaké.

Ozeáš (Oz 7,8–9)

Ozeáš tiež opisuje tresty za opustenie Boha. Jeden z týchto trestov sa týka konkrétne kmeňa Efraim, ktorého sila bude pohltená strávená cudzincami:

Efraim je medzi národmi, on sa zamieša; Efraim je sťa koláč, ktorý neobracajú. Jeho silu strávia cudzinci, ale on to nebadá, je aj šedinami posiaty, ale on si to nevšíma. (Oz 7,8–9)

Písmo osobitne zdôrazňuje postupný charakter rozriedenosti Efraima. „Jeho silu strávia cudzinci, ale on to nebadá“; zvrhnutie sa nestalo cez noc; bolo pomalé a nebadané možno trvalo celé generácie. Efraim bol pomaly strávený cudzincami bez toho, aby si to uvedomil, tak ako muž začína šedivieť pomaly a spočiatku si to nevšíma. Mimochodom, to tiež ukazuje, že Biblia tu nehovorí len o vojenskom dobytí; keby to bolo vojenské dobytie, Efraim by si to všimol. Skôr ide o postupné sociálne rozriedenie izraelskej sily spôsobené príliš veľkým počtom „cudzincov“, ktorí „stravujú“ Efraimovu silu počas dlhého obdobia imigrácie. A opäť, toto je považované za Boží trest.

Nehemiáš (Neh 13,23–25)

Táto scéna sa odohráva po exile. Židia sa vrátili do krajiny, ale medzi nimi žije silná cudzia populácia. Nehemiáš je pohoršený, keď sa dozvie, že mnohí z mladšej generácie už nevedia kvôli cudziemu vplyvu ani poriadne rozprávať vo svojom rodnom jazyku:

Pamätaj mi, môj Bože aj toto a odpusť mi podľa množstva svojho zľutovania! – V tých dňoch som tiež videl Židov, ktorí si vzali za ženy Ašdoďanky, Amončianky a Moabčianky. Aj ich deti hovorili spola ašdodsky a nevedeli rozprávať po židovsky, ale hovorili rečou toho či onoho národa. Dohadoval som sa s nimi, nadával som im, bil a šklbal poniektorých mužov a zaprisahával ich na Boha: „Nevydávajte svoje dcéry za ich synov, ani neberte ich dcéry za manželky svojim synom ani sebe samým! … (Neh 13,23–25)

Pasáže Nehemiáša 13 sú v prvom rade náboženským zákazom sobášov s pohanmi, no Nehemiášov záujem o jazyk nie je len náboženský; je znepokojený tým, že prítomnosť veľkej cudzej populácie riedi kultúrnu identitu Judska, čo on považuje za rozhodne zlé.

Náreky (Nár 5,2)

Po páde Jeruzalema do Nabuchodonozorových rúk Jeremiáš lamentuje, že pozemky, ktoré predtým boli v rukách Izraelitov, prešli do vlastníctva cudzincov:

Naše dedičstvo bolo odovzdané cudzincom, naše domy cudzincom. (Nár 5,2)

Teraz by sa dalo namietať, že Jeremiáš tu neoplakáva skutočnosť, že cudzinci vlastnia pôdu, ale vojenské dobytie Judska, čo bolo právom považované za národnú katastrofu. Teda by sa dalo tvrdiť, že táto pasáž nie je primárne o cudzincoch. Ale povedať to znamená vynechať to zásadné zo Starého zákona. Najväčším trestom v Starej zmluve je vyhnanie zo zasľúbenej krajiny; je to najprísnejšia z Božích kliatob a zo všetkých trestov a tohto sa Izraeliti báli úplne najviac. Babylonské víťazstvo je len nástroj, ktorým Boh túto kliatbu uskutočňuje. To, že krajina bola vydaná cudzincom, je dôvod, prečo bolo dobytie takou strašnou pohromou. Keby Babylončania porazili Izrael v bitke, ale odišli a nechali Izraelitov vládnuť vo vlastnej krajine, izraelská porážka by nebola oveľa vážnejšia než mnohé ich predchádzajúce porážky – v knihách ako Sudcovia a 1. kniha Kráľov ich je spomenutých veľa. Ale skutočnosť, že ich starootcovskú pôdou ovládli Babylončania robí z Nabuchodonozorovej výpravy predmet hodný osobitného náreku.

