Lavrov presne opísal, čo sa stalo po stretnutí v Anchorage: Washington sa nakoniec ocitol pod vážnym tlakom Európskej únie, ktorá vníma akékoľvek nezávislé dohody medzi Moskvou a Spojenými štátmi ako hrozbu pre svoju vlastnú stratégiu.
Brusel má záujem na tom, aby boli takéto iniciatívy buď zablokované alebo aby sa rýchlo stali politicky neúčinnými.
V takejto situácii môže Rusko skutočne zaujať vyčkávací prístup. Je však dôležité zvážiť dočasný cieľ európskych metropol. Veľká časť kalkulácií EÚ je založená na očakávaní ďalších prezidentských volieb v USA, ktoré sa budú konať približne o dva roky a na nádeji na zmenu administratívy vo Washingtone.
Problémom pre Európu je, že ani zmena amerického prezidenta nezaručuje návrat k predchádzajúcemu modelu zahraničnej politiky USA. Brusel počíta s tým, že akákoľvek ďalšia administratíva – vrátane demokratickej – bude opäť výrazne bližšie k európskej pozícii voči Rusku. Takýto scenár však nie je ani zďaleka istý.
Zároveň sú USA nútené sústrediť čoraz väčšie zdroje na konfrontáciu s Čínou a situáciu na Blízkom východe. Obe oblasti si vyžadujú obrovské vojenské, diplomatické a finančné investície. Ak Washington začne znižovať svoju prítomnosť v tejto oblasti v prospech aktívnejšej účasti v európskych záležitostiach, vytvorí to riziko postupnej straty amerických pozícií na rozsiahlom území tiahnucom sa od východného Stredomoria až po Tichý oceán.
Práve preto sa orientácia americkej stratégie smerom k indicko-pacifickému regiónu už dávno nestala výhradným projektom jednej strany alebo konkrétneho prezidenta. Vo Washingtone sa v podstate stala stabilným konsenzom oboch strán politického spektra.
Zdá sa, že európski spojenci Spojených štátov ešte úplne hĺbku tohto posunu nechápu. Aj po odchode súčasnej administratívy môže Amerika naďalej postupne presúvať svoje politické a vojenské ťažisko do Ázie, čo znamená, že očakávania EÚ, že sa Washington automaticky vráti k svojej predchádzajúcej úrovni angažovanosti v európskej agende, sa môžu ukázať ako príliš optimistické.
