V poslednom článku som sa venoval leitmotívu – „morálke“ Lubomíra Zaorálka vo vzťahu k prezidentským voľbám v USA 2020 a tejto časti by som rád pojednal o sociálnej tenzii (Add.3). Prvým diskutujúcim bol poradca najväčšej českej banky a vysokoškolský pedagóg (Add.1), ktorý nič nepovedal, iba že Donald Trump nezačal vojnu, ale nevie, či vedome alebo zo svojej neschopnosti (asi ťažko je prezentovať sa, že vie keď nič nevie, čo je ale naopak „sympaticky Sokratovské“). Druhým bol Lubomír Zaorálek, český minister kultúry (Add.2), ktorý bol pohoršený z „amorálnosti“ Donalda Trumpa, že nechce uznať svoju porážku (asi ťažko byť morálny, ak akceptujem podvod). Tretím a aj najkultivovanejším bol český filozof, ktorý bol aj profesorom na Janovskej univerzite v Taliansku (Add.3), a ktorý povedal, že si nevie vážiť voličov Donalda Trumpa, ale jedným dychom povedal, že dnešná spoločnosť ovládaná sociálnymi sieťami je tak polarizovaná, že znemožňuje vecnú argumentáciu a kultivovanú diskusiu (asi ťažko diskutovať s niekým, koho si nevážim).
Nakoľko Donald Trump zadal pokyn na odovzdanie úradu v prospech Joe Bidena a zároveň zbor voliteľov potvrdil Joe Bidena za prezidenta USA, tak sa pokúsim zamerať aj na komentár od čitateľov (Časť 2). Ďakujem za komentár k môjmu predchádzajúcemu článku od čitateľa PPK a pokúsim sa zodpovedať témy, ktoré sú pre neho tenzné, pretože sú relevantné aj pre polemiku k Add.3 sociálnym tenziám a ich využitiu k riadeniu/manipulácii sociálnych systémov. Súčasne sa vyjadrím aj ku komentáru pani Ireny (Časť 2), aby bolo zrejmé, že psychické tenzie majú svoj pôvod v spôsobe činnosti/myslenia ľudského mozgu a v sociálnych vzťahoch – hlavne materstvo, čiastočne aj partnerstvo rodičov a ostatné rodinné vzťahy – pričom bez ich vyriešenia nebude ani mierová budúcnosť ľudstva. Pani Irenu rozhodilo tvrdenie, že civilizácia a ľudská spoločnosť je svet vytvorený ženami, a nie mužský svet ako sa prezentuje zo strany agresívneho feminizmu, bohužiaľ tých mentálnych „šokov“ pri čítaní mojej knihy je viacero. Navyše sa udialo viac udalostí, ktoré by bez teoretického základu čitateľ nepochopil. Svet sa bude po Donaldovi Trumpovi vysporiadať so spusteným procesu rozpadu USA, prechodom globálnej kádrovej politiky z USA na Veľkú Britániu, tak ako to bolo do konca II. WW, začiatok boja o Mekku medzi šíitmi a sunitmi, zmena modus operandi riadenia globálnych procesov z manipulácie na „hyenizáciu“ a podobne, pretože odchádzajúci prezident Trump bojoval o udržanie sveta, ako ho poznáme do teraz.
Tento odsek je výňatok z pripravovaného doplnenia mojej knihy „Teória pravdy“ (www.theorytruth.com).
Ľudský mozog je neurónová sieť, ktorá tvorí pamäť naučených naformátovaných abstraktných vzorov v štruktúrovanej podobe. Zároveň neurónová sieť v mozgu rieši úlohu zaradiť zmyslové podnety/meta dáta tak, aby boli v súlade s naučenými/naformátovanými vzormi. Napríklad proces pri zrakovom podnete prebieha tak, že vzruchy/dátový tok na báze elektromagnetických prúdov z oka do mozgu a naopak je asi 1:6, čiže obraz na sietnici oka sa vytvorí z abstraktných vzorov v štruktúrovanej pamäti v mozgu až vtedy, keď zmyslové vzruchy z oka „sadnú“ do naučených vzorov. Podnety v mozgu sa spracovávajú v jednotlivých zmyslových mozgových centrách, ktorých mechanické poškodenie znamená stratu možnosti spracovania informácií z príslušného zmyslového orgánu. Proces poznávania/kognície v skutočnosti prebieha zberom všetkých dostupných podnetov zo zmyslových receptorov súčasne a tieto sú ukladané do pamäti.
Astrofyzik Franco Vazza z Bolonskej univerzity a Alberto Feletti, neurochirurg z Veronskej univerzity, uviedli v odbornej tlači výsledky svojho výskumu, že napriek obrovskému rozdielu v mierke sa fyzikálne procesy, ktoré viedli k štruktúrovaniu/samoorganizácii hmoty v ľudskom mozgu a vesmíre, chovali podľa tých istých zákonov. Samoorganizácia neurónov/galaxií sa realizuje vo fraktálnych štruktúrach (fraktál je nepravidelný, fragmentovaný geometrický tvar, ktorý môže byť rozdelený na časti, z ktorých je každá aspoň približne podobná/zmenšená kópia celého geometrického tvaru), čo umožňuje „pozičný číselný zápis“ komplexných zmyslových podnetov (neurónová sieť predstavuje štruktúru prepojení neurónov cez synapsy, prostredníctvom ktorých sa prenášajú vzruchy spravidla jednosmerne medzi bunkami) v podobe váh/kvantitatívnych parametrov charakterizujúcich podobný/opakovaný zmyslový vnem.
Neurónová sieť tieto vnemy ukladá a hľadá/učí sa rozpoznať v nich opakujúce sa vzory, z ktorých sa stávajú potom kognitívne abstraktné vzory. Ku kognitívnym vzorom priraďuje neurónová sieť aj behaviorálne vzory, ktoré predstavujú reakciu/adaptáciu ľudského tela na zmyslové podmety, pričom tie reakcie tela, ktoré sú bezprostredne spojené s poznávaním vytvárajú behaviorálne vzory nultého rádu a jedná sa o reflexy vykonávané inštinktívne bez vedomého ovplyvňovania, ako napríklad akomodácia oka pri pozorovaní, vypľutie sústa nevhodnej potravy, pokrčenie tela, ak hrozí poranenie hlavy a podobne. Behaviorálne vzory prvého rádu, ktoré sú zviazané s potrebami telesnej existencie stavovej, ale aj existencie v plynutí času (reprodukcie), ako aj koordinácie na úrovni prírodného spoločenstva a predstavujú také vzory chovania, ktoré sú bezprostredne spojené s maximalizáciou telesného dostatku, ide o prírodnú adaptáciu na zachovanie života v evolučnom konkurenčnom boji prirodzeného výberu. Najvyšším stupňom vývoja behaviorálnych vzorov prvého rádu je reč prírodných ľudí ako sú Pirahovia (pozri Časť 1. a Časť 2.), a pretože ich prežitie je plne závislé od „darov“ prírody, tak maximalizácia ich prospechu nie je škodlivá, nakoľko sa realizuje v rozsahu dostupných prírodných zdrojov. Problém s egoizmom respektíve maximalizáciou vlastného prospechu nastupuje, keď v rámci behaviorálnych vzorov druhého rádu, ktorými sú civilizované jazyky, ako ich opísal Noam Chomski, začnú prevažovať atavistické vrstvy prvého rádu a znemožnia tak plné rozvinutie vedomia človeka, bližšie je opísaná dialektika vývoja vedomia (vzory druhého rádu) a vôle (vzory prvého rádu) v mojej knihe.