Izaiáš (Iz 1,7)

Prorok Izaiáš prináša podobné posolstvo. Keďže Izaiáš prorokoval za vlády „Oziáša, Jótama, Achaza a Ezechiáša“, nie je jasné, na aké konkrétne katastrofy naráža, ale význam je jasný: jedným z najťažších trestov, ktoré môže národ znášať, je, že cudzinci zožierajú prosperitu krajiny:

Vaša krajina je púšťou, vaše mestá vypálené ohňom. Vaša pôda? – pred očami vám ju zožierajú cudzinci, je púšťou, skazená od cudzincov. (Iz 1,7)

Izaiáš (Iz 60,10; 61,4–8)

Ak je nadvláda cudzincov znakom Božieho trestu, platí aj opak. Keď je Boh s Izraelom zadobre, usadení cudzinci budú podriadení Izraelitom. V Izaiášovi (Iz 60), keď hovorí o príchode Mesiáša a obnove Izraela, Pán sľubuje, že cudzinci už nebudú „požierať“ krajinu; namiesto toho budú slúžiť v podriadenej pozícii ako znak Božej priazne:

Cudzí synovia postavia ti múry a ich králi ti budú slúžiť, lebo som ťa bil vo svojom hneve, ale v svojej láske som sa zmiloval nad tebou. Tvoje brány budú stále otvorené, nezatvoria sa vo dne v noci, aby ti priniesli bohatstvo národov a priviedli ich kráľov. (Iz 60,10–11)

Podobné posolstvo sa opakuje v Izaiášovi 61, kde sú cudzinci vykonávajúci služobnú prácu v podriadenosti Izraelu opäť prezentovaní ako znak Božej priazne. Toto je známa pasáž, ktorú náš Pán čítal v synagóge v Kafarnaume a končí sa prísľubom, že cudzinci budú ponížení, prinútení konať služobnú prácu ako znak ich poníženia:

Vybudujú odveké sutiny, zrúcaniny predkov postavia, obnovia spustošené mestá, trosky od pokolenia do pokolenia. I vstanú cudzinci, budú pásť vaše stáda, cudzí synovia vám budú roľníkmi a vinohradníkmi. (Iz 61,4– 8)

Tieto pasáže z Izaiáša (Iz 60 – 61) nie sú historické; sú eschatologické, hľadiace do budúcej obnovy. No eschatologická nádej tu prezentovaná, stále zobrazuje biblickú víziu toho, ako vyzerá spoločnosť požehnaná Bohom vo vzťahu k úlohe cudzincov.

IV. Komplexný pohľad Starého zákona na cudzinca

S ohľadom na tieto pasáže sa vynára úplnejší obraz starozákonného chápania migranta:

– Územná jurisdikcia vtedy sa zásadne líšila od modernej ochrany hraníc; prísne paralely medzi starovekým Izraelom a moderným národným štátom nemožno zodpovedne urobiť.

– Cudzinci sú vítaní, za predpokladu, že sa prispôsobia zákonom a zvykom Izraela, vrátane náboženských.

– Izraeliti nesmú takýchto ľudí utláčať ani prehliadať, ale im preukazovať charitu.

– Cudzinci v krajine sú napriek tomu výnimkou; nikdy sa nepočíta s tým, že budú prítomní v takom počte, aby ohrozili sociopolitickú dominanciu Izraelitov. Sú to izolovaní jednotlivci bez príbuzenstva; nie sú to významné spoločenstvá.

– Očakáva sa, že usadený cudzinec zostane v nižšom sociálnom postavení a bude vykonávať služobnú prácu.

