19. decembra 2024
Čím sú vianočné koledy pre postmoderného človeka? Zvukovým smogom v obchodnom centre? Povinnou jazdou v „marcipánových“ reklamách, ktoré nás bombardujú z obrazoviek už týždne pred Adventom? Alebo sú iba infantilnou kulisou romantických vianočných kinohitov, ktorým Taliani posmešne hovoria cinepanettoni? Sú to ešte vôbec koledy, alebo skôr to, čomu dnešná anglofónna mládež aj „stárež“ výstižne hovorí „fejk“?
Vianočné spevy starej latinskej Európy mali moc liečiť uši, aj bolesť v duši. Ich texty voňali poéziou. Rodili sa v tichu kláštorných skriptórií, v ktorých sa pot námahy z čela prísnych teológov snúbil s voskom sviečok a s obláčikmi kadidla.
Kresťanské koledy latinského Západu mali didaktický i katechetický význam a prinášali hlboké vieroučné posolstvá. V čom spočíva dogmatická lucidita a účinnosť latinských vianočných spevov, ku ktorým patrí aj slávna koleda Adeste fideles – a o čom sa v tejto skladbe skutočne spieva?
Adeste fideles – hymnus, v ktorom sa cituje Krédo
Melódiu Adeste fideles počul už asi každý. Príbeh tejto piesne sa začal v paláci portugalských kráľov. Traduje sa, že ju skomponoval portugalský panovník Ján IV., ktorého Španieli prezývali el rey músico – kráľ hudobník.
Nitky vedú aj k Vincentovi Novellovi, ktorý v 18. storočí pôsobil ako organista v kaplnke portugalskej ambasády na Britských ostrovoch. Do úvahy však prichádzajú aj ďalší autori. Jedným z nich by podľa tradície mohol byť svätý Bonaventúra.
Boli to práve Angličania verní pápežskému stolcu, ktorí z melódie Adeste fideles spravili európsky vianočný hit. Najstarší zápis slávnej koledy sa našiel v pozostalosti Johna Francisa Wadea, zbožného anglického katolíka, ktorý pred protestantským terorom utiekol do Francúzska. Wade sa živil ako učiteľ hudby a latinčiny, takže bol schopný napísať (alebo prepracovať) hymnus tejto úrovne.
Zdroj: e-codices / flickr.com
Latinský text skladby je dostupný napríklad na webe chorálnych partitúr ChoralWiki: https://www.cpdl.org/wiki/index.php/Adeste_fideles
Portál prináša preklad piesne do niekoľkých svetových jazykov. Pri bližšom pohľade nám však neunikne, že preložené nie sú všetky strofy a príslušné preklady sú namiesto vernosti latinskému originálu viac-menej básnickou licenciou.
Slovenský preklad, ktorý de verbo ad verbum rešpektuje syntax originálu:
1. Buďte tu prítomní (príďte sem), veriaci, radostní, jasajúci,
príďte (poďte), príďte do Betlehema!
Zrodeného tu uzriete Kráľa anjelov.
(Hľaďte na zrodeného Kráľa anjelov.)
R.: Príďte, pokloňme sa, príďte, pokloňme sa,
príďte, pokloňme sa Pánovi.
2. Boha z Boha, svetlo zo svetla
panenské nesie lono.
Boha pravého, zrodeného, nie stvoreného.
R.: Príďte, pokloňme sa… etc.
3. Hľa, keď zanechali stádo (opúšťajúc stáda),
pokorní pastieri (boli) zvolaní, aby sa priblížili ku kolíske.
Aj my s jasotom (s veselým krokom) sa (ta) ponáhľajme.
R.: Príďte, pokloňme sa… etc.
4. Vedení hviezdou, mágovia adorujúci Krista
zlato, kadidlo a myrhu dali (mu) do daru.
Ježišovi Nemluvniatku srdcia obetujme.
R.: Príďte, pokloňme sa… etc.
5. Toho, ktorý pre nás (kvôli nám) stal sa núdznym a ležiacim na sene
zbožným zahrievajme objatím.
Kto by neopätoval lásku Tomu, kto nás tak (veľmi) miluje?
R.: Príďte, pokloňme sa… etc.
6. Nech teraz spieva „hurá!“ chór anjelov,
nebeská nech prespevuje dvorana:
Sláva na výsostiach Bohu!
R.: Príďte, pokloňme sa… etc.
7. Tomu, kto narodil sa v dnešný deň,
Ježišu, Tebe nech je sláva:
Slovo večného Otca telom sa stalo!
R.: Príďte, pokloňme sa… etc.