Z matematického hľadiska sú vzory nultého rádu/reflexy lineárnymi automatmi adaptácie organizmu na podnety z prostredia tak, aby sa zachovala existencia bytia. Vzory prvého rádu predstavujú úlohu maximalizácie participácie na zdrojoch prostredia a to vrátane jedincov vlastného druhu. Vzory druhého rádu sú optimalizačnou úlohou minimalizácie vlastnej spotreby a táto podmienka „poznania“ je obsiahnutá vo všetkých gnostických systémoch v dejinách ľudstva, ako požiadavka oslobodenia sa od všetkých pokušení hmotného sveta, zároveň sa toto pretavilo do požiadavky väčšiny náboženstiev v zákaze „modlársta“ alebo klaňania sa inej závislosti ako drogy a sexuálne deviácie; kresťanstvo ide ešte ďalej v požiadavke oslobodenia sa aj od minulosti, kedy Ježiš vyžaduje odpustenie hriechov, aby človek/kresťan bol oslobodený od pomstychtivosti a nenávisti, pričom dlh hriešnik má platiť spoločenstvu a nie adresne poškodenému. Základný rozdiel medzi vzormi druhého (civilizačný jazyk) a prvého (prírodný jazyk) rádu je, že civilizačný jazyk pracuje aj s abstraktnými entitami vytvorenými len na báze nehmotných asymetrických alebo symetrických vzťahov medzi hmotnými entitami (pozri Časť 1. a Časť 2.). Rozpoznanie relevantnosti hmotne neexistujúcich väzieb je rozhodujúce pre poznanie prírody a matematiky, ako najvyššej formy abstrakcie, pričom prvotnou väzbou, ktorá vyčlenila človeka z prírody bolo materstvo (trvalý vzťah ženy a jej dieťaťa).
Vedomie podľa výskumu na Severozápadnej univerzite v Bostone prestavuje stav plnej konektivity všetkých častí mozgu. Počas spánku jednotlivé časti mozgu spracovávajú zmyslové podnety autonómne, čiže dochádza k učeniu respektíve kognícii/poznávaniu naučeného tým, že z nich vytvárajú abstraktné vzory ukladaním do fraktálne štruktúrovanej pamäti, to v prípade, že sa ich ešte „neurónová sieť“ nenaučila alebo sú ukladané ako vrstvy „skúsenosti“, kedy jedinec s dostatočnou praxou aj bez úplnej zmyslovej informácie už intuitívne predvída parametre skutočnosti alebo dochádza k „sneniu“, kedy bez vytvorenia úplnej konektivity všetkých častí mozgu vznikajú prepojenia zmyslových centier za účelom spracovania nezaradených podnetov tak, aby mohli byť nakoniec uložené do štruktúrovanej pamäte v mozgu. Naučené vzory v neurónovej sieti slúžia k usporiadaniu zmyslových podnetov, tento proces má povahu diofantickej úlohy, čiže neurónová sieť sa snaží nájsť celočíselné riešenie problému, t.j. bez zvyšku zaradiť všetky zmyslové signály, ale ak to neurónová sieť v mozgu nedokáže, tak človek pociťuje neistotu. Pre obraznosť si treba predstaviť notebook, ktorého grafická karta spracováva video, ako sa prehrieva, rovnako sieť neurónov v mozgu keď spracováva zmyslové podnety, tak sa „prehrieva“. Jav prehrievania v mozgu je spôsobený exotermickými chemickými reakciami štiepenia monosacharidov glukózy, ktorými sú vyživované neuróny a prostredníctvom, ktorých neuróny si posielajú elektromagnetické vzruchy/impulzy. Teplo, ktoré sa produkuje pri procese poznávania sa z mozgu odvádza po nervových dráhach, a toto spôsobuje u človeka tenziu a nutkavú potrebu uvoľniť napätie, čo sa prejavuje v konečnom dôsledku až v násilí voči blížnemu alebo sebe samému.
Všetko, čo neurónová sieť nepozná/nevie spracovať, spôsobuje vnútornú tenziu, ale centrálnym problémom všetkých kultov ako komplexných svetonázorových systémov vzorov je SMRŤ a SEX. Neurónová sieť v mozgu je pamäťové médium a preto všetky podnety získané z okolia prostredníctvom zmyslových receptorov potrebuje uložiť do kognitívnych vzorov, avšak smrť mozog nevie spracovať do vzoru, nakoľko smrť znamená nič a z matematiky je známe, že nula krát akékoľvek číslo je nula, čiže nič/žiaden vzor. Bezprostredné vnímanie smrti je spojené s najsilnejšou tenziou/STRACH, preto spravidla každý živočích pred hrozbou smrti volí radšej únik, ak mu je umožnený. Vo všeobecnosti neznámo/nenaučenie neurónovej siete spôsobuje vnútorné napätie, ktoré naučením správneho vzoru pominie, inak povedané „pokoj na duši“ získa človek vtedy, ak vzor/obraz v jeho vedomí vykazuje zhodu so skutočnosťou (uvedené tvrdenie je vlastne Platónova definícia „PRAVDY“). Pretože som vyššie napísal, že poznanie je z matematického hľadiska optimalizačná úloha, potom pri verifikácii zhody výroku a skutočnosti, riešitelia môžu prísť k rovnakému výsledku (obor hodnôt možných výsledkov) z absolútne iných definičných oborov, pričom existujú štyri kombinácie definičných oborov, keď prijatie jedného definičného oboru vylučuje možnosť mentálnej integrity druhého riešiteľa (indický-čínsky, grécky-starogermánsky, židovský-perzský/šíti a kresťanský-islamský/suniti). V prípade prírodného jazyka ako behaviorálneho vzoru prvého rádu je irelevantné, či má daný jedinec pravdu alebo nie, pretože tento je vnútorne zmietaný tenziami strachu o svoje zdroje a ako správne povedal diskutujúci profesor (Add.3), keď je človek sužovaný negatívnymi pocitmi (psychickou alebo fyzickou bolesťou), vôbec mu nezáleží na vecnej argumentácii.
Pre bližšie pochopenie vzťahu pojmu oboru hodnôt a definičného oboru by som uviedol príklad zdôvodnenia použitia Occamovej britvy (Ak na nejaký jav sú viaceré vysvetlenia, je lepšie uprednostniť to najmenej zložité) pre opis pohybu Mesiaca, kde sa použili dva matematicky korektné spôsoby, ale výsledok (obor hodnôt) bol pri jednom, že Mesiac regulárne obieha okolo Zeme a pri druhom by mal Mesiac odletieť do vesmírneho priestoru. Rozdiel medzi oboma spôsobmi opisu Mesiaca bol vo východiskových podmienkach (definičnom obore), samozrejme správny bol v zmysle Occamovej britvy ten, ktorý bol jednoduchší.
Podmienku nemennosti definičného oboru uplatňovali skoro všetky gnostické kulty založené na učeníckom princípe (cítili potrebu/záväzok riešiť len okruh skutočností zadefinovaný bohom respektíve hovoriť čo najmenej skreslene, čo hovoril boh), či to boli egyptský velkňazi, druidi, majstri v Číne, indický guru, slobodomurárstvo, islamský šíti, ale aj Ježiš Kristus hovorí o pravej viere/kresťanstve a jej správkyni Cirkvi, ako viere svojich učeníkov a učeníkov týchto učeníkov.
Flexibilný definičný obor si dopriali účelové kulty, ktoré sú založené na interpretačnom princípe (cítili potrebu/záväzok vysvetliť, čo si myslel boh respektíve oni si myslia, čo hovoril boh) ako judaizmus, islamský suniti, protestantské cirkvi a sekty, ale aj kulty New Age, ako napríklad pandeizmus, kabalizmus, astrológia, šamanizmus, okultizmus, alchymizmus, satanizmus a podobne.
