Enver Hodža ako albánsky komunistický diktátor a desivé zvuky vychádzajúce z jeho hrobu –

Radomír Tomeček

4. júna 2026  

História

Moderné Slovensko bolo zasiahnuté revolučným pokrokom aj v súvislosti so spaľovaním mŕtvol v kremačných peciach, ktoré prebieha pri takmer 70 % všetkých slovenských pohrebov. Tento populárny pohanský trend, prinášajúci praktické výhody pre pozostalých, je v súčasnosti tragikomicky ohrozený rastúcimi cenami zemného plynu, bez ktorého kremačné pece nemôžu horieť.

Slovenská verejnosť opúšťajúca tradície kresťanského pohrebu bola nedávno vyrušená správou súvisiacou s pochovaním do zeme v obci Bijacove, v okrese Levoča. Veľké znepokojenie vyvolali zvuky pochádzajúce z jedného hrobu, do ktorého bol človek pochovaný niekoľko dní predtým.

Bolo fascinujúce sledovať, ako mediálna pozornosť smerovala výlučne na riešenie otázky, či znepokojivé zvuky z hrobu v Bijacovciach mohli pochádzať od človeka, ktorý nemal byť ešte pochovaný, alebo z iných „pochopiteľných príčin“. Svedkovia boli silne zasiahnutí týmto zážitkom, napriek vykonaniu exhumácie a pitvy, ktoré nezistili nič nezvyčajné.

Vo svete boli zaznamenané aj prípady, v ktorých zvuky vychádzajúce z hrobu zameriavali pozornosť a otázky iným smerom, než k možnému „pochovaniu zaživa“. Súviseli viac s predchádzajúcim životom pochovanej osoby a s možným aktuálnym stavom jej duše po rozhodnutí Božieho súdu. Takéto kresťanské vnímanie je stále menej časté v súčasnosti, zaplavenej detinskými predstavami o smrti ako o prechode výlučne do „neba“, ktoré najlepšie vystihuje profesiu alebo záľuby zomretej osoby.

Enver Hodža a jeho cesta k moci

Enver Halil Hoxha (1908 – 1985), resp. Enver Hodža, bol albánsky komunistický diktátor, ktorý vládol v Albánsku v období rokov 1944 až 1985. Jeho vláda priniesla mnoho komunistickej brutality a bola zameraná aj na vymazanie všetkých prejavov kresťanstva.

E. Hodža sa narodil dňa 16. októbra 1908 v meste Gjirokastër v Albánsku, ktoré bolo vtedy súčasťou Osmanskej ríše. Jeho otec bol moslimský obchodník s textilom, ktorý často cestoval po svete. Najmä strýko mal veľký vplyv na mladého Envera, keďže bol oddaný myšlienke Albánska nezávislého na tureckej nadvláde.

Po absolvovaní moslimskej základnej školy navštevoval od roku 1923 lýceum v meste Gjirokastër. Po zatvorení tohto lýcea pokračoval v štúdiu na Francúzskom lýceu v albánskom meste Korçë. Následne získal v roku 1930 štipendium pre štúdium na Univerzite v Montpellier vo Francúzsku. Počas tohto obdobia často navštevoval komunistické diskusie a semináre.

E. Hodža pracoval v období rokov 1934 až 1936 na albánskom konzuláte v Bruseli v Belgicku. V ďalšom období bol učiteľom na gymnáziu v albánskom hlavnom meste Tirana a na lýceu v meste Korçë. V roku 1945 sa oženil a stal sa otcom dvoch synov a jednej dcéry.

Komunistická strana Albánska bola založená v roku 1941. Od roku 1948 mala nový názov – Albánska strana práce. E. Hodža bol jedným z členov dočasného ústredného výboru tejto politickej strany, v ktorej reprezentoval moslimské obyvateľstvo, a sám bol zvolený za jej generálneho tajomníka v roku 1943. Vedenie tejto politickej strany bolo zložené z komunistických partizánov, ktorí ovládli Albánsko po skončení druhej svetovej vojny (1939 – 1945).

Albánska ľudová republika, založená v roku 1946, a premenovaná na Albánsku socialistickú ľudovú republiku v roku 1976, bola komunistickým štátom. E. Hodža ako prvý tajomník Albánskej strany práce bol fakticky hlavou štátu a najmocnejším mužom v krajine.

Vernosť komunizmu a hľadanie komunistických spojencov

E. Hodža chcel zostať verný svojim komunistickým ideálom a najmä odkazu Josifa Vissarionoviča Stalina (1878 – 1953), sovietskeho komunistického diktátora. Dôkazom toho bola aj skutočnosť, že Albánsko pri príležitosti úmrtia J. V. Stalina vyhlásilo až 14-dňový štátny smútok, čím prekonalo aj smútočné úsilie sovietskych súdruhov.