8. Večného Otca (Rodiča) nádheru večnú
ukrytú pod závojom tela uvidíme:
Boha – Nemluvňa zavinuté v plienkach.
R.: Príďte, pokloňme sa… etc.
(Pozn.: Uvedený preklad nie je prebásnený na účely vokálnej interpretácie. Cieľom tohto textu je priblížiť našim čitateľom gramatické javy obsiahnuté v latinskej pôvodine tak, aby bolo možné observovať precíznu štruktúru latinskej syntaxe.)
Zdroj: creazilla.com
Tu sme, Pane!
Hymnus otvára imperatív prézenta slovesa adsum – tu som. Výzva „buďte prítomní“ („adeste“) nás pozýva prelomiť okovy času a putovať do Betlehema, aby sme boli skutočnou súčasťou vianočného príbehu príbehov.
Imperatív „adeste“ vzdialene pripomína zvolanie z byzantskej liturgie „(per)sapientia, attendamus“ („premúdrosť, vnímajme“), ktoré nás vyzýva k duchovnej bdelosti. Z pozemského času vstupujeme do času nebeského, liturgického.
Autor pomocou ďalšieho imperatívu „videte“ („hľaďte“, „dívajte sa“) už v prvej strofe vyjadruje túžbu ochutnať očami realitu spásy, ako učí žalmista: „Gustate et videte, quoniam suavis est Dominus“ (Ž 34,9).
Slovenský katolícky preklad príslušného žalmu kladie na miesto slovesa „videte“ tvar „presvedčte sa“: https://www.mojabiblia.sk/search/?searchtext=%C5%BD+34%2C9 Je možné, že tvorca známej koledy mal pri písaní svojich riadkov na mysli aj tento psalmodický verš (Ž 34,9). Jeho „videte“ sa dá interpretovať aj ako narážka na tajomstvo Eucharistie – zakúste, ochutnajte, aký dobrý je Pán.
Redakcia pôvodného textu, pod ktorý sa podpísal John Francis Wade, vykazuje oproti súčasnej interpretačnej praxi drobné rozdiely. Refrén „Venite, adoremus Dominum“ („Príďte, pokloňme sa Pánovi“) má v najstaršej tlačenej verzii koledy podobu „Venite, adorate Dominum“ („Príďte, pokloňte sa Pánovi“).
Dogma v básni, báseň v dogme
Betlehemské Dieťa vyznamenáva autor patristickým titulom „kráľ anjelov“ (akuzatív „regem angelorum“), a tým nás vovádza do reality druhej strofy, ktorá je striktne dogmatická. Formulácie „Deum de Deo“ („Boha z Boha“), „lumen de lumine“ („svetlo zo svetla“), „Deum verum“ („pravého Boha“) a „genitum, non factum“ („zrodeného, nie stvoreného“) sú verbatim prevzaté z textu Nicejsko-carihradského Kréda. Žeby táto prísna, koncízna dogmatickosť a katolícky étos s ňou spojený boli dôvodom, prečo sa druhá strofa na väčšine komerčných nahrávok tejto piesne vynecháva?
V niektorých adaptáciách slávnej koledy sa namiesto syntagmy „gestant puellae viscera“ („nesú útroby mladej ženy“) spieva „parturit Virgo Mater“ („rodí“ – indikatív prézenta aktíva od parturire – „Panna Matka“), čo je z dogmatického hľadiska ešte lucídnejšie.
Tretia strofa prináša spomienku na pastierov, povolaných Bohom, ktorí pokorne prichádzali ku kolíske. Latinčina na rozdiel od slovenčiny používa pomnožné substantívum cunae (kolísky), v akuzatívnom tvare cunas. Nájdeme Božie Dieťa aj v jasličkách našich duší?
Forma absolútneho ablatívu „grege relicto“ je zasa inšpiráciou, aby sme aj my zanechali stádo našich svetských bôžikov – materiálnych hodnôt, pôžitkov či pohodlia a priblížili sa ku kolíske, v ktorej leží Darca všetkých dobier.
Objatie, ktoré zohrieva
Obraz, ktorý nám básnik ponúka v štvrtej strofe, dynamicky kontrastuje s predchádzajúcim obrazom chudobných pastierov. Je to obraz pohanských mágov (v našom prostredí ľudovo nazývaných kráľmi), ktorí svoje magické umenie symbolicky položili k nohám Jezuliatka, vediac, že ich moc sa in conspectu Dei – tvárou v tvár pravému Bohu – zmenila na márny prach.