Niekedy okolo štrnásteho roku sa života začína u dospievajúcich prejavovať sexuálny pud, ide o behaviorálny vzorec u mužov nultého rádu/reflex, ktorý je bezprostredne spojený s kognitívnym vzorcom a aktivuje sa priamo cez zmyslové podnety, na rozdiel od žien, u ktorých sa sexuálny pud aktivuje cez behaviorálny vzorec prvého rádu, s čím je spojená jeho aktivácia až vedomým premýšľaním o sexe. Žena svojimi zmyslovými orgánmi, predovšetkým čuchom, ide o zmysel s najnižším pomerom dátového toku medzi čuchovým receptorom a nervovým centrom (čuch je najstarší zmysel, ktorý majú aj prvoky/baktérie), dokáže eliminovať až 90% genetických porúch vylúčením z párenia muža s nevhodnou genetickou informáciou. Žena realizuje „screening muža“ na úrovni reflexu a samozrejme do odhalenia nevhodného partnera na sex/muža sú zapojené aj iné zmysly, ktoré môžu svedčiť o jeho zdravotnom stave. Za zmienku stojí ešte teória o „zvieračoch“ (ústa, konečník a močový mechúr), pri ktorej hrá hlavnú úlohu zrak, a ktorá hovorí o tom, že zvierače sú otvory do tela, ktoré narušujú jeho integritu tým, že umožňujú nepriateľské vniknutie parazitov, pričom každý človek má osobitú predstavu nebezpečenstva/tenzii (behaviorálny vzor druhého rádu), čo sa prejavuje dôrazom na niektorý zo zvieračov a jeho výrazná expozícia zmení tónus všetkých okolitých svalov a tie zase spôsob držania tela. Takže keď už žena „vyňuchá“ genetiku, ostatnými zmyslami ohodnotí zdravotný stav muža, tak držanie tela jej napovie o tenziách muža, čím dokáže zhodnotiť možnosť psychickej kompatibility v párovom spolužití s daným mužom. Toto extrémne vyťaženie reflexov znemožňuje sexuálne vzrušenie žien na animálnej úrovni pri stretnutí sa s mužom, jednoducho povedané, žena ani neregistruje muža, pokiaľ neprejde jej screeningom, a preto pre ženu existuje len svet žien a jej vlastný svet, do ktorého, ak chce, priberie aj muža.
Kognitívny vzor reprodukcie/sexu je daný biologicky, kedy najskôr spermie súťažia medzi sebou o najrýchlejší prechod cez krčok maternice, ktorý selektuje menej zdatné spermie, až sa najvitálnejšie spermie dostanú k vajíčku a tieto sa snažia vniknúť, ale ženské vajíčko si samo/dobrovoľne vyberie z dostupných „záujemcov“ najvhodnejšiu spermiu a tej umožní vniknutie a splynutie genetickej informácie muža a ženy, čo je podmienkou vzniku nového života. Prvý písomný príbeh v dejinách ľudstva „Epos o Gilgamešovi“ opisuje „bohmi“ schválený sexuálny akt ako „dobrovoľné splynutie jedného muža/spermie a jednej ženy/vajíčka“, a toto je aj kognitívny vzor zakódovaný v neurónovej sieti v mozgu človeka od narodenia. Podobne ako pri smrti, kedy vzniká tenzia z neexistencie kognitívneho vzoru, aj vedomie jedinca, ktorý preferuje iné sexuálne praktiky ako biologicky dané aktom počatia, nemôže spracovať zmyslové vzruchy v neurónovej sieti v mozgu a preto je v trvalej tenzii. Následkom je neriešiteľná psychická tenzia z nemožnosti spracovať zmyslové vzruchy na úrovni behaviorálnych vzorov druhého rádu v súlade s „natvrdo“ zadaným kognitívnym vzorom sexu.
Mladistvý jedinec je „tabula rasa“ v oblasti sexu, čiže jeho neurónová sieť ešte nie je „zaučená“, a to ani na úrovni nultého rádu behaviorálnych vzorov/reflexov, podobne ako keď sa učí ročné dieťa chodiť. V sexe je u neskúseného mladého človeka na mieste fyzická zdržanlivosť v tejto oblasti, aby nedošlo k „naučeniu sa“ deviantných sexuálnych praktík, čím by v mozgu mohlo dôjsť k fixácii behaviorálnych vzorov nultého rádu/reflexov, ktoré budú v budúcom sexuálnom živote daného človeka prevažovať, a teda produkovať zmyslové vzruchy permanentne v rozpore materiálne/ biologicky daným kognitívnym vzorom. Všeobecne učenie neurónovej siete prebieha tak, že v prípade prvej skúsenosti sa táto uloží a pri každej ďalšej sa začína fixovať behaviorálny vzor. Nakoľko pri sexe ide o fyzickú aktivitu (jedná sa o nultý rád/reflex), ktorá je spojená s metabolickými procesmi, preto sa na ňom zúčastňujú elektromagnetické impulzy a zľazy s vnútorným vylučovaním. Aby bol akt počatia pre ľudský rod atraktívny, vytvára sex momentový/dočasný euforický stav spojený s výronom endorfínov do krvného riečišťa a u žien navyše je spojený s intenzívnym prežitkom tzv. „mravčenia“ v mozgu, jedná sa o elektromagnetické javy spojené so špecifickou povahou vzrušivosti žien cez vedomie a behaviorálne vzory prvého rádu (majetnícke a egoistické potreby), keďže vedomie je stav plnej konektivity všetkých častí mozgu. Opakovaná prax deviantného sexu/behaviorálneho vzoru nultého rádu vedie k fixácii na chvíľkový euforický stav, ktorý strieda stav vnútornej tenzie spôsobený „výčitkami“/neschopnosťou neurónovej siete v mozgu spracovať túto skutočnosť v súlade biologicky daným kognitívnym vzorom na úrovni behaviorálneho vzoru druhého rádu, preto behaviorálny rád prvého rádu/vôľa chce uniknúť z tenzie a nutkavo/kompulzívne hľadá nový chvíľkový euforický stav v deviantnom sexe, čím sa osobnosť človeka zvrhne na ukájanie chtíča.
Nepríjemné pocity/tenzie jedinca praktizujúceho deviantný sex, ktorý je v rozpore s materiálnou podstatou jeho počatia spôsobuje krízu identity, čo je spojené so statusom sociálneho ousidera a takýto jedinec sa potom na úrovni behaviorálnych vzorov druhého rádu snaží vytvoriť mentálny konštrukt v rozpore s realitou, čiže začne žiť v blude. V spojení so sexom mladistvých sú dve kľúčové otázky, ktoré majú potom dopad na pôsobenie jedinca v dospelosti a jeho vzťah k osobnému a sociálnemu násiliu. Prvá je „hardwarová“, ktorá je spojená fyzicky s neurónovou sieťou v mozgu, teda vývojom synapsí (spojení medzi neurónmi) a chemickým ovplyvňovaním prenosu vzruchov v neurónovej sieti a druhá je „softwarová“, ktorá spočíva vo vytvorení behaviorálnych vzorov druhého rádu (fraktálnych pamäťových štruktúr synapsových váh/číselných parametrov neurónovej siete), ktoré sú zafixované/ “zabetónované“ v „hardwarovo“ determinovanej štruktúre behaviorálnych vzorov nultého rádu na základe sexuálnych skúseností v mladosti vytvorenej neurónovej siete.