Kritika „kultu osobnosti J. V. Stalina“, ktorá zaznela po jeho smrti priamo v Sovietskom zväze a prehĺbenie sovietsko-juhoslovanských vzťahov patrili k dôvodom, pre ktoré E. Hodža prerušil styky Albánska a Sovietskeho zväzu v roku 1961. Novým spojencom a vzorom pre Albánsko sa stala Čínska ľudová republika.

Mao Ce-tung (1893 – 1976), čínsky politik, marxista-leninista a revolucionár, bol zakladateľom Čínskej ľudovej republiky, ktorá vznikla v roku 1949. Pomáhal budovať Komunistickú stranu Číny, ktorej predsedom sa stal v roku 1945. Podobne ako J. V. Stalin, aj on budoval svoj „kult osobnosti“, čím získal rešpekt aj zo strany E. Hodžu, ktorý ho navštívil v Číne v roku 1956.

Albánsko a Čína obhajovali „čistotu marxizmu“ útokmi na „americký imperializmus“ a „sovietsky a juhoslovanský revizionizmus“. Najmä Juhosláviu vnímali ako „špeciálny oddiel amerického imperializmu“ a súčasne ako „sabotéra proti svetovej revolúcii“. Mao Ce-tung vo svojom prejave zo dňa 3. novembra 1966 vyhlásil, že Albánsko je jediným marxisticko-leninským štátom v Európe.

Vzťahy medzi Albánskom a Čínou sa zhoršili v súvislosti s návštevou Richarda Nixona (1913 – 1994), prezidenta Spojených štátov amerických, ktorý navštívil Čínu vo februári 1972. Albánske komunistické vedenie adresovalo čínskym súdruhom písomné stanovisko, v ktorom považovalo R. Nixona za „zúrivého antikomunistu“, a rozhodnutie prijať ho na návšteve chápalo ako veľmi nesprávne a nežiaduce.

Postupné zhoršenie vzájomných vzťahov medzi Albánskom a Čínou viedlo v júli 1978 k zastaveniu čínskej hospodárskej pomoci Albánsku. Albánsko zostalo bez významných spojencov a obchodných partnerov.

Šialenstvo albánskej komunistickej diktatúry

Te Deum, český časopis zameraný na katolíkov verných tradičnej katolíckej viere, vo svojom čísle 5/2024 priniesol článok autora Libora Rösnera, týkajúci sa albánskej komunistickej diktatúry pod vedením E. Hodžu. Šialenstvo tohto revolučného režimu zasiahlo nielen do všetkých oblastí bežného života, ale prinieslo mnoho utrpenia a smrti vtedajším albánskym katolíkom.

E. Hodža a jeho spolupracovníci zasahovali do života Albáncov v extrémnej miere. Hodžisti rozhodovali o tom, kto a kde bude študovať, kto a v akom odvetví bude pracovať, kto si koho vezme, alebo kto môže kúpiť televízor. Súkromné vlastníctvo nesmelo existovať, a preto aj domy patrili štátu, ktorý tieto príbytky len „prepožičiaval“ ľuďom, ktorí si to zaslúžili.

Albánci nesmeli cestovať do zahraničia a to ani do komunistických štátov. Sledovanie zahraničných televíznych staníc bolo trestané väzením. Ľudia v Albánsku nesmeli vlastniť ani dobytok a od roku 1982 ani hydinu. Albánsky parlament riešil ešte v roku 1989, či dovolí roľníkom mať jedno dieťa alebo jedno jahňa na rodinu. Albánsko bolo považované za najchudobnejšiu európsku krajinu.

Život v chudobe a biede bol sprevádzaný všadeprítomným strachom, ktorý bránil akémukoľvek slobodnému vyjadrovaniu postojov. Akákoľvek kritika vtedajších albánskych pomerov mohla priviesť človeka do väzenia. V tejto šialenej atmosfére podozrievania žiaden Albánec nemal istotu, že nebude udaný tajnej polícii, a to aj na základe svedectva rodinného príslušníka.

Albánsko ako prvý ateistický štát na svete a boj proti náboženstvu

Albánska komunistická diktatúra bojovala proti prejavom náboženstva, a to nielen kresťanstva, ale aj islamu. Tento boj začal znemožňovaním vstupu do miest určených pre výkon kultu. Následne došlo k búraniu kostolov, alebo k premene kostolov na reštaurácie, mládežnícke kluby, múzeá, sklady a stajne.