Spojenie stella duce by sme mohli považovať za absolútny ablatív v prípade, ak by v texte stálo stella ducente, resp. ducenti (nominatív stella ducens). Duce je menej štandardnou formou imperatívu duc (veď, sprevádzaj, privádzaj). Spojenie stella duce však môžeme korektne interpretovať aj ako ablatív skonštruovaný na základe nominatívu stella dux (hviezda vodca, sprevádzajúca hviezda).
Pokiaľ by básnik namiesto tvarov duce a ducente zvolil formu stella docente alebo docenti, vytvoril by slovnú hračku, obsahovo blízku byzantskému tropáru zo sviatku Narodenia Pána. Východná cirkev v tomto tropári spieva o mágoch poučených hviezdou klaňať sa Slnku pravdy. Betlehemská hviezda nielenže priviedla pohanských astrológov k pravému Bohu. Hviezda im sprostredkovala určité poznanie. Naučila ich, že iba Boh Izraela je Pánom a Stvoriteľom hviezd.
Pristavme sa teraz pri konjunktíve praebeamus, odvodenom zo slovesa praebere. Slovník (Křížkův latinsko-český slovník, Praha 1889) k tomuto slovesu (etymologicky definovanému ako kompozitum prae a habere) uvádza tieto tvary: poskytnúť, prepožičať, osvedčiť (fidem praebero), darovať. Sémantické bohatstvo slovesa praebere ukazuje, že naše srdcia máme Jezuliatku darovať – ako sa spieva v tejto kolede – ako dokonalý a trvalý dar, prevyšujúci pominuteľné dary pohanských vládcov.
Piata strofa slávnej vianočnej piesne je gramaticky azda najsofistikovanejšia. Najviac sa približuje starovekým latinským vzorom. „Piis foveamus amplexibus“ predstavuje tzv. hyperbaton (ὑπέρβατον), teda figúru s inverzným slovosledom, typickú pre klasickú poéziu – „zbožnými (ablatív) zahrievajme (konjunktív prézenta aktíva od fovere) objatiami (ablatív).“ Prirodzený slovenský slovosled má v porovnaní s latinským textom odlišnú podobu – „zahrievajme zbožnými objatiami“.
V ľudových pastorálnych koledách sa často uplatňujú motívy hospodárskych zvierat, zohrievajúcich Božie Neviniatko svojím dychom. Autor Adeste fideles nás však nabáda, aby sme to boli my, ľudské stvorenia, kto zohreje malého Ježiša svojou láskou.
Zdroj: creazilla.com
Latinský verš „sic nos amantem quis non redamaret“ nie je frazémou vo vlastnom zmysle slova, obsahuje však konjunktív imperfekta aktíva redamaret, ktorý je v latinskom textovom korpuse pomerne zriedkavý, viď. https://www.perseus.tufts.edu/hopper/text?doc=Perseus:text:1999.04.0059:entry=redamo
Príslušné sloveso redamare je pripisované Cicerónovi a prekladá sa v zmysle „opätovať lásku“ (reddo a amare). Táto skutočnosť, typická pre thesaurus linguae Latinae, by nás mala viesť k tomu, aby sme na Božiu lásku odpovedali tým najkrajším – láskou.
Okrem básnickej sily si môžeme všimnúť, že aj táto strofa populárneho neolatinského vianočného hymnu je dogmatická. Poukazuje na Kristovu kenózu (κένωσις). Boh sa ponížil a leží na sene (akuzatív „cubantem foeno“).
Pod závojom tela
Kenózu strieda veselie, ktoré v siedmej strofe umocňuje latinské onomatopoje io. Podobnosť s talianskym a s istrorumunským zámenom io (ja, derivát latinského ego) je dielom náhody. Io má v latinčine funkciu citovo podfarbeného radostného zvolania, ktoré zodpovedá slovenskému „hurá“ alebo „jéj“. Vďaka šiestej strofe Adeste fideles si zapamätáme aj rozdiel medzi konjunktívom cantet a indikatívom cantat.
Predposledná siedma strofa sa osobitne prihovorí gréckokatolíkom či pravoslávnym, ktorí vo formulácii „Jesu, tibi sit gloria“ („Ježišu, tebe nech je sláva“) spoznajú parafrázu tradičného pozdravu Sláva Ježišovi Kristovi (Slava Isusu Christu!).
V záverečnom ôsmom trojverší básnik obracia pozornosť na to, čo sa skrýva pod závojom tajomstva. Jezuliatko je zavinuté v plienkach, čo v teologickom jazyku symbolizuje velebnosť Stvoriteľa, mysticky skrytú pod závojom ľudského tela. Aj na tomto mieste je text slávnej koledy dogmatický, hovorí o tajomstve Kristovej inkarnácie.