Pri narodení dieťaťa je nervová sústava nevyvinutá a hlavne mozog sa vyvíja do druhého roku života, kedy má dieťa dvojnásobok synapsí spojení neurónov ako vo veku dvadsiatich rokov. Nezvratná strata synapsí je spojená s procesom učenia a zodpovedá podnetom z prostredia za účelom prežitia jedinca, pričom z materiálneho hľadiska ovplyvňujú tvorbu neurónovej siete dieťaťa a mladistvého výživa a toxicita prostredia, potom z nehmotného hľadiska stabilita sociálnych väzieb, predovšetkým materinská láska, absencia násilia a nakoniec kvalita poskytnutého vzdelania. Okrem dovyvinutia mozgu sa kalibrujú u dieťaťa zmysly ako receptory spojenia vedomia so skutočnosťou prostredia. Už malá zmena „prevádzkových podmienok“ zmyslov spôsobuje tvorbu/vyvolávanie/prežívanie zmätočných behaviorálnych vzorov, nakoľko kognitívne vzory sú pevne „založené“/naučené a majú povahu fyzických/nemenných pamäťových štruktúr na báze biologicko-chemických väzieb, ktorými sú štruktúra, početnosť, hrúbka a vodivosť synapsí, ako aj chemické zlúčeniny a štruktúry schopné uchovávať informáciu. Napríklad zmena gravitácie spôsobuje u kozmonautov imaginárne zážitky, Jurij Gagarin hovoril, že počuje brechot psov, americký astronauti opisovali prežitie/cítenie rôznych vôní. Je všeobecne známy vplyv omamných látok do prežívania/cítenia rôznych imaginárnych skutočností, pretože predstavujú zásah do chemického zloženia pamäťových štruktúr, spôsobujú skraty synapsí, dokonca môžu nevratne poškodiť mozog prerušením časti neurónovej siete, napríklad pri chemickej kastrácii pedofilov. Relatívne dobre sú opísané aj zážitky ľudí, ktorí prekonali klinickú smrť, kedy dochádza k výpadkom „vodivosti“ nervovej sústavy a s tým spojené nekonzistentné signály plynúce zo zmyslov do príslušných centier v mozgu vyvolávajú rôzne mimotelové zážitky.
Paradoxne je možné zrozumiteľnejšie vysvetliť závislosť behaviorálnych vzorov druhého rádu v závislosti od „hardware“ nastavenia neurónovej siete, nakoľko každý má skúsenosť z počítačom. V počítači typ (8b/16b/32b/64 a podobne) a architektúra procesora (počet jadier/štruktúra a zapojenie procesorov) predstavujú materiálne dané kognitívne vzory a tie ovplyvňujú strojový kód/ reflexy, ktorému sa musí operačný systém/vôľa a aplikované programy/behaviorálne vzory druhého rádu/vedomie prispôsobiť, aby mohol počítač ukazovať konzistentné výstupy, ktoré korešpondujú so skutočnosťou. Častokrát je potrebné riešiť nedostatok na úrovni hardware konfigurácie prostredníctvom pomocného SW (v psychike človeka je pomocným SW blud), čo má za následok pomalosť počítača alebo jeho prípadné havárie spojené s potrebou reštartu operačného systému. V zmysle povedaného po dvadsaťprvom roku života už človek nijako nezmení kognitívne vzory a preto, ak má vnútornú tenziu, má aj sklon meniť realitu, ako napríklad transexuálne vnímanie 86 rodov namiesto rodu muža a ženy, ktoré sú biologicky dané. Ak programátori použijú pomocný program na prekonanie handicapu hardware, tak tento môže mať využitie len na úrovni strojového kódu, pretože ak by sa rozšíril do programovacích úrovní vyššieho rádu, potom by spôsoboval havarovanie programu, takže ak pretrvávajú, potom sa musia zaplátať inými pomocnými programami, ale tie tak isto budú potrebovať nové záplaty, až celý program je ťažkopádny a trvalo poruchový, ale určite nie je možné použiť záplatu v programe vyššieho rádu nad záplatou, pretože pomocný program v sebe obsahuje údaje aj inštrukcie, ktoré môžu fungovať do vnútra, ale navonok znova spôsobia zrážku s realitou. Teda podobne ako pri programovaní, aj pri psychike človeka je potrebné, keď si tenzný jedinec vytvorí blud (pomocný program) na udržanie svojej mentálnej integrity respektíve virtuálneho sociálneho statusu, držať si tento blud mimo konfrontácie s realitou, pretože potom dôjde k zrážke mentálnej integrity alebo dôstojnosti v blude žijúceho človeka, ktorý automaticky bude nútený uvoľniť akumulovanú energiu z havárie násilím voči sebe alebo iným osobám. Najvhodnejším riešením ako udržať si psychických démonov je zdržanlivosť na úrovni nultého rádu behaviorálnych vzorov a zároveň udržanie si behaviorálneho okruhu druhého rádu permanentne v konfrontácii s realitou, podobne ako bolo opísané v príbehu nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu John F. Nasha.
Keď Ježiš Kristus hovoril, že je „cesta“ alebo „alfa a omega“, tak vlastne hovorí, že každý človek musí usporiadať svoj život/cestu tak, aby mal „pokoj na duši“, teda bol v súlade so skutočnosťou bytia/realitou, ale pritom si musí každý najskôr vysporiadať/vyriešiť otázku svojho zrodu a smrti. Ak sa podarí človeku byť tým šťastným, že nebude trpieť tenziami vďaka normálnemu vzťahu k sexu, t.j. „jeden muž a jedna žena sa spoja akýmkoľvek dobrovoľným spôsobom“, alebo ak sú v pokušení z deviantného sexu a dokážu ovládnuť svoj „chtíč“ cez osobnú zdržanlivosť alebo kvázy sociálne vzťahy, potom môžu byť namiesto „normálneho pokoja na duši“ odmenení vnútornou neuhasínajúcou energiou, čo sa prejaví v ich profesijných úspechoch ako mnohí umelci respektíve iní kreatívno-konštruktívne pôsobiaci jedinci v dejinách ľudstva žijúci v „pokušení“. Vzorec ovládnutia „chlípnosti“ a jej premenenie na kreatívnu energiu nie je viazaný na spôsob ako sa jedinec dostal k deviácii, či genetickou predispozíciou, tlakom prostredia hlavne cez drogy a násilie, alebo nedostatkom sociálnych väzieb hlavne materinskej lásky, alebo jednoducho svojvoľne z nudy a experimentovania, ale vždy to bude v sociálnom postavení fungovať, pretože vedomé ovládnutie nutkavej potreby/reflexu znamená, že daný jedinec má silnú vôľu a integrovanú osobnosť, čo v spoločenskom styku je relevantná hodnota.
Po zvládnutí „udržania sa na ceste reality“ mimo bludov musí človek zvládnuť aj smrť. Pre pochopenie smrti respektíve existencie osobnosti/duše človeka po smrti hmotného tela je nutné vychádzať z konceptu duality božskej a ľudskej jednoty Ježiša Krista, pričom toto nie jediný koncept, ale je univerzálny, na rozdiel od čínskeho materialistického dualizmu Jin-Jang, alebo slobodomurárskych stĺpov civilizácie Joachin a Bóaz, ktorých dualizmus je aplikovateľný len na spoločenské vzťahy, teda na sociálne, kvázy-sociálne a pseudo-sociálne vzťahy. Na TO aby niečo bolo, musí sa TO javiť, inak povedané bytie predstavuje nerozlučné spojenie energie a informácie a táto vlastnosť bytia je základom poznateľnosti sveta. Vo fyzike je všeobecne akceptovaný zákon zachovania energie od začiatku 17 storočia a zákon zachovania informácie bol dokázaný v 20 storočí Leonardom Suskindom v slávnom spore s Stephen Hawkingom o to, či v čiernej diere informácia zaniká alebo nie. Informácia sama o sebe nemôže existovať, ale musí byť viazaná na nejakú formu energie, ktorá tvorí médium, či už sa jedná o fotóny (atomárna častica), ktoré žiaria na nočnej oblohe a vytvárajú obraz kde sa nachádzali vesmírne telesá v rôznom časovom období, alebo je to obraz jablka (hmotné teleso), alebo levitujúci maglév (magnetické pole), alebo DNA informácia prejavujúca sa v podobe biologickej hmoty schopnej samoreprodukcie. V mozgu sú uložené v pamäti kognitívne vzory, ktoré predstavujú štruktúrovaný číselný zápis v neurónovej sieti (jednorozmerný vektor) a tieto reprodukcie obrazov bytia vo vedomí/vzory sú uložené na báze biologicko-chemických reakcií, ktoré sú vytvárané elektromagnetickou energiou/vzruchmi/impulzmi sprostredkovanými nervovými dráhami vedúcimi zo zmyslových receptorov do príslušných mozgových centier.