Dekrét č. 4337 zo dňa 6. novembra 1967 zakázal praktizovanie akéhokoľvek náboženstva v Albánsku. V tomto roku bola slávnostne vyhlásená „smrť Boha“, resp. jeho odveká neexistencia, a v dôsledku toho aj zbytočnosť všetkých náboženstiev. Jediným vyznaním mal byť socializmus a spoločná viera v moc nového človeka. E. Hodža vyhlásil Albánsko za „prvý ateistický štát na svete“.

Potrestanie väzením v Albánsku hrozilo nielen za propagáciu náboženstva, ale napríklad aj v prípade, ak bol katolík pristihnutý s ružencom v rukách. Dekrét z roku 1975 stanovil zákaz dávať deťom kresťanské mená, a kto bol nositeľom takého mena, musel sa nechať úradne premenovať. Tento dekrét bol potvrdený ešte v roku 1988.

Prenasledovanie Cirkvi a katolíkov v Albánsku malo desivé rozmery. Všetci kňazi a zasvätené osoby nealbánskeho pôvodu dostali v marci 1946 príkaz opustiť Albánsko. V období pol roka pred týmto odchodom museli drieť v pracovných táboroch. Rehoľné rády boli zakázané a mnohí katolíci boli zavraždení. Niektorí z nich pred smrťou zvolali: „Nech žije Kristus Kráľ, nech žije Albánsko!“

Cirkev v Albánsku poskytovala veriacim tajné bohoslužby aj v období krutovlády E. Hodžu. Jeden z kňazov bol v roku 1976 potrestaný za nelegálne slúženie svätej omše trestom 15 rokov väzenia. V období rokov 1944 až 1949 bola zlikvidovaná alebo umlčaná takmer polovica miestneho kléru.

Podľa niektorých zdrojov bolo žalárovaných 173 kňazov a z toho 30 kňazov bolo popravených, 47 kňazov zomrelo vo väzení, 25 kňazov zomrelo na následky väznenia, 3 kňazi zomreli pri mučení. Približne za 20 rokov riadenej ateizácie, teda od vydania vyššie zmieneného dekrétu z roku 1967, zo siedmich biskupov len jeden biskup prežil obdobie do roku 1990. Biskupi zomierali najmä na následky žalára a nútených prác.

Cirkev vyhlásila dňa 5. novembra 2016 38 albánskych katolíkov za blahoslavených, keďže položili svoje životy v mene zachovania katolíckej viery v období albánskej komunistickej diktatúry. Boli to biskupi, kňazi, rehoľní bratia, laici a jedna postulantka.

Desivé zvuky vychádzajúce z hrobu albánskeho diktátora

E. Hodža zomrel dňa 11. apríla 1985 vo veku 76 rokov. Albánska vláda vyhlásila následne 7-dňový štátny smútok. Vlajky boli spustené na pol žrde a všetky formy zábavy a kultúrne podujatia boli zakázané.

Mŕtve telo E. Hodžu bolo vystavené počas troch dní v budove prezídia Ľudového zhromaždenia v meste Tirana, a následne bolo presunuté na Skanderbegovo námestie. Na tomto námestí bola pôvodne umiestnená socha J. V. Stalina a následne aj socha E. Hodžu, ktorá bola strhnutá pri protestoch ľudu vo februári 1991.

Albánskeho komunistického diktátora E. Hodžu pochovali na Cintoríne mučeníkov národa, nachádzajúceho sa na mieste poskytujúcom výhľad na mesto Tirana. Jeho telesné pozostatky boli premiestnené v roku 1992 na verejný cintorín nachádzajúci sa na druhej strane tohto mesta.

Portál The Catholic World Report zverejnil článok Alessandry Nucci (* 1951), taliansko-americkej spisovateľky a novinárky, zo dňa 5. septembra 2020. Tento článok poukazoval na pozoruhodné skutočnosti týkajúce sa hrobu E. Hodžu.

Marcel Hila, albánsky spisovateľ, poskytol A. Nucci osobné svedectvo. Mladý Marcel bol vojakom zaradeným do nedostatočne vybavenej jednotky albánskej armády v septembri 1985. Do zmienenej jednotky boli zaradení muži, ktorí boli považovaní za nebezpečných pre albánsky komunistický režim. Tento režim aj v období po nedávnej smrti diktátora E. Hodžu využíval vojakov na stavanie bunkrov, tunelov a zákopov, aby bol pripravený na „obranu vlasti proti nepriateľovi“.