Pokiaľ ide o gramatickú kategóriu času, zaujímavosťou je, že autor namiesto očakávaného tvaru prézenta uprednostňuje futúrum videbimus (uvidíme, budeme vidieť), čím akoby predznamenáva pozemské účinkovanie dospelého Spasiteľa. „Qui vidit me, vidit Patrem“ „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14,9).
Keď sú slová snehovými vločkami
Čo nám ešte prináša táto kytica básnických vianočných vločiek? V texte z gramatického hľadiska dominujú indikatívne tvary prézenta aktíva, menej často sa stretávame s konjunktívmi prézenta, čo je prípad slovies praebeamus, cantet, foveamus.
Rétorický postup, pri ktorom sa kvôli zvýšeniu dramatického účinku minulý dej deskribuje pomocou prítomného času, sa v literárnej teórii nazýva historický prézent. Teologické hľadisko znamená, že básnik si praje, aby sme boli súčasťou betlehemského deja hic et nunc – tu a teraz – a integrovali jeho posolstvo do našich životov.
Adeste fideles, ako sme zdôraznili vyššie, nie je len dôstojne zhudobnenou novolatinskou básňou. Prináša aj vieroučné posolstvo zabalené do veršov ako do sviatočného papiera.
Dogmatický obsah je charakteristický aj pre ďalšie latinské vianočné paraliturgické spevy a koledy (Veni, veni Emmanuel, O dulci jubilo, Angelus pastoribus, Pueri concinite a mnohé ďalšie), na ktoré žiaľ útočí kosa sekularizácie.
Zdroj: en.wikipedia.org
Boží dar spevu
Melódia Adeste fideles bola v Taliansku natoľko populárna, že jej refrén („Venite adoremus Dominum“) sa udomácnil aj v piesni Gesù Bambino (Jezuliatko). V roku 1979 ju do dramaturgie svojho vianočného recitálu v kanadskom Montreale zaradil aj „kráľ vysokého cé“ Luciano Pavarotti.
Gesù Bambino po prvý raz zvečnil na gramofónovej platni Carusov krajan a konkurent v Metropolitnej opere, tenor Giovanni Martinelli. Písal sa rok 1926 a platňa, určená pre americký trh, musela byť nahratá v angličtine. Uši neklamú, v refréne sa naozaj skrýva niekoľko taktov z Adeste fideles:
Pod hudbu a text koledy Gesù Bambino sa podpísal taliansky organista a skladateľ Pietro Alessandro Yon, ktorý hľadal šťastie za Oceánom a v Amerike si zriadil malú hudobnú školu. Pred odchodom do Nového sveta bol pomocným organistom vo vatikánskej Bazilike svätého Petra a láska k liturgickej hudbe ho neopustila po celý život.
Existuje aj latinská verzia tejto piesne, na jednom z vianočných recitálov sa jej zhostil mexický tenorista Ramón Vargas:
Pieseň Gesù Bambino naštudoval v latinčine, refrén je v talianskom šate.
Najstaršie nahrávky piesne Adeste fideles
Položili ste si niekedy otázku, kedy vznikla najstaršia samostatná nahrávka Adeste fideles? Pomyselný stroj času nás zavedie do roku 1915. Platňu značky Victor s hlasom írskeho operného tenora Johna McCormacka si našiel pod stromčekom nejeden milovník krásnych tónov. Verzia Johna McCormacka ešte obsahuje dogmatické verše „Deum de Deo, lumen de lumine“, ktoré sa v neskorších verziách piesne škrtali:
Neprešlo veľa času a melódia sa v roku 1923 ocitla na 78-otáčkovej platni spoločnosti Columbia s podtitulom Vánoční zvony z vlasti. Český názov na prvý pohľad prekvapí. Táto platňa bola určená pre českých emigrantov, ktorí prichádzali do Nového sveta za prácou.
V roku 1955 (len tri roky po tom, čo Adeste fideles nahral na platňu Mantovani so svojím orchestrom) sa slávny latinský hymnus rozliehal z anglických rozhlasových prijímačov v podaní Carusovho nástupcu Beniamina Gigliho. Štafetu po Giglim prevzali ďalší umelci z opernej aj neopernej sféry.
Adeste fideles sa dočkala rôznych úprav, od klasických až po tie menej vydarené a gýčové. Na záver sme pre vás vybrali nahrávku, na ktorej kraľuje lyrický tenor jednej z najvýraznejších osobností súčasného operného sveta, Rolanda Villazóna:
Villazón v mladosti uvažoval o duchovnej ceste katolíckeho kňaza, neskôr sa rozhodol kultivovať Boží dar spevu. Lebo ako hovorí známa múdrosť – kto spieva, dvakrát sa modlí.
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