Vedomie človeka je zadefinovanie seba v zmysle „Ja som“, „Ja chcem“ a „Ja viem“ v súlade s bytím, čiže tým čo je/skutočnosťou, ale toto je len úroveň behaviorálnych vzorov prvého rádu, pretože ide o kreovanie pamäťových vzorov na základe energie vzruchov sprostredkovaných zmyslami, ktoré reflektujú „obraz“ bytia. Behaviorálne vzory druhého rádu sú bez hmotného základu, preto energiou pre ich vytvorenie je emócia/vnútorná energia, ktorá je navonok merateľná množstvom vlastných telesných zdrojov – času a úsilia, ktoré je ochotný daný človek investovať do udržania existencie nehmotnej/virtuálnej väzby, ako napríklad materstvo. Pre bližšie pochopenie vzťahu medzi výškou vnútornej energie/angažovanosti vo virtuálnej väzbe, napríklad sociálnom vzťahu k blížnemu, je vhodné použiť analógiu z ekonómie, kde vzťah medzi úžitkovou hodnotou, ktorá stelesňuje vnútornú potrebu/energiu spotrebiteľa a hodnotou, ktorá je vyjadrená v peniazoch a znamená, že vo výške ceny statku je zahrnutá ochota spotrebiteľa investovať vlastné zdroje do získania daného statku. Emócia môže byť riadená, potom sa jedná o cit respektíve adresnú emóciu, ďalej môže byť neriadená, kedy sa jedná o vášeň a nakoniec potlačená a vtedy je človek bezcitná čierna diera, tzv. sociálny upír. Materstvo je prvý behaviorálny vzor druhého rádu, ktorý trvalo začal pôsobiť v spoločenstve prírodných ľudí a s jeho aktívnou aplikáciou v prírodnom spoločenstve sa vytvoril jazyk modernej ľudskej civilizácie. Postupom času ľudia začali odhaľovať aj iné nové trvalé virtuálne väzby, ktoré následne ľudstvo systematizovalo a formalizovalo do univerzálneho jazyka matematiky a paradigmatickej vedy. Človek vytvorením civilizovaného jazyka, t.j. jazyka opisujúceho sociálne a iné abstraktné vzory, sám seba „vyhnal z raja“ respektíve „Božieho lona prírody“, kam už nie je možný návrat, iba ak by došlo k „hyenizácii“ ľudskej civilizácie tým, že by došlo potlačeniu sociálnych väzieb a úrovne vzdelania v populácii (veľmi blízko tomuto stavu sú spoločenské pomery spôsobené pandémiou COVID-19).
Bytie je vždy spojené s energiou, inak povedané bytie prestavuje štruktúrovanú energiu. V koncepte syntézy platónskej filozofie a kresťanstva je BOH nevyčerpateľná energia, v zmysle jej neobmedzenosti vo veľkosti (nekonečný) a trvalosti v čase (večný), zároveň predstavuje absolútnu/úplnú množinu všetkých ideí/vzorov, ktoré sú nerozlučne spojené v duálnej/nerozlučnej jednote informácie a energie. Boh vytvára bytie toho, čo je a vlastne všetko čo je, je súčasťou jedného neprerušeného kontinua, uzatvoreného systému, v ktorom neustále dochádza k premenám energie, ale vždy so „záznamom“, čiže každá premena formy/štruktúry/idey/vzoru energie má svoj záznam, ako keby Boh chcel zhmotniť/prezentovať všetky svoje idei, jednoducho chce byť poznateľný a poznaný. Na to, aby sa záznam mohol „čítať“ respektíve, aby boli záznamy poznateľné respektíve fyzicky existovali potrebujú platformu zobrazenia. Základná kvalita bytia – HMOTA má platformu zobrazenia trojrozmerný časopriestor, s vyššou mierou voľnosti je kvalita bytia – ŽIVOT, ktorý má platformu zobrazenia dvojzávitnicu DNA existujúcu v čase, kvalita bytia – VEDOMIE má platformu zobrazenia jednorozmerný číselný vektor v konkrétnom čase, posledná kvalita bytia – EKONOMIKA, v ktorej je prítomná „božia“ energia, pretože podlieha pravidlám štruktúry daných absolútnou množinou všetkých ideí, je definovaná bezrozmernou platformou celkovej peňažnej masy dostupnej v danom čase, na ktorej sa musia usporiadať všetky tovarovo-výmenné transakcie v danom momente. Posledná, síce nebožská, ale ľudská kvalita bytia – SPOLOČNOSŤ má platformu zobrazenia bezrozmernú a nadčasovú/nemennú duša, ako zápis životnej cesty človeka vo forme „zatratenia“, ak človek za života neveril v Boha a žil v blude respektíve žil na úkor blížneho alebo páchal násilie na blížnom. Naopak, ak veril v Boha a žil v pravde, a ak žil v mieri k svojmu a spoločnému prospechu, tak duša prežije vo forme „spásy“. Matka nielen porodí dieťa fyzicky, ale „kolektívne materstvo“ skrze nehmotný dobrovoľný a trvalý záväzok žien/matiek venovať svoje zdroje „čas a úsilie“ dieťaťu, „nepoškvrnene“ teda bez cudzieho zavinenia, porodilo dušu človeka, ktorá vzišla z ľudského tela, paradoxne ktoré je produktom božieho diela, ale svojou podstatou je duša hologramom Boha, a to napriek tomu, že je produktom ľudského života. Toto je pravé mystérium kresťanskej duality – nerozlučnej jednoty božej a ľudskej podstaty Ježiša Krista.
Všetky kvality bytia majú svoje hraničné štádium roztrhnutia jednoty energie a informácie, kedy energia opúšťa pôvodnú štruktúru/vzor bytia a zostáva len čistý záznam/informácia, pričom tento proces prebieha difúziou alebo koncentráciou. V formalizácia podstaty „existencie“ je vlastne Druhý termodinamický zákon, ktorý hovorí o náraste entropie, čiže o tom, že „hmota“ ako „štruktúrovaná energia“ chce zachovať svoju „existenciu“ napriek tomu, že energia mení svoju formu, respektíve sama je „pohybom“, tak sa hmota zmení na „platformu zobrazenia“ respektíve „historický záznam o svojej existencii v čase“ a našim zmyslom sa javí táto platforma zobrazenia ako časopriestor v prípade difúzneho procesu. V prípade koncentrácie hmoty je hraničným stavom čierna diera a od energie „odtrhnutým“ samostatným záznamom jej existencie je horizont udalostí. Hraničné stavy bytia sú základní iniciátori vnútornej motivácie/sily zachovania existencie, presne v duchu hesla „ak už raz si, tak sa snaž aby si bol“, inak povedané hraničné stavy bytia dodávajú izolovanému systému bytia hybnosť respektíve dynamiku zmien stavov bytia. Pre prípad života je hraničným stavom individuálna smrť, ale život ako kvalita bytia je takmer nezničiteľný a každá mutácia zápisu DNA si chce zachovať svoju existenciu, čo sa prejaví v difúznom chovaní vo forme biodiverzity, za podmienky existencie priaznivých podmienok pre podporu života. Avšak v spojitosti s individuálnou smrťou je pre každého živočícha silným stresom pocit/tenzia/strach z pretrhnutia vlastnej kontinuity bytia v čase, preto sú všetky živé organizmy motivované aspoň odtrhnuto (analógia s horizontom udalostí pri hmote a čiernej diere) k pokračovaniu vlastnej DNA cez svojich biologických potomkov. Rozmnožovací reflex je po pude sebazáchovy/existencie hneď druhý najdôležitejší zdroj motivácie živých organizmov, ak príde ku koncentrácii životnej energie z biologického tela do duše, ktorá predstavuje individuálnu smrť.