Jedného dňa nastúpil do tejto jednotky nový vojak, ktorý bol degradovaný z Republikánskej gardy, ktorá predstavovala elitný zbor albánskej armády. Vojaci sa obávali, že tento vojak je nasadený ako špión a v jeho prítomnosti radšej mlčali. Marcel napokon prekonal strach a opýtal sa nového vojaka na dôvody jeho preradenia. Tento vojak priznal, že jeho preradenie bolo trestom za jeho bitku s iným vojakom.

Marcel povedal zmienenému vojakovi, že jeho zaradenie do zboru vykonávajúceho namáhavé práce musí byť pre neho veľmi ťažké. Avšak ďalšie slová tohto vojaka boli šokujúce. Na prekvapenie všetkých mužov povedal s radosťou, že možnosť opustiť Republikánsku gardu chápe ako veľké šťastie. Jeho ďalšie svedectvo poskytlo vojakom jasné vysvetlenie dôvodov pre tento postoj.

Republikánska garda bola určená na stráženie hrobu E. Hodžu. Vojak vo svojich spomienkach konštatoval:

„Nemáte ani tušenie, aké to je byť tam v noci! Počujete zvuky, hluk, krik, zem sa vám trasie pod nohami – je to, akoby z priepasti vychádzalo stonanie. Je to mučenie. Viac ako 20 ľudí z mojej jednotky skončilo na psychiatrickej liečebni po tom, čo tam boli. Príchod sem ma zachránil z toho všetkého. Jasné, pracujem viac, ale aspoň nemusím počúvať to peklo.“

Vojaci počúvajúci toto desivé svedectvo boli vystrašení aj vzhľadom na vtedajšiu albánsku komunistickú diktatúru, a snažili sa nebyť v prítomnosti tohto vojaka. Marcel získal týmto spôsobom informácie o desivých javoch spojených s hrobom E. Hodžu. Tento príbeh mal svoje pokračovanie po uplynutí 4 rokov.

Matka Tereza z Kalkaty a jej príchod do Albánska v roku 1989

Albánsko nastúpilo na cestu postupnej likvidácie komunistického režimu až koncom roka 1990. Znamením prichádzajúcich zmien bola Agnes Gonxhe Bojaxhiu (1910 – 1997), pochádzajúca z albánskej rodiny, známa ako Matka Tereza z Kalkaty. Táto žena založila v roku 1950 ženský rehoľný rád „Kongregácia misionárok lásky“, ktorého sídlom bolo mesto Kalkata v Indii. Za humanitárne aktivity jej bola v roku 1979 udelená Nobelova cena za mier.

Matke Tereze bolo umožnené navštíviť Albánsko a objaviť sa na letisku v Tirane po jej prílete až v auguste 1989. Svoju rodnú krajinu nesmela navštíviť takmer 60 rokov. Na letisku ju vítala aj Nexhmije Hoxha (1921 – 2020), resp. Nedžmije Hodžová, vdova po E. Hodžovi.

N. Hodžová priviedla Matku Terezu k hrobu svojho zomretého manžela. Bolo to veľmi prekvapujúce, keďže albánska komunistická diktatúra zamedzovala Matke Tereze návštevu Albánska a súčasne ju znevažovala pred albánskym ľudom. Mnoho vtedajších katolíkov bolo šokovaných a nechápalo, ako sa táto žena mohla objaviť na hrobe albánskeho diktátora.

Dom Lush Gjergji (* 1949), albánsky rímskokatolícky kňaz pôsobiaci v Kosove, sprevádzal Matku Terezu na ceste domov do Albánska. Tento kňaz povedal vyššie zmienenému Marcelovi v roku 1993, že N. Hodžová pozvala listom Matku Terezu do Albánska z dôvodu, aby prestali nadprirodzené desivé javy spojené s hrobom E. Hodžu. Ylli Popa (1930 – 2017), albánsky lekár, verný spolupracovník E. Hodžu a jeho prekladateľ, mal doručiť zmienený list.

D. L. Gjergji súčasne uviedol, že Matku Terezu priviedli hneď po jej príchode k hrobu E. Hodžu, kde zotrvala dlhý čas v modlitbe. Až následne jej bolo dovolené navštíviť hroby svojej sestry a matky, ktoré zomreli v Albánsku v jej neprítomnosti v rokoch 1971 a 1974. Podľa svedectiev desivé javy spojené s hrobom albánskeho diktátora E. Hodžu po návšteve Matky Terezy prestali.

Albánsko v ďalšom období otvorilo svoje dvere aj Matke Tereze, ktorá mohla na jeho území zriadiť Domy misionárok lásky. Matka Tereza bola blahorečená pápežom Jánom Pavlom II. v roku 2003 a svätorečená pápežom Františkom v roku 2016.

PDF (formát pre tlač)