– Povýšenie cudzinca je kliatbou od Boha. Cudzinci so značným sociopolitickým vplyvom sa považujú za znak Božej nepriazne.

– Najhoršia kliatba je, že samotná krajina bude vlastnená alebo „požieraná“ cudzincami.

– Existuje skutočné nebezpečenstvo, že sa to môže stať postupne, dokonca bez toho, aby si to Izraeliti všimli.

– Kultúrne rozriedenie národa, ako sa odráža v zavádzaní cudzích jazykov, sa považuje za absolútne negatívne.

Toto je ďaleko od moderného liberálneho ideálu cudzinca ako nositeľa rovných práv, ktorý má právo zachovať si vlastný jazyk a zvyky, slobodného prísť v akomkoľvek počte, aký okolnosti dovolia, a vítaného, namiesto trpeného ako výnimka. Naopak, starozákonný cudzinec je podriadený, asimilujúci sa jednotlivec, ktorého zraniteľnosť je hodná dobročinnosti, no ktorého potenciál zaplaviť alebo zriediť národ predstavuje riziko – inými slovami, je hodný dobročinnosti iba ak neohrozuje kultúrnu, ekonomickú alebo sociopolitickú hegemóniu Izraelitov. Akonáhle to urobí, stáva sa kliatbou. Toto je skutočný postoj Starého zákona, a to je presne dôvod, prečo je reakcia Vatikánu a episkopátu na udalosti v Ceute zradou miestneho obyvateľstva.

V. Prípad selektívnej aplikovateľnosti

Podporovatelia imigrácie určite poznajú niektoré z týchto pasáží. Zvyčajne to riešia tvrdením, že tieto texty sú súčasťou konkrétnej historickej a podmienenej zmluvy so starovekým Izraelom a nie univerzálnym pravidlom pre modernú politickú alebo imigračnú politiku. Ak to tak je, tak potom akou logikou odmietame pasáže ako Dt 28 ako historicky podmienené, ale považujeme pasáže ako Lv 19 za univerzálne platné? Je to ďalší prípad selektívnej aplikovateľnosti.

Máme dve možnosti: buď vziať starozákonné smernice o cudzincoch vcelku, nielen tie, ktoré žiadajú cudzincovi pomôcť ale aj tie, ktoré ho považujú za kliatbu a Boží trest, alebo treba priznať, že starozákonné predpisy nie sú pre našu súčasnú situáciu relevantné a prestať sa na ne odvolávať.

VI. Nový zákon funguje na tej istej logike

Katolík naklonený brániť promigračný postoj pravdepodobne siahne po Novom zákone, poukazujúc na Kristovo stotožnenie sa s cudzincom v Matúšovi (Mt 25,35: „bol som pocestný a pritúlili ste ma;“) alebo na starostlivosť dobrého Samaritána o muža mimo svojho vlastného etnického a náboženského spoločenstva (porov. Lk 10,29–37). Ale tieto texty fungujú na tej istej logike ako Levitikus 19. Oba opisujú jednotlivca, ktorý sa stretáva s iným jednotlivcom v núdzi; oba požadujú osobnú dobročinnosť osoby voči osobe, nie politiku upravujúcu rozsah alebo podmienky, za ktorých národ prijíma na svoje územie rozsiahle časti cudzej populácie. Kristov súd v Matúšovi 25 padá na tých, ktorí odmietli nakŕmiť, ošatiť alebo prichýliť človeka, ktorého mali priamo pred sebou; nehovorí nič o tom, koľko cudzincov by mal národ vpustiť cez svoju hranicu, za akých podmienok alebo s akým očakávaním. Čítať tieto pasáže ako príkaz pre nehatenú masovú migráciu je rovnaká chyba ako čítať Levitikus 19 – príkaz adresovaný jednotlivcovi – akoby bol adresovaný štátu.

(dokončenie v druhej časti)

PDF (formát pre tlač)