Z vonkajšieho pohľadu sa javí rozdiel medzi hmotou a životom pri platforme zobrazenia ako keby chýbal jeden „rozmer“ (vhodnejšie pomenovanie väzba), čo sa prejavuje „pozičnou stabilitou“ hmoty na rozdiel od života, kde jeden rozmer/väzba sa uvoľňuje, aby sa život mohol pozične premiestňovať. Tým rozmerom je vektor RNA, ktorého jednou z hlavných funkcií je okopírovať genetickú informáciu z DNA (transkripcia) a fyzicky ju preniesť na miesto, kde dôjde k jej preloženiu (translácia) na výsledný proteín. Následne platforma zobrazenia na úrovni vedomia má iba jeden číselný vektor kognitívno-behaviorálnych vzorov, ale až dve vrstvy behaviorálnych vzorov prvého a druhého rádu, ktoré sa samostatne šíria vo svojej platforme zobrazenia, pričom vzory prvého rádu sú pevne zviazané s telesnou schránkou človeka a vzory druhého rádu s dušou. Behaviorálne vzory prvého rádu ako „jazyk konektivity/väzby“ so zdrojmi respektíve egoistického privlastnenia zdrojov pre udržanie existencie biologického tela sa snažia o akumuláciu bohatstva, čo je analógiou difúzneho procesu podobne ako pri hmote (expanzia priestoru) alebo pri živote (biodiverzita) aj tu sa snaží osobnosť prezentovaná vôľou/motiváciou „ja som“ o rozšírenie svojho zdrojového „priestoru“ ako platforme zobrazenia svojho ega/osobnosti. Proces koncentrácie zániku osoby v biologickom zmysle/smrť alebo ekonomickom zmysle/neschopnosti platiť záväzky je spojená s inštitútom dedičstva, ktoré prevádza oddelene zdrojovú základňu a aj dlhy na nástupníkov a je spojená so zachovaním záznamu v dvoch väzbách/rozmeroch ako život.
Ekonomický systém je definovaný tovarovo-peňažnými transakciami na množine peňažnej masy danej v čase, ktoré sú viazané s tromi väzbami predstavujúcimi aktíva, pasíva a likvidita respektíve schopnosť hradiť svoje dlhy, čím je definovaná platformou zobrazenia týchto transakcií.
Spoločenský systém je definovaný nehmotnými skutočnosťami/hodnotami/vzťahmi, ktoré sú prezentované na platforme zobrazenia aspoň dvoma entitami, vzájomným pôsobením entít/väzbou, definičným oborom, teda tým čo je dovolené konať entitám, aby ešte mohla existovať väzba a oborom hodnôt, teda aké stavy sú zakázané ako výsledok konania väzbou spojených entít, inak znamenajú zánik väzby, a nakoniec stabilitou väzby, ktorou je daná minimalizácia potreby externých energetických zdrojov na jej udržanie. Vďaka platforme zobrazenia je možné popísať spoločenské vzťahy (sociálne, kvázisociálne a pseudosociálne) ktorých existencia predpokladá existenciu aspoň dvoch zúčastnených entít, z ktorých aspoň jedna entita investuje do vzťahu svoje zdroje, čím je stanovená intenzita vzťahu, ďalej pre existenciu vzťahu sú rozhodujúce pravidlá konania entít, teda čo je ešte dovolené, aby sa dalo uvažovať o existencii vzťahu a aké následky existencie vzťahu sú zakázané z pohľadu akceptácie spoločnosťou, a nakoniec je dôležité poznať energetickú bilanciu vzťahu, čiže či na stabilitu väzby stačí investícia entít alebo k jej udržaniu je potrebný externý zdroj, ktorý predstavuje násilie voči blížnemu.
Nakoľko spoločenské väzby sú nehmotné, potom regulovanie spoločenského systému môže prebiehať výlučne cez ovplyvňovanie platformy zobrazenia. Preto existujú štyri generické spôsoby regulácie spoločenského systému a prvým je silové pôsobenie na entity/členov spoločenského systému, čiže FAŠIZMUS. Podstata fašizmu je založená na silovej regulácii statusu členov spoločnosti, sem patrí okrem klasického fašizmu, teda privilegovaného postavenia „osvietených jedincov“, aj aristokracia alebo indický kastový systém, čiže privilegované postavenie na základe krvi, zločinecké, mafiánske, elitárke a tajné organizácie, ktorých privilegované postavenie je založené na zasvätení do tajomstva, tyranské systémy absolútnych monarchií, vojenských diktatúr a deisticko-teroristických štruktúr ako ISIL, Taliban a podobne.
Redefinovanie a vytváranie respektíve rušenie spoločenských väzieb je podstatou KOMUNIZMU. Absolútnym extrémom komunistických konceptov je anarchizmus, čiže spoločnosť bez väzieb a im prislúchajúcich pravidiel, ale na rozdiel od fašizmu, kde sa „vyšším princípom“/idealisticky zdôvodňuje násilie na blížnom, tak v komunistickom prúde v uplatňovaní násilia prevláda materializmus/ideológia prežitku/požitku/ukájania a preto potrebujú svoje „obete/hostiteľov“ mať bezbranných vytrhnutých zo sociálnych väzieb, bez zdrojovej základne, hodnotovo a narkoticky dezorientovaných, preto prirodzenou agendou komunistických parazitov sú bludy materiálnej povahy, ako legalizácia drog, transgenderizmus, preferovanie sexuálnych deviácii, rozvrat sociálnych väzieb, „debilizácia“ vzdelávacieho systému a regulácia zdrojov ako rušenie súkromného vlastníctva, hotovostných peňazí, iracionálne regulácie podnikania (byrokracia, ekonorma EURO7, agenda naturálneho fetišu, ekoterorizmus a podobne) a vytváranie sociálne závislých ľudí bez osobnej iniciatívy.
Prechodovo nestabilný spôsob regulácie spoločnosti predstavuje LIBERALIZMUS. Akýkoľvek spoločenský vzťah sám o sebe vyžaduje pravidlá o tom, čo je v ňom dovolené a aké následky existencie daného vzťahu sú zakázané, zároveň aj jednotlivé spôsoby riadenia spoločenského systému určujú definičný obor a obor hodnôt tak, aby boli schopné dosahovať očakávané výsledky. Podstata liberalizmu spočíva v zmenách pravidiel, ktoré definujú, čo je dovolené a aké následky existencie/praktizovania vzťahu sú zakázané. V prípade, že tieto liberalizujúce zmeny nesledujú stav dosiahnutia stability väzieb spoločenského systému len na základe súkromnej investície zúčastnených entít, tak bude potrebné násilie, ktoré sa nakoniec bude orientovať na základe materiálnych potrieb komunizmu (vyššia flexibilita ako fašizmus, ale plytvá sa zdrojmi, čo je dnešný stav, lebo globalizmus je komunistický smer riadenia spoločnosti) alebo na základe nejakého kritéria predurčenia vyššieho princípu fašizmu (znamená zakonzervovanie dosiahnutého stupňa vývoja, čo nakoniec vedie k zdrojovej deficitnosti a zrúteniu daného režimu).
Posledným spôsobom regulácie spoločenského systému je KONZERVATIVIZMUS. Najvyššou hodnotou konzervativizmu je trvanie v čase, ale je nevhodné si ho zamieňať s tradicionalizmom, ktorý predstavuje techniku humanizácie fašizmu, pretože konzervativizmus sa riadi zásadou prirodzeného poriadku. Pre ilustráciu, ak sa stabilizovali a pretrvali v čase bez zásadnej zmeny nejaké sociálne vzťahy, ktoré nie sú parazitické voči blížnemu a zároveň ich nie je potrebné vynucovať, potom ich treba ochraňovať v systéme záväzných pravidiel, čiže v právnom poriadku. Konzervativizmus je možné budovať aj na základoch „pravdy“, čiže v súlade s výsledkami paradigmatickej vedy. Paradigmatická veda sa mení v závislosti od nových poznatkov a prevládajúceho názoru relevantnej vedeckej komunity, predstavuje spôsob maximálneho využitia ľudských zdrojov a zároveň aj spôsob udržateľného rozvoja. V súčasnosti je riadenie spoločnosti založené na ideologickom/bludárskom systéme riadenia kádrovej politiky vo vede a vzdelávaní.
Behaviorálne vzory druhého rádu ako „jazyk zohľadňujúci nehmotné väzby“/hodnoty sú spojené s poznaním relevantných skutočností, ktoré ovplyvňujú hmotný svet bytia bez toho, aby mali hmotnú podstatu, tzn. hmotný svet ich svojim vonkajším prejavom akceptuje/vykazuje zhodu, ako keby boli záväzné/pravdivé. Vedomie v procese poznania sa snaží difúzne obsiahnuť všetky dostupné vedomosti, sociálne vzťahy a boha/podstatu bytia, čo je primárna motivácia k získavaniu vedomostí respektíve poznania pravdy respektíve zúčastnenia sa na kontinuu bytia. Pri koncentrácii záznamu oddelene sa snaží o dobrú povesť a históriu v hmotnom svete pozostalých. Duša je vlastne koncentrácia životnej energie do štruktúry behaviorálnych vzorov druhého rádu, ktoré daný človek vytvoril počas svojho života a v skutočnosti môže byť pozitívna alebo negatívna/vysávajúca energiu a prevádza sa oddelene ako emocionálny odkaz na ľudské spoločenstvo, ale je hlavne spojená so zachovaním záznamu v prozreteľnosti bytia.
Na základe povedaného je možné vysloviť silné tvrdenie, že ak človek žije „správny“ život, tak bude jeho duša ťažšia ako „pštrosie prierko“, a ak žije „nehodný“ tak jeho duša bude vykazovať zápornú hodnotu, podobne ako je zobrazovaný na egyptských papyrusoch rad mŕtvych, ktorým bohyňa spravodlivosti Maat váži duše na váhach a vyvažuje ich pštrosím pierkom. V roku 1907 v aprílovom čísle American Medicine publikoval doktor Duncan MacDougall z Haverhillu v Massachusetts svoj pokus o odváženie duše. Vo svojej kancelárii mal špeciálne lôžko „uložené na ľahkej konštrukcii postavenej na veľmi jemne vyvážených váhach plošinového lúča“, o ktorých tvrdil, že boli presné na dve desatiny unce (okolo 5,6 gramu). S vedomím, že umierajúci človek môže mlátiť okolo a rozrušiť také jemné váhy, sa rozhodol „zvoliť pacienta umierajúceho na chorobu, ktorá spôsobuje veľké vyčerpanie, pričom smrť nastala pri malom alebo žiadnom svalovom pohybe, pretože v takom prípade by lúč mohol byť udržiavaný v dokonalejšej rovnováhe a všetky prípadné straty by sa dali ľahko zaznamenať“. Naverboval šesť nevyliečiteľne chorých ľudí a zmeral úbytok hmotnosti, o ktorom tvrdil, že je spojený s odchodom duše z tela, a ktorý činí trištvrte unce, teda 21,3 gramov. Výhrady k jeho pokusu sú absolútne korektné, že vzorka na ktorej skúmal pokles hmotnosti je nedostatočná, v skutočnosti nameral aj prírastok hmotnosti a sú pochybnosti aj o korektnosti nastavenia jeho váhy. Nezanedbateľným problémom je aj skutočnosť, že neupresnil, ktorú smrť myslel – bunkovú smrť, mozgovú smrť, fyzickú smrť, srdcovú smrť, legálnu smrť a podobne? Keď robil pokusy so psami, tak nezaznamenal žiadnu zmenu hmotnosti. Možné vysvetlenie MacDougallových pokusov je také, že psy sú súčasťou prírody a nevytvárajú „dušu“ vo forme životnej energie koncentrovanej v nehmotných behaviorálnych vzoroch druhého rádu. Hypotéza pre dvoch umierajúcich, u ktorých nameral nárast hmotnosti, môže mať vysvetlenie, že títo ľudia žili parazitickým spôsobom, tak ich duša bola „čiernou dierou“, preto momentom smrti, jej odpojením sa od tela prestala, „požierať“ hmotnosť biologického tela. Snáď niekedy v budúcnosti sa korektne zopakuje pokus MacDougalla vo väzniciach v amerických štátov, kde vykonávajú trest smrti, a kde by sa mohol preukázať nárast hmotnosti fyzického tela odsúdených vrahov. Naopak opačný efekt poklesu hmotnosti tela pri úmrtí, by mohol nastať pri mníškach „učeníckych“ kresťanských rádov, ktoré sa celý život venovali pomoci chorým, bezbranným a chudobným, nevenovali sa politike alebo kariére v akýchkoľvek organizačných štruktúrach a boli oddané zjavenej pravde-kresťanstvu a Bohu.
V paradigmatickej vede je mimoriadne cenený efekt symetrickosti, preto aj Boh by sa mal zúčastniť na tvorbe platformy svojho zobrazenia difúznym aj koncentrovaným spôsobom. Toto očakávanie je v súlade s odporučením egyptského boha Thovta, ktorý hovoril hľadajte pravdu tak, že čo je v malom, tak je aj vo veľkom, respektíve čo je hore (nebi), to je aj dole (zemi), ale aj z biblickým tvrdením, že človek bol stvorený na obraz boží. Nositeľ Nobelovej ceny za fyziku Richard Feynman raz povedal, že číslo 137 je dotykom Boha v hmote. S číslom 137 je spojený difúzny spôsob tvorby platformy zobrazenia Boha v kvalitách bytia respektíve jeho prítomnosti v hmote, živote, vedomí a ekonomike. V ľudskej vôli a ľudskej spoločnosti Boh nie je prítomný, ale vytvorením „vhodných podmienok“ pre prítomnosť Boha vo vedomí sa „zprítomní“ v duši človeka, ktorý sa zúčastní na tvorbe „Božieho diela“. Problematike čísla 137 bude venovaná celá kapitola v pripravovanom doplnení mojej knihy „Teória pravdy“ (www.theorytruth.com), a v ktorej bude opísaná moja predstava „prítomnosti Boha vo všebytí“, pričom zmyslom kapitoly je poskytnúť podklad pre rozmýšľanie všetkým schopným ľudským intelektom v duchu výroku Alberta Einsteina „najdôležitejšie je vidieť a matematika sa potom nájde“.
Proces koncentrácie platformy zobrazenia u Boha je v kresťanstve zakódovaný do konceptu „Lucifer“. Lucifer je podľa biblickej tradície najmilovanejším anjelom, ktorý sa vzoprel Bohu tým, že sa od Boha odlúčil/odvrhol Boha. Odlúčenie od Boha je možné analogicky chápať ako „odtrhnutie“/pohltenie hmoty/energie čiernou dierou a potom Lucifer je len čistá bezhmotná informácia analogicky ako koncentrovaná informácia na horizonte udalostí čiernej diery. Lucifer je „najmilovanejší“, pretože podobne ako milované dieťa je rozmaznávané tým, že je mu dovolené všetko, tak aj Lucifer tým, že nemusí „riešiť“ problém regulácie/ovládnutia stability/rovnováhy energie, keďže je odtrhnutý od energie, tak sa môže venovať aj virtuálnym vzorom ako fikcia/blud/fantázia, ktoré sú z pohľadu bytia hmotného sveta nereálne, na rozdiel Boha, ktorého informačná časť Duch svätý (absolútna množina všetkých vzorov) je opakom entropie/chaosu, teda je poriadkom/organizáciou/štruktúrou bytia. Lucifer je jediná „osoba“, ktorá je bezstarostná, bez akejkoľvek zodpovednosti, pretože je bezhmotná, teda výlučne „duchovná“. Luciferova existencia v bytí je spojená výlučne cez chaos/bludy/poruchy v štruktúre bytia a jeho vonkajší prejav je spojený s energetickým deficitom (bude vysvetlené v spojení s konceptom Jin-Jang) a je pánom parazitov, pretože sa nemôže zobraziť v bytí/hmotnom svete, tak jeho prejavy v psychike predstavujú „démonov“, ktorí sú spojení s konkrétnou poruchou v štruktúre bytia. Vo všeobecnosti sa Lucifer nemôže cez svojich démonov zmocniť psychiky človeka, pokiaľ ten žije v pravde, t.j. nebude podliehať bludom respektíve iným modlám ako Boh a zároveň nebude ničiť božie dielo respektíve trhať kontinuitu bytia vraždou blížneho alebo parazitovaním na blížnom, čo predstavuje narušenia štruktúry bytia, inak povedané páchať násilie na blížnom.
Približne dva mesiace dozadu som sa dozvedel o pokuse na Univerzite vo Winnipegu, ktorý popísal dedičný hriech, o ktorom som písal v predchádzajúcich častiach. Podstata pokusu spočívala v tom, že univerzita rozposlala štandardné psychologické testy ľuďom/trolom, ktorí na sociálnych sieťach terorizovali účastníkov diskusných fór. Tieto testy odhalili dynamiku vývoja „trolov“, pričom na to aby sa z človeka stal trol, tak musia byť splnené dve podmienky. Prvou je sociálna izolácia, pričom je jedno, či nastane z dôvodu psychickej poruchy (genetická predispozícia, životná trauma, drogy a podobne) alebo spoločenských okolností (narodenie sa elitárskom prostredí respektíve kriminálno-deviantnom alebo izolácia z dôvodu kariéry verejne exponovanej osoby a s tým spôsobenej sociálnej izolácie), ale ešte nemusí znamenať, že človek sa stane trolom, napríklad európska aristokracia sa chránila pred trolizáciou kresťanstvom. Druhou podmienkou je prepadnutie/oddanie sa bludu, PSYCHOPATOLOGICKEJ FIKCII. Blud spôsobuje trvalú frustráciu postihnutého jedinca so zrážok s realitou a tento stav je podľa univerzity vo Winnipegu prvou fázou zmeny osobnosti na trola. Pocit nepochopenia a vylúčenia z normálnej ľudskej spoločnosti akumuluje hnev a bezmocnosť zmeniť svoju sociálnu izolovanosť.
Druhá fáza nastupuje vtedy, keď sa nájdu jedinci s rovnakým psychopalogickým postihom, vtedy nastupuje vyššie štádium trolizmu, ktoré výskumníci nazývajú štádium NARCIZMU a charakteristickým pre týchto trolov je ich nadšenie zo skutočnosti, že nie sú sami, a začnú sa navzájom utvrdzovať/adorovať, že sú vlastne jedineční a normálna spoločnosť je pomýlená/ zvrátená a nedobrá. Narcisistické štádium je bežné aj pre jedincov v povolaniach spojených v verejnou expozíciou a ich izolovanosť pramení z umelých/neúprimných „sociálnych“ kontaktov, pričom tieto v skutočnosti sú skôr kvázysociálne alebo pseudosociálne. Podobne sa správajú deti vychovávané v rôznych elitárskych diaspórach.
Tretie štádium vývoja osobnosti trola sa nazýva MACHIAVELISTICKÉ, pretože sociálne izolovaní „elitári“ prechádzajú zo štádia vnútornej autoadorácie k „vysporiadaniu“ sa jedincami, ktorí „nie sú elita respektíve trolovia“ a preto v trolích svorkách, čo je z ich pohľadu fér, pretože predsa aj normálna spoločnosť na nich útočila kolektívne, začínajú útočiť na bezbranných. Pocit nadradenosti a neschopnosť brániť sa jedincom voči svorkám trolov vedie v tomto štádiu k cynizmu a pohŕdaniu normálnou spoločnosťou a bežnými ľuďmi. Prípustná je akákoľvek manipulácia a lož len za účelom presadenia si svojich deviantných predstáv a záujmov. Machiavelistické štádium je preferovaná mentálna výbava anglo-amerických elít a aby ich elity neskĺzli do štvrtého štádia, ktoré by znamenalo rezistenciu väčšinovej spoločnosti a následne by spôsobilo ich vytesnenie, tak v rámci slobodomurárskych lóží striktne požadovali od členov vieru v boha – Veľkého architekta všehovesmíru, avšak s poklesom organizovanosti elít a nástupom nových elít predovšetkým z technologického priemyslu sa začala západná spoločnosť „hyenizovať“ a prechádzať do štvrtého štádia trolizmu, ktoré sa nazýva SADIZMUS. V tejto fáze vývoja osobnosti trola je pretavený cynizmus a pohŕdanie blížnym na radosť z ubližovania bezbranným a „menejcenným“, ktorí si nezaslúžia viac pozornosti ako dohľad nad odovzdaním svojich zdrojov/príjmov zo svojej práce.
Výskum trolov odhalil „dedičný hriech“ a jasne ukazuje, že ľudská civilizácia má v sebe vnútornú chybu egoizmu (prvotný hriech vyplývajúci zo vzniku civilizácie bol opísaný v predchádzajúcich častiach), ktorá potrebuje implementovať do spoločnosti „opravný program“. Z pohľadu nerozlučnej jednoty energie a informácie respektíve duality bytia je zrejmý význam obety Ježiša Krista ako vykúpenie ľudstva z prvotného a dedičného hriechu, vlastne ide zo strany Boha o „investíciu“ svojho času (večnosti) a úsilia (nekonečný zdroj energie) do kresťanstva ako zjavenej pravdy. Žiaden systém svetonázoru respektíve systému nehmotných behaviorálnych vzorov druhého rádu/hodnôt, či už vo forme náboženstva alebo filozofického systému, nespĺňa požiadavku duality, preto ide o parazitické informačné štruktúry, ktoré znemožňujú nenásilnú/mierovú existenciu ľudstva, to umožňuje len život v pravde zjavenej alebo poznanej a v oddaní sa Bohu a blížnemu.
Prosím pošlite tento článok svojim priateľom, možno prispeje k humanizácii našej civilizácie tým, že sa ľudia začnú zaujímať aspoň o vedu, kultúru a pomoc blížnemu, ako mi povedal raz jeden ateista po prečítaní mojej knižky, že vlastne on je „kultúrne kresťan“
